Kým ostatní už znova skláňajú hlavy nad knihou, žena chlapca upokojuje a snaží vrátiť jeho pozornosť k šlabikáru. Spolužiačka? Učiteľka? Kdeže... Jeho asistentka...
Asistentky v školských laviciach
V žiadnom prípade nejde
o žart. Naopak. Takto to vyzerá, keď sa príroda škaredo pohrá so zdravím dieťaťa. Našťastie, dnes sa aj takýmto deťom otvárajú dvere medzi ostatné. Aby to mohlo fungovať, chodia do školy s odbornou asistentkou. Tie na vyučovaní v tejto škole nie sú zvláštnosťou. Škola na Hurbanovej je v našom regióne jedinou, ktorá poskytuje bezbariérový prístup a začlenenie chorých a postihnutých detí medzi zdravé. V triedach nesedia iba telesne postihnuté deti, ale aj tie s poškodením mozgu. To je prípad 8-ročného Dominika Híreša zo Sučian, ktorý žije s detskou mozgovou obrnou. „Dominik musí mať pri sebe niekoho, kto mu bude pomáhať, usmerňovať ho. Sám to nedokáže. Silno reaguje na hluk a každé šuchnutie. Vtedy mu myseľ z učenia úplne odíde. Jeho asistentka sa nemá zaňho učiť, len vrátiť ho k učeniu a udržovať jeho pozornosť, lebo tá uňho vyprchá po dvoch hodinách,„ povedala nám jeho matka, ktorú sme navštívili doma v Sučanoch. Kvôli Dominikovi je ženou v domácnosti, no v deň našej návštevy okolo nej veselo pobehovala aj škôlkárka Lenka, ktorú skolila choroba. Tá jej zo živosti neubrala. V tomto sú si vraj s bračekom podobní. Behajú, lietajú, kričia.... Je ich plný dom.
V čom si však podobní nie sú, je zovňajšok. „Desať rokov sme sa snažili mať vlastné dieťa, ale nedarilo sa nám. Mali sme už všetko, len ono nám chýbalo. Preto sme sa rozhodli pre adopciu. Domov sme si priniesli ročného Dominika a keď som po materskej nastúpila znova do zamestnania, zistila som, že som tehotná,„ vysvetlila s úsmevom očitý rozdiel medzi blonďavým dievčatkom a jej tmavovlasým starším bračekom. Bezhraničná radosť manželov Hírešovcov z bábätka však netrvala dlho. „Nevedeli sme, že malý má nejaké zdravotné problémy. Skoro sme ale zbadali, že sa nevyvíja tak ako ostatné deti. Zašli sme preto za odborníkmi. A tí nás postavili pred hroznú skutočnosť. Malý Dominik má detskú mozgovú obrnu ľahšej formy, čo znamená, že má porušenú hrubú a jemnú motoriku, pohybové a aj psychické problémy, ktoré sa prejavujú strachom z neznáma, fóbiami z hluku a hyperaktivitou.„
V žiadnej škole ho nechceli
Rodina už Dominika považovala za stáleho člena rodiny a v žiadnom prípade sa ho nemienila vzdať. Veď predsa aj choré dieťa je dar. „Nechceme, aby celý život žil s pocitom, že je iný. Dávame ho medzi zdravé deti, aby si zvykal a aby si okolie zvykalo naňho,„ povedala matka, ktorá ho vodievala do sučianskej škôlky. Deti ho prijali a učiteľky pomáhali pri výbere školy. Práve vtedy nastali problémy. V Sučanoch nemali psychológa, a tak pani Hírešová oslovila niekoľko škôl v Martine. Bez výsledku. „Všetkých som oboznámila so synovým zdravotným stavom, aby vedeli, o aké dieťa ide. Všetci boli odmietaví. Celú vec uzavreli tým, že hyperaktívne deti s mozgovou dysfunkciou sú vraj agresívne. On je však úplný opak – stiahne sa do kúta. V škôlke sa zavrel na hodinu na záchod, len aby nemusel byť s deťmi. Je pokojný, ale prejavuje sa v extrémoch. Niekedy vybuchne do neutíchajúceho smiechu alebo plaču. Aj učiteľky to už zažili, keď ho hodinu nemohli utíšiť. Máva takéto výkyvy, ale rozhodne nie je agresívny,„ bránila svojho syna.
Pani Renáta zrazu nemala kde svojho syna umiestniť. V tom čase už navštevovali na odporúčanie detskej psychologičky „hurbanku„, ktorá mala niečo, čo by Dominikovi malo pomôcť - počítačový program biofeetback. „Je to počítač, ktorý neovládate klávesnicou, ale mysľou. Vy teda iba myslíte, ako by malo niečo fungovať v danom programe. Napríklad v programe s autíčkami musí Dominik mysľou udržať autíčka na pravej strane,„ vysvetlila Renáta Hírešová, ktorej sa táto škola zdala byť pre syna tou pravou. Má bezbariérový prístup, čo znamená, že na deti podobné Dominikovi sú tu zvyknutí, majú špeciálnych pedagógov, psychológov, zariadenie, ktoré choré deti potrebujú. No najdôležitejšie bolo, že Dominik si na toto prostredie už zvykol. I keď spočiatku to nebolo také ľahké. Ťažko si zvykal na školský zvonček. „Prvé zvonenie prežíval hrozne. Tak sa zľakol, že kričal na celú školu. Klasický zvonček však vymenili za melódiu, a tá sa mu veľmi páči,„ povedala nám jeho matka.
Chcem, aby sa vedel o seba postara sám
S prístupom školy je viac než spokojná. Na jej synovi sa odzrkadľujú už prvé výsledky. „Kedysi robil všetko kŕčovito, no už sa uňho znížilo napätie. Z miery ho nevyvedie ani hluk, pokiaľ ho pozná a vie o ňom,„ vymenúvala zmeny svojho syna Renáta Hírešová. No nielen počítačový program robí s Dominom zázraky. Ešte viac na chlapcov vývin vplýva prístup rodičov a okolia. Je dôležité, aby sa k nemu správali úplne normálne, hoci to nie je vždy jednoduché. Ani pre matku. „Dominik má skrátené a individuálne vyučovanie a keď príde domov, venujem sa mu aj ja. Ide mu to pomalšie, lebo nie všetko, čo mu hovoríte, dokáže prijať. Niekedy neviem, ako mu mám vysvetliť aj úplne jednoduché veci. A keď ich pochopí, rýchlo zabudne a musím to robiť znova. Čítanie mu problémy nerobí, iba matematika.
A som tiež rada, že píšeme tak, ako píšeme,„ pochvaľovala si pani
Renáta, ktorá už teraz myslí na synovu budúcnosť. „Chodíme spolu medzi ľudí a tí sa naňho pozerajú tak, ako sa vedia pozerať na choré dieťa. Dominik sa správa ako 5-ročné dieťa, a to upúta. My sme na jeho otázky o bežných veciach už zvyknutí a ich pohľady si nevšímame. Horšie to bude, keď vyrastie. Lenže to budeme riešiť potom. Zatiaľ sa mu snažíme zlepšiť život, oslovujem viaceré občianske združenia, ktoré by mi pomohli. Mal by sa vedieť o seba postarať aj sám. To je moje životné krédo. My tu s manželom nebudeme naveky a môže sa hocičo stať. Chcem, aby sa naučil žiť s tým, že je trošku iný a aby z neho vyrástol dobrý človek.„
Miroslava Dírerová
