m, ktorý sa venoval prevažne turistike, a tak založenie združenia bolo prirodzeným vyústením našej činnosti. Zamerali sme sa nielen na turistiku, ale aj na verejnoprospešnú činnosť v obci,„ povedal nám Peter Chromčík, jeden zo zakladateľov združenia.
Bolo to pred dvanástimi rokmi. Odkiaľ vznikol názov Mandolína? Nejde o záľubu v hudbe, ale o zrub. Peter Chromčík nám povedal, že si to už nikto presne nepamätá, ale Mandolínou vraj nazvali medvedicu, ktorá chodila okolo zrubu, o ktorý sa skupina Žabokrečanov starala. Jeden z nich zaspal vonku, ale medvedica mu neublížila. On si potom vymyslel historku, ako zápasil s medvedicou. Vymyslená historka o medvedici sa stala takou známou, že napokon aj občianske združenie dostalo meno podľa nej. Už v rokoch 1995 a 1996 získala Mandolína ako jedno z mála združení grant z nadácie Ekopolis na obnovenie okolia obce. Členovia mandolíny obnovili dohromady tri studničky a boli pri každom podujatí, ktoré sa dialo v obci. Pivný pochod je podujatím, ktoré organizuje Mandolína už dlhší čas. V Žabokrekoch, Necpaloch, Belej-Duliciach a Jasenskej doline vytypovali pohostinstvá, do ktorých sa vyberú pešo alebo aj automobilmi zaregistrovaní účastníci pochodu, aby si spríjemnili s rodinami a známymi deň. Niektorí vypijú v každom z pohostinstiev pivo, iní nealkoholický nápoj, každý, ako chce. Napokon sa stretnú v pohostinstve J. Žilinského v Žabokrekoch. Počas Pivného pochodu prebiehajú aj rôzne súťaže. Potom sa žrebuje tombola a večer je tanečná zábava.
„Pomáhame rozvoju kultúrneho a spoločenského života v obci. Najviac nás bolo v Mandolíne dvadsať. V súčasnosti je nás približne desať. V obci bolo pre nás vždy dosť práce. Keď niekto organizoval športové turnaje, bolo treba pripraviť stoly, lavice, rozložiť stany, potom všetko zložiť a upratať, vždy sme boli po ruke. V súčasnosti prežívame útlm. Venujeme sa už len pivnému pochodu, čisteniu studničiek a staráme sa o zrub. V združení je kolektívne vedenie a jeho činnosť je založená na dobrovoľnosti. Náš kolektív tvoria nielen členovia, ale aj naši sympatizanti, ktorých je niekedy päť, inokedy dvadsaťpäť. Sme kolektívom väčšinou starých mládencov, ktorí však nechcú prežívať voľný čas samotársky, ale si ho chcú príjemne vyplniť, pokračoval Peter Chromčík.
Kedysi sa tento kolektív stretával v zväzarmovskom salaši La Paloma vo Veľkej Fatre pod Suchým vrchom, ktorý však niekto pred dvanástimi rokmi podpálil. Vyniesli z neho aspoň knihu zápisov. Priateľov to ale neodradilo od ďalšieho stretávania sa a spoločných brigád „Rozmýšľali sme, čo budeme robiť ďalej a o 150 m vyššie bol starý rozbitý salaš, ktorý sme prerobili na Mandolínu. Strávili sme tam veľa brigádnickych hodín. V súčasnosti sme zostali pri stretávaní sa pôvodnej partie v zrube v novembri na Martina.
Dobrovoľníctvo, žiaľ, speje k zániku. Ak ľudia nezistia, čím je pre nich prospešné, budú ochudobňovať sami seba. Teraz sa staráme o zrub a jeho okolie a nad jednou zo studničiek chceme postaviť altánok a naďalej spájať príjemné s užitočným,„ dodal Peter Chromčík.
