Z galérie športovcov Turca
Všímajte si toho chlapca, je samá ruka a noha, ale čo dokáže stvárať s loptou, je v jeho rokoch na závidenie – často hovoril telocvikár na ZŠ na Tomášikovej ulici v Martine Jozef Ďurička. S koženým čudom sa nedokázal lúčiť, loptu chcel mať vždy čo najbližšie pri nohách. Azda aj preto v Štúrovej štvrti šarvanci by boli na asfalte i pospali, o chvíľu by vstali a opäť dokazovali, ako milujú loptu. A keďže mali pary nazvyš, chodili si zahrať aj k Cyprichovcom na pomocné ihrisko Spartaka. Ivan sa do prvého radu nikdy neponáhľal, akoby bol tušil, že jeho čas príde neskôr. S Jánom Blahušiakom hrali za B dorast Martina, keď za ním po tréningu prišli tréneri A-dorastu a oznámili mu, že ho vybrali na post pravého obrancu do zachraňujúceho sa mužstva. Dôležitosť zápasu si uvedomoval, skôr sa tešil, že to Spišiaci v Martine nebudú mať ľahké, ak chcú zvíťaziť. Po výbornom výkone nakoniec porazili rovesníkov zo Spišskej Novej Vsi, a tak zachránili dorastenecké ligové dresy. Onedlho, opäť s Jánom Blahušiakom, sa stal novicom druholigového mužstva.
Tri góly výťahom do ligy
„Napriek prísľubom funkcionárov, že mi vybavia základnú vojenskú službu v Martine, som narukoval do Bratislavy,“ spomína Ivan Šefčík. „Pol roka som odohral v drese Devína a keďže sa mi darilo, všimli si ma vojaci z Vyškova. Pred skončením vojenčiny chodili za mnou funkcionári z Drnovíc, rozprávali mi, ako sa im črtá možnosť hrať najvyššiu súťaž. Lenže ja som sa ťahal domov. V roku 1984 som začal obliekať dres Martina, vtedy bol trénerom mužstva V. Sýkora z Považskej Bystrice. Lenže o štyri roky začali v martinských ZŤS prepúšťať ľudí kvôli znižovaniu vojenskej výroby, preto ako samostatný technológ a futbalista v jednej osobe bol som nútený pozerať sa po inej fabrike. Tri mesiace som to skúšal ako vodič v ČSAD, lenže zo závodu ma nechceli uvoľňovať na tréningy a zápasy,“ spomína.
Ale všetko sa vyriešilo, hoci nič nebolo jednoduché. Spomína, ako prišli za ním tréneri a tvrdili, ako veľmi ho potrebujú na dôležité stretnutie vo Fiľakove. Dal sa obmäkčiť a u vedúceho si vybavil voľno. Na zraz na štadióne v Martine trochu zmeškal, preto naštartoval vlastné auto a išiel za mužstvom. Aké však bolo nakoniec jeho prekvapenie, keď do zápasu nenastúpil, lebo vraj vedúci mužstva nechal jeho registračný preukaz doma!
V Martine boli obdobia, keď funkcionári futbalu mali rôzne názory na športové dianie. Nejeden hráč s trpkosťou blenu opúšťal klub. Sklamal sa i Ivan Šefčík. Preto prijal ponuku zo Žabokriek.
„Bolo to vtedy, keď nás skoro všetkých hráčov vyhodil Ján Segľa z mužstva. Aj dnes tvrdím, že to bol neuvážený krok, za ktorým sa všeličo mohlo skrývať. Vtedy bol trénerom Emil Kunert a ja som odišiel do Žabokriek, kde som strávil poldruha roka. Hrali sme priateľský zápas s Považskou Bystricou, ktorá vtedy vypadala z najvyššej futbalovej súťaže. Prekvapujúco sme vyhrali 5:2 a ja som strelil tri góly. Bolo to v utorok a v sobotu som už obliekal druholigový dres Považanov. Hrali sme v Senici, vyhrali sme 1:0 a ja som skóroval. Krajší začiatok pôsobenia na Považí som si nevedel predstaviť. Vtedy som poznal bližšie Záteka, staršieho Bažíka i brankára Hýlla. Po poldruha roku som ale prestúpil do Žiliny.“
Martinčania v jednom drese
Pod Dubňom svitalo na lepšie časy, Žilina postúpila do I. futbalovej ligy a Ivan Šefčík sa stal tretím najlepším strelcom súťaže za Diňom a Obšitníkom. Trinásťkrát prekonal brankárov. Výborne si rozumel najmä s Vladimírom Vítekom, s ktorým, ako sa hovorí, hrali naslepo. Neboli len priatelia na ihrisku, ale aj mimo neho. Táto dvojica bola na neudržanie a získala si rešpekt v tábore súperov. A keďže o strelcov je vždy núdza, padol na mušku Interu Bratislava. Ešte predtým odohral pod Dubňom veľký zápas proti favorizovanému Slovanu Bratislava. Na stretnutie prišli aj desiatky fanúšikov z Martina, lebo dvojica Šefčík – Vítek priťahovala do žilinského hľadiska aj Turčanov. Najprv vyhrávali hostia 0:1 a neskôr 1:2, keď Vojvoda našiel v plnom behu Šefčíka, ktorý hlavičkoval presne a prudko, takže mladší Vencel nemal šancu zasiahnuť a stretnutie sa skončilo spravodlivou remízou.
