Článok pokračuje pod video reklamou
, Háji, Slovenskom Pravne, Príbovciach, v Sučanoch... Najdôležitejšie je, že sa môžu ženiť a vydávať Jeden z dôvodov, prečo sa Eva Oslíková, farárka zo Sučian, vydala cestou Božieho posla na zemi, je aj ten, že si nemusí blinkať. Keby to však mala robiť, nabehlo by jej nespočetné množstvo odpracovaných hodín. V službe Pána je stále. Dvere sučianskej fary sú otvorené takmer bez obmedzenia. Okrem služieb Božích v kostole vedie spevokol, vyučuje náboženstvo, odbavuje pohreby, pripravuje deti na konfirmáciu, mladých ku vstupu do manželstva, krstí ich deti a počas prázdnin spoluorganizuje detské tábory. „Moje deti sa sťažujú, že mám asi radšej cudzie deti ako ich, lebo sa im viac venujem,“ usmiala sa nad hláškami 8-ročného Jakuba a rok a pol starej Emy. Pravdu majú len z polovice. Venovať sa malým z cirkevného zboru a vychovávať ich v duchu viery je predsa jej práca. A keď sa robí s obrovskou láskou, zabúda sa na súkromie. Z tohto pohľadu je to náročné povolanie. Oslíkovci nemajú súkromie. Strácajú ho napríklad preto, že byt majú prepojený s kanceláriou. Každý, kto príde úradne, je už vlastne v byte, a ráno, keď domáci vstanú, vstupujú rovno do kancelárie. Možno nezvyčajné, ale sučianska „duchovná matka“ si zvykla a neľutuje to. „Otca moja voľba stať sa farárkou nenadchla. Bol presvedčený, že je lepšie, ak je farárom muž. Muži to majú jednoduchšie. Nemusia aspoň variť, žehliť, upratovať...“ prezradila nám s úsmevom Eva Oslíková, ktorú k tomuto povolaniu viedla domáca atmosféra a život na fare. Bola najmladšou z troch detí pastora a už odmalička rozmýšľala, či nepôjde v otcových šľapajach. Pevne sa rozhodla na strednej a po otcovi vedie v rodine započatú farársku tradíciu. Jej rozhodnutiu nebola naklonená ani vtedajšia doba. Študovala v roku 1989, keď toto zamestnanie nebolo veľmi preferované. A navyše žena farárka? Kedysi to bola rarita. Ľudia sa na ňu pozerali čudne, niektorí chalani radšej zaspätkovali. „Bývala som na internáte patriacom k škole, kde sme všetci študovali za farárov. Bolo to naše územie a každý, kto naň vkročil, vedel, koho stretne. Lenže niektoré moje kamarátky bývali na internátoch v Mlynskej doline medzi ostatnými študentmi. Tak ony to mali ťažké. Spolubývajúci ich vnímali ako zvláštnosť – čudovali sa im, ale najťažšie bolo odpovedať na otázky, prečo sa na to dali. A to naozaj nie je ľahké vysvetliť. Najčastejšie sa nás však všetci pýtali, či sa môžeme vydávať a ženiť. A keď sme prikývli, boli spokojní. To bolo pre nich najdôležitejšie,“ povedala. Nechceli ju pri sobáši Pani farárka Eva Oslíková nie je jedinou paňou na fare. Sféru vedenia cirkevného zboru si delí s manželom. Ako inak, evanjelickým farárom. Láska si ich našla na v škole, dokonca v tej istej triede. Kamarát ich zosobášil dva roky po škole. Dvojica sa dovtedy striedavo rozchádzala, dávala dokopy a zasa rozchádzala. Také bežné problémy bežných párov... Ako zosobášení farári začínali spolu v Dudinciach, neskôr v Bratislave „Nesúťažili sme medzi sebou. Nerobíme to ani