Kto, kedy, kde formoval dejiny Červeného kríža v Turci
Červeného kríža pre krajiny Svätej maďarskej koruny. K založeniu župnej odbočky ČK v Turci určitým spôsobom prispelo nariadenie Ministerstva v Budapešti z roku 1884, ktoré požadovalo založenie odbočky ČK v každej župe na území Slovenska. Najväčšiu zásluhu na jej založení v Turci však mali obetaví lekári martinskej župnej nemocnice MUDr. Jakub Haas, župný lekár a MUDr. Ján Petrikovič, primár župnej nemocnice a od roku 1891 vedúci zdravotnej agendy nemocenskej pokladnice v Turč. Sv. Martine. Činnosť župnej odbočky ČK hneď od jej vzniku podporovali funkcionárky a členky spolku slovenských žien Živena so sídlom v Turč. Sv. Martine. V roku 1889 sa na pôde turčianskej župy konalo prvé valné zhromaždenie župnej odbočky ČK, ktoré predložilo správu o svojej rôznorodej činnosti.
* * *
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa v župnej odbočke ČK v Turci pripravovali zdravotníci, poskytovala pomoc sociálne slabým vrstvám obyvateľstva, podporovali siroty, vdovy, invalidov, zaisťovali lôžka pre prípad vojny a potreby prvej pomoci. Rozsah a kvalita činnosti sa zintenzívnila s blížiacou sa prvou svetovou vojnou. Organizovali sa ošetrovateľské kurzy pre dobrovoľné sestry ČK, budovali materiálne zásoby odbočky, evidovali lôžka pre ranených, chorých a rekonvalescentov v ústavoch a u zámožných Turčanov. Pred prvou svetovou vojnou sa rozšírilo medzinárodné cítenie a pocit spolupatričnosti aj medzi turčianskym obyvateľstvom. Napriek tomu, že v roku 1913 bola zamietnutá žiadosť redakcie Národných novín v Turč. Sv. Martine o povolenie usporiadať zbierku na srbský, bulharský a čiernohorský ČK, zbierka sa predsa konala. Za jej usporiadanie dostali následne finančnú pokutu dve významné osobnosti: Svetozár Hurban Vajanský, advokát, významný spisovateľ, publicista, literárny vedec a redaktor, jedna z vedúcich osobností slovenského národného hnutia, ktorý patril k úprimným priaznivcom myšlienok ČK. V Sučanoch, mestečku s bohatou červenokrížskou tradíciou zase usporiadal zbierku na ČK evanjelický dekan Ján Hodža, ktorý bol od roku 1914 podpredsedom miestnej odbočky ČK.
* * *
Hneď po vypuknutí prvej svetovej vojny 27. júla 1914, vyzvala Spoločnosť ČK pre krajiny Svätej maďarskej koruny občanov, ktorí nepodliehali vojenskej mobilizácii, aby pomáhali v ošetrovateľskej a sanitnej službe. Do práce sa zapojili aj lekári, dobrovoľné ošetrovateľky a členovia ČK v Turč. Sv. Martine, Vrútkach, Sučanoch, Kláštore pod Znievom, Necpaloch, Štubnianskych Tepliciach a v Štubni. V Turč. Sv. Martine organizoval ich prácu vedúci lekár župnej nemocnice MUDr. Igor Dulla. Činnosť dobrovoľných sestier ČK v župnej nemocnici, ktorá mala 70 postelí, viedla Anna Halašová, pokladníčka spolku slovenských žien Živena. V Turč. Sv. Martine bol tiež zriadený lazaret pre chorých na infekčné choroby, v ktorom sa v roku 1915 liečilo 450 chorých na týfus, choleru a úplavicu.