Rokovania o zmene dresu zo Žiliny do Interu boli priam rekordné, trvali iba dve hodiny a už sa sťahoval na Pasienky. Do klubu vtedy prišiel aj tréner Karel Brückner. Mal iné spôsoby kontaktu s hráčmi ako jeho dovtedajší tréneri. Ivanovi chýbala najmä vzájomná komunikácia. Bol osamotený a ťažko sa mu „v cudzom svete“ dýchalo. Už nemal pri sebe Víteka ani Zuziaka a ďalších Žilinčanov. Vo veľkých kluboch, ako bol vtedy Inter, sa chlapci z vidieka ťažko presadzovali. Presvedčil sa o tom na vlastnej koži. Nehrával ani dva mesiace a poriadne sa popálil. „Funkcionári si asi mysleli, že prídem a dám za jesennú súťaž 30 gólov,“ zamýšľa sa. „Vtedy mi tréner Brückner povedal, aby som neodchádzal narýchlo, aby som zostal. Vravel mi – dáš gól a chytíš sa. Dnes už viem, že som mal zaťať zuby a skúsiť to, nemal som sa z Interu tak rýchlo vracať. Lenže, čo už. Stalo sa.“
Ivan Šefčík nakoniec z veľkého futbalu odišiel v zime roku 1995. Po krátkej zastávke späť v Žiline sa vrátil do Martina. Skúšal futbalové šťastie ešte aj vo Svite a v nižších súťažiach už aj ako tréner. Lenže podnikateľský chlebík si vyžaduje celého človeka a deliť sa s futbalom pri náročných tréningoch, je zložitý problém. Pocity z vrcholu blaha rýchlo pominuli a celkom logicky prišli aj trápenia. Strata formy bola zjavná. Ako rýchlo sa dostal na prvoligové trávniky, tak rýchlo z nich odišiel. Chcel ratovať I. ligu, nepodarilo sa, ale pred novou sezónou už
s druholigovou Žilinou netrénoval preto, lebo medzi ním a klubom boli nejaké podlžnosti. Ako je to bežné nedlhuje hráč, ale klub. Navyše, menili sa aj tréneri...
Otec strelcom, syn brankárom
Oveľa viac radostí má Ivan v súčasnosti zo syna Lukáša. Má 19 rokov a niekdajší brankár Žiliny František Plach hovorí o ňom ako o perspektívnom strážcovi brány. V klube je však pretlak brankárskych nádejí a tak musí vynakladať oveľa viac snahy, aby sa prebojoval do mužstva. Má na to aj ideálnu postavu, meria 195 cm, o štyri centimetre viac ako jeho otec. „Syn je cieľavedomý, poctivo sa pripravuje, verím v jeho futbalovú budúcnosť,“ hovorí otec.
Ivan začal kariéru v Martine i Žabokrekoch ako obranca. V Žabokrekoch si ho však lepšie všimol tréner Švrlo a z obrany ho prevelil na hrot. „Raz po tréningu mi povedal tréner: Ivan, skús to v útoku, vraj pravačku máš, akoby bol v nej dynamit.“ A tak sa narodil strelec. Dnes už len spomína.
„Súčasná futbalová generácia prechádza akýmsi prerodom. My sme hrali viac srdcom, vždy sme túžili súperov zdolať aj bez veľkých slov, nehovorili sme: čo za to? Futbal si vyžaduje od hráčov oveľa viac disciplíny, vloženie srdca a rozum.“
Žiaľ, už medzi priaznivcami nerezonuje: Ideme sa pozrieť na Petráša, Popluhára, či Šefčíka a na ďalších, ktorí dokázali fanúšikov zabávať svojím kumštom. Mal rád takých brankárov, akými boli Molnár, alebo mladší Vencel, ktorým bol kumšt dať gól, ale Ivan, a to mu nik už nezoberie, to vo svojej futbalovej kariére dokázal.
Miroslav Ruttkay
