pár dňami. Zato je asi tri metre vysoká, 200 kíl ťažká, hrbatá a poriadne chlpatá. Hovoríme o prvej mamutej dáme s pracovným názvom Žofka.
Stvorená z ozdoby na kvety
Narodila sa v Martine, no dnes je jej trvalým bydliskom Slovenské národné múzeum v Bratislave. Odtiaľ prišla ponuka vytvoriť vernú kópiu obyvateľa doby ľadovej – samicu mamuta, ktorá je od polovice mája ústrednou postavou výstavy o praveku a neskôr stálej expozície. Tím martinských výtvarníkov prišiel s najlepším a zároveň najlacnejším modelom. Vtedy bol ešte 75- násobne menší ako finálny gigant. O výbere tímu, na čele ktorého stál 25-ročný Peter Klaudíny ml., rozhodli proporcie a póza modelu. A tak si v polovici marca mladý priemyselný dizajnér privolal k práci na historicky prvom mamutovi kamaráta zo školy – sochára Martina Marunicu, jeho priateľku, umeleckú sklárku Martu Miaru z Poľska, a otca Petra Klaudínyho st., umeleckého kováča a zároveň vedúceho divadelných dielní, v ktorých vyhynutý tvor ožíval.
Kostru zvieraťa – železnú konštrukciu - vyplnili stvoritelia tvarovateľným polystyrénom a následne oblepili novinami. Telo mamutej krásky po prečítaní obopínajú aj stránky NŽT. Na novinový šat jej napokon lepili srsť. Spočiatku mala mať na sebe Žofka umelú kožušinu, ktorá je súčasťou ľudského oblečenia. Peter Klaudíny ml. kvôli nej obvolal predajne v Poľsku a Taliansku, ale nikde kožušiny s požadovanými 60- až 90-centimetrovými chlpmi nemali. Náhradu za kožušinu napokon našiel jeho otec. Pre Žofku vybral prírodný materiál sisal, ktorý sa používa na aranžovanie kvetov. A pritom nemuseli ísť tak ďaleko. Objednali ho priamo v Martine. „Majiteľ skladu nevychádzal z údivu, keď prišla požiadavka na 15 kíl hnedého sisalu. Hnedá je predsa na kvety úplne nevhodná. Kvetinári si uňho objednávali pestré farby v malých množstvách... Keď sa dozvedel, že ozdobu na kvety bude nosiť na sebe prvý slovenský mamut, takmer odpadol,“ zasmial sa Peter Klaudíny ml. Hnedoryšavé chlpy v dielni ešte spatinovali, nagélovali, aby bola zo Žofky pohľadná ženská... Urobili z nej krásnu hnedoočku s dlhými a koketnými mihalnicami.
Hoci mal zrod prvého slovenského mamuta ostať v utajení, stala sa vyhľadávanou atrakciou. „Nechceli sme o tom predčasne hovoriť. Obával som sa, že by sa to zbytočne roznieslo a výsledok by bol napokon sklamaním. Našťastie, mamutica sa múzeu páčila a aj my sme s ňou spokojní,“ povedal Peter Klaudíny ml. Prvými divákmi boli riaditeľ divadla, umelecký súbor, pracovníci divad-la. A potom ešte školáci z troch škôl a pár ľudí, ktorí im dielňu preplnili malými sloníčatmi – hračkami alebo plagátmi.„Vrátnik nám raz priviedol pána s malým chlapčekom, že by Žofku chceli vidieť. Veľmi prosili a tak sme mu porozprávali o mamutoch, predviedli sme mu ju. Malý bol z mamuta nadšený, chytil sa nožičky, otec ho odfotil. Celkom to aj chápem. Nie každý si Žofku pôjde pozrieť do Bratislavy. Škoda, že tu nemohla ostať dlhšie. Radi by sme ju vytiahli aj do ulíc, nech si ju Martinčania užijú...“ povedal hlavný stvoriteľ Peter Klaudíny ml., ktorého prišiel do dielne navštíviť aj kamarát, ktorý začal „chlpani“ vymýšľať meno. „Zakaždým ju volal inak – Filoména, Žofka... Keď prišli médiá a pýtali sa ma na meno, prvé, čo mi napadlo, bolo práve Žofka. A to jej aj prischlo. Lenže z múzea mi povedali, aby Žofka ostala iba pracovným menom, lebo oni ju pomenujú určite vznešenejšie.“
Prečo nezačali v múzeu od Adama, ale od Evy? „Kvôli priestorom. SNM má nízke stropy a mamut by v nich vyzeral príliš stiesnene. Samice boli oveľa nižšie a v múzeu bude vyzerať prirodzenejšie,“ vysvetlil Peter Klaudíny ml. Pri návrhu modelu vychádzal z nákresov českého maliara Zdeňka Buriana, ktorý spolupracoval s viacerými archeológmi, pre čo sa jeho predstavy o mamutoch považujú za najpravdepodobnejšie. Veľa konzuloval aj s paleontologičkou a kurátorkou výstavy Annou Ďurišovou. V podstate však pri stavbe tela vychádzal zo slona, ktorý sa vyvinul z mamuta. Slon sa so svojím starým predkom spred 13 tisíc rokov na seba priveľmi ponáša. Rozdiel je len vo väčších kloch a menších ušiach. „Od doktorky Ďurišovej som sa dozvedel, že veľkosť uší závisí od tepla. Africké slony sú preto také ušaté, aby sa mali čím ovievať. Zatiaľ čo mamuty žili v dobe ľadovej... Aspoň im nemrzli.“
Zrodenie mamutice trvalo mesiac a pol, počas ktorého sa štvorica stvoriteľov zdržiavala v dielni aj 16 hodín. Práca ich bavila, no časom aj unavila. „Pomaly sa nám nielen o mamutoch snívalo, ale aj grgalo,“ zasmial sa. Na smrť unavení si museli urobiť pauzu a odskočiť si oddýchnuť do Poľska. Teraz sa im zrazu priestor dielne zdá byť po nej prázdny. „Brali sme ju ako členku divadla. Chýba nám,“ priznal sa nám Peter Klaudíny ml. Práce na Žofke sa skončili 30. apríla, keď svoj výtvor museli zložiť a odniesť po častiach do auta. Aby sa vošla cez každé dvere, Žofkino telo zložili z troch častí. Pri prenášaní sa oddelí od tela hlava a rozpolí trup. Ani tieto časti však nie sú ľahučké. Pod hmotnosťou častí pravekej obryne sa zapotili až štyria chlapi.
So Žofkou sa stihli stvoritelia náležite rozlúčiť. Dve hodiny predtým, ako ju odviezli do Bratislavy, ju ráno o šiestej vzali na výlet do Jasenskej doliny. Žofka je predsa odsúdená na štyri steny múzea, tak nech si užije trošku zelene. „Urobili sme si fotky na prezentáciu pre ďalšie múzeá, lebo v takejto práci by sme celkom radi pokračovali. Ja osobne by som chcel takéhoto mamuta urobiť aj pre martinské SNM, ak by bol záujem,“ zdôveril sa nám Peter Klaudíny ml.