e som svoj príbeh nedusila v sebe, lebo dnes viem, že len tým som sa dostala z depresií a sebaľútosti. A ešte mi v tom pomohol môj syn. Vlastne o ňom to celé je.
Bolo to v jeden marcový deň. Manžel bol na nočnej a malý Jarko spinkal. Zrazu som zbadala, že mi odteká plodová voda. Necítila som však ešte kontrakcie. Zavolala som manželovi do práce, dohodli sme sa, že počkáme, kým príde domov. Nebolo mi zle, nuž som ešte stihla navariť mojim chlapom aspoň polievku, keď budú pár dní bezo mňa, a potom okolo obeda sme sa vybrali do pôrodnice. Musel nás odviezť manželov kamarát, pretože my sme mali akurát našu starú škodovku v oprave. To bola prvá smola, ktorá má v ten deň postihla. Druhou bola skutočnosť, že práve prerábali pôrodnú sálu a ja som mala prvá rodiť v provizórne prispôsobenej izbe.
Spomínam si, že mi dali podpísať nejaké vyhlásenie kvôli uskladneniu vecí. Nečítala som asi pozorne, lebo zrazu sa na „sálu„ dohrnulo asi 10 medikov a sestrička sa opýtala, či sa môžu na mňa pozrieť, vraj som to podpísala. Prekvapená a v duchu nadávajúc na svoju nepozornosť som len povedala: „No čo už, musia sa na niekom učiť.„ Netušila som, že ten najväčší šok ma ešte len čaká. Nehovorím o pôrode, ten prebehol celkom hladko v porovnaní s tým, keď som rodila staršieho Jarka. Len keď ma zašívali, všimla som si, ako sa doktor tvári. O niečom sa rozprával s ostatným personálom. Viem iba, že sa ma opýtali, ako sa bude syn volať a hneď ho odniesli. V tej chvíli som si ešte neuvedomila, že mi nepovedali takú dôležitú krátku vetu: „Je zdravý!„
Všetko bolo akési čudné, no ja som to nevnímala až do chvíle, kým neprišla pani doktorka s veľkými očami a nezačala rozprávať niečo o mojom dieťatku. Vôbec som jej nerozumela, zachytávala som len útržky slov: ...gotické podnebie... zapadáva jazyk... museli sme resuscitovať... Vtedy sa mi zrútil celý svet, bol to začiatok môjho hrozného sna, z ktorého som sa nemohla prebudiť. Povedala som len: „To nie je pravda!„ a snažiac sa vymazať tie slová, som sa od nej odvrátila.
Vladko sa narodil s diagnózou Hanhartov syndróm. U môjho syna to znamená postihnutie v oblasti tváre a rúk. Má zle vyvinuté zvukovody, čo znamená, že je nedoslýchavý, má menšiu spodnú sánku, čo mu znemožňuje správne rozprávať, a deformované ručičky bez palčekov. Smutné je však aj to, že lekári príčinu tohto postihnutia nezistili. Ostávalo mi len jedno – zmieriť sa s chlapcovým stavom a zvyknúť si naň.
Tie dlhé dni a týždne po Vladkovom narodení boli veľmi ťažké. Keďže som doma mala dvaapolročného Jarka, pustili ma z nemocnice domov. Nebola som tam ani potrebná, veď Vladko nevedel ani piť. Kŕmili ho sondou cez noštek priamo do žalúdka, materské mlieko som mu nosila vo fľaškách. Lekári nás nepriamo upozornili, že môžeme očakávať aj to najhoršie. Doma som sa strhávala pri každom zazvonení telefónu.
Po polroku Jarko začal chodiť do materskej škôlky a ja som mohla chodievať k Vladkovi aspoň na tých pár hodín. Skúšala som mu do maličkých ústočiek dávať aspoň cumlík, aby sa naučil sať. Po pár dňoch veru začal aj cuckať, nuž sme mu skúsili dať fľašku s mliečkom. Príliš mu to nešlo. Až raz, keď som za ním znovu prišla, ma vítala pani doktorka s novinou, že Vladko vypil pri sestričke celú fľašku. Nemohla som tomu uveriť. Vladka nám teda dali domov, ale to bol len začiatok nášho trápenia. Doma pil veľmi málo, kŕmili sme ho asi každú polhodinku a on vypil vždy len pol deci. Bol trvrdohlavec. Nič okrem mliečka mu až do dva a pol roka nechutilo, nevypil ani mixovanú polievku, ale ani čaj. Musel potom dostávať špeciálne mlieka, aby mal všetky dôležité vitamíny.
S manželom sme sa však nevzdávali a stále sme mu núkali nové jedlá. Zabral až pri čučoriedkach. Poriadne sme mu ich pocukrili, len aby mu chutili, a podrvili ich. Ako si spomínam, bolo to asi prvé jedlo, čo mu zachutilo. A potom cestoviny s kakaom... Doteraz je to jeho najmilšie jedlo. Neskôr už začal ochutnávať aj iné jedlá. Manžel sa najviac potešil, keď mu dal do ruky kuracie stehno a Vladko ho jedol. Neverili sme, že niekedy sa bude vedieť normálne najesť.
Zlý sen trval dlho, neviem presne – rok, dva, päť? Až teraz zisťujem, že to nebol zlý sen, len škola života, čo ma mala zmeniť a niečomu naučiť. Za ten čas sme prekonali veľa ťažkých chvíľ, užili sme si behania za lekármi, zisťovania operácií, ktoré by Vladkovi pomohli, a pomedzi to všetko sme sa učili prekonávať psychické problémy. Ešte stále Pánu Bohu neďakujem za postihnutie môjho syna, ale za to, čomu ma naučil, áno. A možno tomu, že zázraky (aj keď po malých krôčikoch) sa dejú. Môj syn ma naučil trpezlivosti, ktorou som príliš neoplývala, naučil ma bojovať so životom a s problémami, naučil ma ďakovať za každý deň, aj ten zlý, nerobiť si ťažkú hlavu zo zvedavých pohľadov. Ďakujem mu a vyjadrujem obdiv jemu i všetkým postihnutým ľuďom, ktorí sa nevzdávajú a bojujú so svojím zlým snom.
Vladko mal v marci osem rokov, na počudovanie lekárov, ktorí mu nedávali veľkú nádej prežiť, je z neho šikovný chlapec, naučil sa jesť, chodiť, kresliť a postupne sa napriek svojmu hendikepu učí celkom zrozumiteľne rozprávať. So svojimi štyrmi prštekmi kreslí pekne ako jeho spolužiaci. Navštevuje nultý ročník Základnej školy Aurela Stodolu v Martine-Záturčí. Keďže už raz mal odklad do 1. ročníka, riaditeľka Juliana Nedbalcová nám navrhla nultý ročník, kde sa deti učia pomalšie spoznávať školu, disciplínu, písmenká, základy počítania. Detí je v triede iba desať, takže učiteľka Janka Roóbová má na každého viac času. Vladko má individuálny učebný plán, venuje sa mu aj špeciálna pedagogička Lívia Muntágová. V škole sa mu veľmi páči a vďaka kontaktu so zdravými deťmi a prístupu pedagógov sa celkom dobre rozvíja.
Autor: Jana Jarošová