Počas prvej svetovej vojny absolvovali Turčania ošetrovateľské kurzy ČK, zúčastňovali sa zbierok posteľnej bielizne, šatstva, potravín a finančných prostriedkov, ktoré organizoval 38-členný župný výbor ČK. Jeho predsedom bol hlavný župan turčianskej župy barón Ladislav Kürthy a barónka Révaiová z Necpál, ktorá bola zároveň predsedníčkou miestnej odbočky ČK v Necpaloch. Podpredsedami župného výboru ČK boli: JUDr. Vojtech Reiss, kráľovský sudca v Turč. Sv. Martine, gróf Otto Neuhauss z Príboviec, barón Ladislav Révai z Turč. Štiavničky. Dr. Ivan Rakovský z Rakova, Ján Petriček, železničný úradník z Vrútok, manželka továrnika Schulza zo Sučian a manželka hlavného župana vo výslužbe Justhová zo Štubne. Pokladníkom župného výboru bol Ján Tencer, riaditeľ ekonomickej školy, tajomníkom Dr. Ladislavom Rakovský, podnotár v Turč. Sv. Martine, členom výboru bol Koloman Benický, podžupan, barónka Révaiová z Turč. Štiavničky, rímskokatolický farár Ján Komora z Vrútok, evanjelický dekan Ján Hodža zo Sučian, rímskokatolicky farár Karol Vojtušák z Valče. V župnom výbore pracovali lekári MUDr. Arnold Brichta a MUDr. Viliam Solárik z Vrútok, MUDr. Móric Messinger zo Štubne.
* * *
Činnosť ČK ako pomoci dobrovoľnej organizácie vojenskej zdravotníckej služby vyžadovala v rokoch prvej svetovej vojny veľmi vysoké finančné prostriedky na vybavenie a prevádzku lazaretov, ošetrovní, domovov pre rekonvalescentov, materiálne zásoby rôzneho charakteru a pod. Medzi najzaužívanejšie formy zbierkových akcií na podporu týchto činností patrili podpisové hárky Spoločnosti ČK pre krajiny Svätej maďarskej koruny. Aj turčianska župná odbočka ČK dostala v roku 1915 podpisové hárky Jeho cisárskej a kráľovskej výsosti Františka Jozefa I., ktorý bol od roku 1882 protektorom spoločnosti ČK v Rakúsko – uhorskej monarchii. Držitelia hárkov sa podľa výšky darovanej finančnej čiastky stali zakladajúcimi, riadnymi alebo mimoriadnymi členmi ČK. Sumy, ktoré darovali boli rôzne, napr. pre odbočku ČK v Štubni daroval veľkostatkár Orságh zo Slovenského Pravna 300 korún, vdova Končeková 200, gróf Pongrác a jeho manželka po 50 korún. Podstatná časť prostriedkov sa použila na prevádzku pomocnej nemocnice, v ktorej sa liečili chorí a ranení vojaci. Podobná situácia bola aj v nemocnici vo Vrútkach, Sučanoch a Kláštore pod Znievom, v ktorých obetavo a bez nároku na odmenu pracovali dobrovoľné sestry, funkcionári a členovia miestnych odbočiek ČK.
* * *
Na základe rozhodnutia Jeho cisárskeho veličenstva Františka Jozefa I., protektora ČK vydali v novembri 1915 v Budapešti rozhodnutie o udeľovaní čestných vojenských vyznamenaní II. triedy za vynikajúcu prácu, odvedenú vo vojenskej zdravotnej službe ČK. V návrhu na udelenie vyznamenania zo župnej nemocnice v Turč. Sv. Martin bol vedúci nemocnice MUDR. Igor Dula, nemocniční lekári MUDR. Ernest Lax, MUDr. Gallus Mráz a MUDr. Adolf Strauss. V návrhu bol aj JUDr. Vojtech Reiss, kráľovský sudca a grófka Neuhaussová, rod. Benická z Príboviec za organizovanie a prevádzku župnej nemocnice. Pretože vyznamenania sa udeľovali len a obetavú prácu, bez ohľadu na spoločenské, náboženské, politické a národnostné postavenie osôb, bola v návrhu na vyznamenanie tiež vedúca dobrovoľná ošetrovateľka ČK v župnej nemocnici Anna Halašová. Vzhľadom k tomu, že pôvodné návrhy z roku 1915 neboli kompletné, bolo na osobnú prosbu barónky Révaiovej na jar 1916 dodatočne navrhnutých na vojenské vyznamenanie ČK II. stupňa ďalších 9 dobrovoľných ošetrovateliek ČK zo župnej nemocnice v Turč. Sv. Martine: Reissová, Michníková, Kohútová, Pietrová, Košúthová, Petzková, Hertzová, Kasanická a Schlessingerová. Za kontrolu a obsluhu potravinového skladu a zabezpečenie stravovania v župnej nemocnici navrhli na vyznamenanie hlavného stoličného úradníka Francisciho a dôstojníka kráľovského súdu Gyepesa.
