robotníčkou, ozdobou svojho manžela v spoločnosti a po večeroch mala ešte čo-to spichnúť na šijacom stroji, ak chcela, aby jej deti chodili slušne oblečené. Mala sa vzdelávať, pretože len tak mohla konkurovať mužom, ak sa chcela vrátiť na svoje pracovné miesto po materských dovolenkách. Mala vytvárať teplo domova, hoci sa jej od únavy krížili oči a popri tom všetkom často stíhala aj večernú školu.
Čo sa odvtedy zmenilo? Pre väčšinu žien nič podstatné... Len im pribudla iná starosť. Často musia zobrať do svojich rúk aj zodpovednosť za rodinu, pretože jeho hlavu psychicky rozloží už len zmienka o strate zamestnania, nieto ešte strata samotná. No stále viac je aj takých žien, ktoré staré modely zavrhujú, chcú a vedia si pomôcť z nánosov skostnateného zaradenia žien v spoločnosti, necítia sa menejcenné, majú vzdelanie, chuť, ambície, ktoré im môžu aj muži závidieť. No tiež je pravda, že svoje miesto na pracovnom výslní si mnohokrát musia vybojovať a udržiavať omnoho ťažšie ako ich rovnako starí a rovnako múdri kolegovia. A to ešte nehovoríme podrobne o tom, čo čaká ženu, ak si dovolí vrátiť sa do práce po materskej... Prosto, hoci rovnoprávnosť mužov a žien máme u nás deklarovanú v množstve dokumentov, de facto sa často potkýňame o jej ignorovanie.
Nášmu životu vládne mužská logika, ktorá sa mnohokrát podpisuje aj pod blahosklonné úškrny silnejšej polovice ľudstva, keď sa niekto čo i len zmieni o tom, že napríklad do politiky by malo ísť viac žien. Netvrdím, žeby obrátili svet, no mnohokrát by svojim hlasom mohli prispieť k vyriešeniu praktických problémov žien v bežnom živote. Veď – na Slovensku musela vzniknúť až Únia materských centier, aby si v zariadeniach služieb uvedomili, že ich najčastejším zákazníkom je žena a že jej majú umožniť vstup s kočiarikom. Popri iných aktivitách únia vydáva certifikáty pre zariadenia priateľské k deťom, ktoré majú byť aj istou výzvou pre ostatných, že treba ženám a ich praktickým potrebám vyjsť v ústrety. Necítite to ako iróniu v spoločnosti, ktorá nedokáže vyriešiť taký jednoduchý problém, ako je bezbariérovosť a blok vo vedomí obchodníkov?
V Turci zatiaľ vieme o jednom zariadení s certifikátom – Frite v centre Martina. Mamičky vedia, že s kočiarikom môžu nakupovať aj v Tescu a nemajú pritom pocit, že ich sledujú ako potencionálne zlodejky, vedia, že s kočiarikom môžu zájsť na mestský úrad a do niekoľkých ďalších málo zariadení... A čo ostatné, v ktorých roky trvá stav rovnajúci sa postoju: čo nechcem vidieť, nevidím? Možno aj preto, aby sa narušili bariéry v nás – v mnohých súvislostiach týkajúcich sa matiek a žien vôbec – vzniklo Martinské rodinné centrum. Pracuje už niekoľko rokov a snaží sa najmä o to, aby vytvorilo oázu pre stretávanie sa žien (ale aj mužov) na materskej dovolenke a ich detí a aby krôčik po krôčiku prispelo k riešeniu ich praktických problémov.
Kočíky a deti v obchodoch sú len jednou z mála aktivít, na ktoré sa upriamuje. Sú medzi nimi aj otázky prípravy na materstvo a rodičovstvo, formovanie zdravého sebavedomia žien na materskej dovolenke, ich vzdelávanie, ich adaptácia na niekoľkoročné odlúčenie od akýchkoľvek aktivít mimo rodiny a podobne. Centru bol adresovaný aj výťažok zo zbierky, ktorý sa konal počas troch adventných víkendov v martinskom hypermarkete Tesco. Išlo o verejnú finančnú zbierku, ktorú vždy v prospech vybratého adresáta organizovala už po tretí raz spoločnosť Tesco spolu so Slovenskou humanitnou radou. V zozname tridsiatich siedmich účastníkov zbierky skončil Martin na neslávnom predposlednom mieste. V prospech centra sa vyzbieralo „len„ 10 368 korún. Pre porovnanie – v Žiline 222 138 korún. Hoci centrum je vďačné aj za túto pomoc, z výsledku je jasné, že Turčania necítia potrebu podporiť takéto užitočné zariadenie. Aj v tom náš región ukázal svoju konzervatívnosť. Veď ako skomentovala jedna z manažérok centra: „Nie sme ani chorí, ani postihnutí, nie sme ani týrané, máme strechy nad hlavou. Sme normálne ženy s deťmi na materskej dovolenke. Čo vlastne chceme...? Chceme byť šťastné mamy so šťastnými deťmi. Samé, v odlúčení od spoločnosti, frustrované z vykonávania opakujúcich sa povinností, v obavách z budúcnosti v zamestnaní, v strachu o normálne fungovanie našich rodín – to nedokážeme.„
Je to veľa? Je to málo? Život ukázal, že aj na to málo nemáme dosť veľkorysosti.
