Keď telefonoval, pískal
V nedeľu naša redakcia žije predovšetkým športovou službou, ktorej cieľom je zhromaždiť všetky futbalové výsledky zo zelených trávnikov našich turčianskych družstiev. V každom tíme máme svojho spravodajcu, ktorý nás o dianí na ihrisku telefonicky informuje. Raz sme sa takmer dostali do problémov, keď sa náš spravodajca v Háji neočakávane musel ujať funkcie rozhodcu, pretože ten, čo bol delegovaný na zápas, neprišiel. Volali sme mu v čase, keď zápas vrcholil. Napriek tomu telefón zdvihol a ospravedlňujúco nám oznámil, aby sme zavolali neskôr, pretože práve teraz píska. O dôležité informácie sme samozrejme neprišli, dokonca sme ich dostali od priameho aktéra stretnutia.
Rozlúčka s pytónom
Vraj sme vystrojili funus pytónovi, dozvedeli sme sa nedávno od pracovníka Centra voľného času v Turčianskej Štiavničke Pavla Kondeka. Približne pred mesiacom sme o tomto hadovi, ktorý bol súčasťou živého inventáru centra, písali, aj sme ho odfotografovali. Ako keby na nás čakal, ale necelý týždeň potom, ako vyšiel článok, približne dvadsaťročný deduško pytón skončil svoju životnú púť. Keďže ide o najznámejšieho turčianskeho hada všetkých čias, ktorého poznali azda všetky deti v dolnom Turci, nezabudli sme ani na smútočné oznámenie, ktoré práve čítate.
Radšej skôr ako neskôr. Alebo nikdy
Minulý týždeň nás navštívil jeden redakčný známy - gavalier s kyticou. Do redakcie vstúpil so slovami: „No, kde je tá oslávenkyňa?“ Poznajúc sa navzájom sme začali hlboko rozmýšľať, či nám náhodou neunikli narodeniny niektorého člena kolektívu. Pri žiadnom mene nám však v hlave nazablikala žiadna kontrolka. Až keď prišla šéfredaktorka, vrhol sa s krásne voňajúcimi pivoňkami k nej a blahoželal jej k okrúhlemu jubileu. Vraj jej to na ňu prezradil niektorý z kolegov. Hneď sme pochopili, že išlo zrejme o žart. Veď dátum narodenín šéfredaktorky, ako jej podriadení dobre ovládame a ešte je v nedohľadne. Pri tejto príležitosti si vzdychol kolega Braňo, že dostať darček pár mesiacov dopredu je oveľa lepší prípad ako ten jeho. Totižto, Braňovi kamarát nosí svadobný dar už trinásť rokov. Pre istotu, ak by to mal cestou okolo Braňovho domu, ho má stále doma zabalený a previazaný stužkou...
Vykričané hlasivky?
Náš kolega Roman Kopka minulý víkend stál na trénerskej lavičke juniorského hokejbalového výberu Martina na podujatí Mamut cup. Jeho zverenci získali strieborné medaily, takže mohol byť spokojný. Pravdou ale je, že si brúsil zuby na zlato. O tom, že aj sám robil všetko pre to, aby ho jeho zverenci získali, sme sa presvedčili z kraja týždňa, keď sa nám vrátil do roboty. Odišli mu totiž hlasivky, bolelo ho hrdlo a musel sa kurírovať liekmi. A že vraj, post trénera je taký jednoduchý... Toto sa mu za počítačom stať nemôže.
Autor: kp, gr, jk