* * *
Počas prvej svetovej vojny sa v Turci počet lôžok pre ranených vojakov a rekonvalescentov rozšíril. V župnej nemocnici v Turč. Sv. Martine sa zvýšil zo 70 na 130. Činnosť nemocnice však vôbec nemohla existovať bez dobrovoľných ošetrovateliek a členov ČK, nakoľko sa v nej napr. v júni 1916 okrem služobníctva nachádzal len jeden platený zamestnanec. Preto v župnej nemocnici obetavo a bez nároku na odmenu pôsobili už od roku 1914 dobrovoľné ošetrovateľky, funkcionári a členovia 90-člennej odbočky ČK v Turč. Sv. Martine. V priestoroch továrne na nábytok Tatra bola vybudovaná provizórna nemocnica, v ktorej pracovalo ďalších 7 dobrovoľných ošetrovateliek ČK. Pomocná nemocnica vo Vrútkach mala 40 lôžok, v ktorej pracovalo pod vedením MUDR. A. Brichtu a MUDr. V. Solárika takmer 60 dobrovoľných ošetrovateliek ČK, z ktorých v roku 1915 navrhli 10 na vojenské vyznamenanie. Z pomocnej nemocnice v štubnianskych kúpeľoch navrhli v roku 1915 na vyznamenanie 6 dobrovoľných ošetrovateliek ČK, v roku 1916 navrhli ďalších 15. Z nemocnice v Sučanoch, ktorú viedol MUDr. Š. Haas vyznamenali v roku 1915 za vynikajúcu a obetavú prácu 8 ošetrovateliek a členov ČK. V Kláštore pod Znievom pracovalo od novembra 1914 nemocnica s 20 lôžkami, neskôr počet lôžok zvýšili na 25. Dobrovoľná, nezištná a obetavá práca všetkých zúčastnených sa nedala vyčísliť.
* * *
V novembri 1915 udelil Hlavný výbor Spoločnosti ČK pre krajiny Svätej maďarskej koruny v Budapešti vojenské vyznamenanie II. triedy za vynikajúcu prácu vo vojenskej zdravotnej službe
ČK MUDr. A. Brichtovi z Vrútok, MUDr. I. Dullovi z Martina, MUDr. Š. Haasovi zo Sučian, MUDr. M. Jakubovičovi a manželom Justhovcom zo Štubne, MUDr. E. Laxovi z Martina, MUDr. J. Lenčovi zo Štubne, MUDr. G. Mrázovi z Martina, J. Petričekovi z Vrútok, barónke Révaiovej z Necpál, MUDr. A. Straussovi z Martina a MUDr. V. Solárikovi z Vrútok. Strieborné medaily ČK udelili 24 dobrovošným ošetrovateľkám ČK, medzi nimi manželkám lekára Bargára, Haasa, Messingera, grófke Neuhaussovej, barónke Helene Révaiovej a jej matke, manželkám veľkostatkárov Michníka a Rakovského, ktoré odviedli svedomitú ošetrovateľskú prácu a aj materiálne a vysokými peňažnými príspevkami podporovali nemocničné zariadenia. Medzi vyznamenanými bol vedúci nemocnice Jelínek, nemocničný správca Kevický, pokladník nemocnice Kres a hospodári nemocníc z Turč. Sv. Martina, Vrútok, Sučian a Štubne, ktorí svojou neúnavnou a obetavou prácou často svojpomocne získavali od darcov materiálne zásoby, len aby zabezpečili pravidelný chod nemocníc. Návrh na udelenie vyznamenaní z nemocnice v Kláštore pod Znievom poslali v lete 1916. V návrhu bol 84-ročný MUDr. Imrich Korauš a 14 dobrovoľných ošetrovateliek ČK, ktoré okrem ošetrovateľskej práce vykonávali hospodársku a administratívnu činnosť, z vlastných zdrojov zásobovali nemocnicu potravinami, šili a opravovali bielizeň a pod. Po skončení prvej svetovej vojny sa do svojich domov vracali aj frontoví vojaci a zajatci z Turca. Pri zmierňovaní ich utrpenia veľmi účinne pomáhali funkcionári a členovia spolkov ČK, ktorí zabezpečovali ich slávnostné privítanie na pôde turčianskych miest a mestečiek.
* * *
Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla v októbri 1918 Československá republika. Napriek tomu pôsobil od novembra 1918 na jej území, vrátane turčianskej župy, Spolok Maďarského ČK. Paradoxnú situáciu spôsobil fakt, že samostatná národná spoločnosť Československého ČK vznikla až do februári 1919. Následne vznikli aj v Turci spolky ČsČK.
Autor: Zora Mintálová
