šie, čo sa v regionálnych televíznych štúdiách za rok vytvorilo. Od vzniku LOToS-u, čo v skratke znamená Spolok lokálnych televízií Slovenska so sídlom v Martine, sa podarilo dostať ho na úroveň jedného z najprestížnejších stretnutí tvorcov regionálnych televíznych vysielaní, ktoré má svoj zvuk aj v blízkom zahraničí a ktorý sa v odborných kruhoch považuje nielen za miesto vzájomnej konfrontácie úrovne tvorby regionálnych štúdií, ale aj za žriedlo progresívneho smerovania práce regionálnych televízií. Z roka na rok sa totiž na ňom vytvára priestor nielen na zmapovanie lokálneho televízneho vysielania, ale aj na vzájomnú diskusiu – predovšetkým na odborné témy, čo má v konečnom dôsledku vplyv na úroveň vysielania a úspechy slovenských lokálnych TV na domácich (Zlatý žobrák Košice) a zahraničných televíznych prehliadkach (Kafka Kopřivnice).
Žiaľ, v tomto ročníku, ktorý sa uskutočnil na pôde hotela Stavoindustria, síce martinskí organizátori triumfovali, čo sa odrazilo vo všeobecne pozitívne akceptovanom termíne, mieste či obsahu stretnutia, no domáci televízni tvorcovia fungovali skôr v úlohe štatistov. Televízia Turiec síce poslala, s výnimkou publicistiky, príspevky do všetkých ostatných súťažných kategórií, no porotu ani v prípade spravodajstva, voľnej tvorby, dokumentu či reklamy zvlášť nezaujali a hodnotili ich súhrnom buď ako zlý výber či materiály bez nápadu. Zapadli do šedivého priemeru súťažných príspevkov, ktorých počet – 109 v tomto ročníku – sa hodnotí ako rekordný. Kto mal obstáť v konkurencii, musel naozaj zaujať – nápadom, spracovaním, pointou, zvukom... Druhým rekordom bol počet televízií, ktoré v tomto ročníku prihlásili svoje príspevky do súťaže – bolo ich tridsaťtri a tretím faktom, ktorý zaradil tento ročník medzi výnimočné, bol počet účastníkov – dve stovky. Aj na pozadí týchto údajov je prinajmenšom čudné, že turčianski televízni tvorcovia nevyužili prehliadku na to, aby sa zúčastnili na súťažnej projekcii v radoch divákov v hojnejšom zastúpení – veď v Martine bolo na čo pozerať. Koniec-koncov, tak si zvykli takmer bez výnimky všetci tí, ktorí svojho času robili česť martinskej televízii, dostávali ceny na tejto súťaži a niektorí z nich sú redaktormi či kameramanmi v celoslovenských médiách. Spomeniem Miroslavu Rácovú, Braňa Závodského, Michaelu Karasyovú, Zuzanu Ferenčíkovú, Mariana Lechana... Dnešní martinskí redaktori, moderátori či technici všeobecne by možno boli videli, že aj v lokálnych televíziách sa stále viac „nosí“ investigatívna žurnalistika a že obyčajné mapovanie života už divákom nestačí. A možno by mal tento výsledok zaujať aj martinský poslanecký zbor. Každoročne tu síce hodnotia hospodárske výsledky televízie, ale ešte sa nestalo, aby boli podrobili analýze jej obsahovú štruktúru a dosah na divákov alebo efektívnosť vysielania. Televízia patrí do prostredia regionálnych médií, má svoje špecifické úlohy (napríklad aj tvorbu dokumentárnych filmov pre archívy a regio-
nálnu históriu, čo Turčania robia len veľmi sporadicky), martinská či turčianska verejnosť by sa vzhľadom na svoj zástoj v kultúre Slovenska nemala uspokojiť s televíziou, ktorá má prívlastok: priemerná.
Termínová fantasmagória
Kruhová križovatka, ktorá mala byť dokončená za mesiac, nie je hotová ani po piatich mesiacoch
Prvú martinskú okružnú križovatku, ktorú začali na Podháji stavať v polovici októbra minulého roku, síce koncom roka sprejazdnili, ale nedokončená je doteraz. Jej prevádzka je stále len v provizóriu. Stavba mala byť podľa plánu hotová v novembri, ale problémy – najprv súvisiace s prekládkou inžinierskych sietí a potom tuhá zima s množstvom snehu - zabránili stavbárom pracovať a dokončiť ju v plánovanom termíne.
Motoristi najprv takmer dva mesiace museli chodiť po obchádzkových trasách a teraz už viac ako tri mesiace musia prechádzať cez sprejazdnené križovatkové provizórium. Netreba sa im čudovať, že majú ozaj dôvod si pošomrať, pretože na kúsku v zime síce odhŕňanej, ale nekvalitnej cesty tŕpli, aby si nepoškodili svoje automobily. Aj v našej redakcii sme zaregistrovali viacero sťažností,
v ktorých vyjadrili nespokojnosť so stavom, v akom sa počas zimy križovatka, ktorej sa prakticky nedalo vyhnúť, nachádzala.
Našťastie, zima už bola koncom marca na ústupe, a tak sa na stavbu mohli vrátiť mechanizmy. Roboty vo finále ešte nie je málo. Ako sme sa minulý týždeň sami presvedčili, dokončiť treba nielen podkladové vrstvy živičného krytu a na ne potom položiť živičný kryt, ale aj okolie križovatky – predovšetkým chodníky. Väčšia časť zámkovej dlažby na chodníkoch už bola v minulom týždni položená. Posledné metre chodníka dokončovali popri firme Hydac. Rozostavaný bol aj stred križovatky. Dokončovacie práce si ale zrejme ešte vyžiadajú nejaký ten týždeň navyše, pričom má do toho čo povedať najmä počasie. Keď sme sa na križovatku boli pozrieť, výdatne pršalo a vodiči, ktorých autá si na tomto úseku cesty už dosť vytrpeli, prechádzajúc cez ňu museli prekonávať hlboké kaluže vody. Žiaľ, splnili sa aj obavy niektorých obyvateľov blízkych obytných budov, ktorí už pri začiatku stavby pokladali pôvodný termín jej dokončenia za fantasmagóriu.
Tou boli zrejme aj náklady na jej výstavbu. Boli síce naplánované na 11,5 milióna korún, lenže neplánované prekládky sietí túto sumu predražia asi o milión korún. Tí, ktorí denne musia pretrpieť nástrahy križovatky, si zrejme povedia - nech, len aby už bola dokončená.
Autor: Gregor