teraz v Sučanoch, keď sme v jednom spoločnom,“ povedala a ďalej rozvíjala: „Poznáme sa dlhé roky a vieme navzájom, kto vie, čo urobiť lepšie. Myslím, že to postrehli aj naši veriaci, no ešte sme nepočítali, komu chodí do kostola viac ľudí a určite si medzi nami nevyberajú. Je im jedno, kto z nás dvoch pomôže,“ priznala. Kvôli tomu, že je ženským poslom Božieho slova, sa s výhradami ešte nestretla. „Myslím, že to záleží na osobnosti samotného človeka. Nikde som nemala problém. Kolegyne áno. Možno sa nevedeli zžiť so svojím poslaním. Jedna z kamarátok sa pred oltárom necítila dobre a zo služby odišla.“ Vzápätí si však spomenula na jeden - jediný raz, keď sa musela pri sobáši na žiadosť jedného zo snúbencov vymeniť s manželom. „Pred oltár vstupovali evanjelička s katolíkom. Katolícky snúbenec, ktorý bol zvyknutý na kňaza muža, si vyžiadal radšej môjho manžela. Pre katolíkov má však sobáš uzavretý v evanjelickom kostole takú právoplatnosť ako na úrade.“ Vo varení sú však vyrovnanými partnermi. „Mám výborného manžela. Aj varí. Musí, lebo inak to nejde. Spravujeme veľký cirkevný zbor – asi 2 600 farníkov v piatich dedinách. S manželom sme si ich rozdelili. Jeden slúži rok v sučianskom kostole, druhý v okolitých dedinách. Varí vždy ten, kto je doma. Deti si nezúfajú, chutí im od nás oboch,“ poučila nás o chode domácnosti. Býva v siedmej fare V prípade farárskych detí je ťažké odpovedať, odkiaľ vlastne pochádzajú. Život farára je životom kočovníka. „V súčasnosti bývam na siedmej fare. Narodila som sa v Poprade, manžel v Moravskom Krumlove, ale ani jeden tam nevyrástol,“ povedala farárka Eva Oslíková, ktorá rovnako ako iné farárske deti prvé kroky, slová, lásky zažili zakaždým pod inými jabloňami v záhradách za farou. Cestovanie a premiestňovanie sa v detstve zvládala kvôli hľadaniu nových kamarátov ťažko. Niekoľkokrát vstúpila do triedy, kde nikoho nepoznala. Všetci ju však vnímali viac ako hocijakého iného prišelca. „Ako farárova dcéra som bola zakaždým akosi výnimočná. Aj bez akéhokoľvek pričinenia,“ zaspomínala si. Evanjelickí i katolícki kňazi sú a zároveň nikde nie sú doma. Prebývajú v cudzom, celý život sú nájomcovia cirkevných zborov. „Samozrejme, že do každého bytu, v ktorom práve bývame, investujeme. Ak v ňom máme bývať dlhšie, chceme sa v ňom cítiť dobre. Prestavby a radikálne zmeny však v budovách nerobíme.“ Ako sme sa dozvedeli, nechcú v Sučanoch ostať tak dlho ako ich predchodca. Žijú tu štvrtý rok, cítia sa tu dobre, ale už teraz vedia, že tu celý život neprežijú. Budú kočovať ďalej. „Do Sučian sme prišli na pozvanie. Môžeme aj odísť. Inak by to bolo, keby si nás cirkevný zbor zvolil. V tom prípade by sme tu museli ostať desať rokov,“ vysvetlila Eva Oslíková. Sú bohatí podnikatelia? Oslíkovci pochádzajú zo zvláštnej sorty. Sú obklopení samými evanjelickými farármi. Nielen ona vyrastala na fare. Jeho manžela vychovali v čiernych „luterákoch“ mama i otec. Krstní rodičia ich detí tiež pochádzajú z radov farárov a aj mnoho ďalších blízkych kamarátov. „Keď bol Jakub malý, manžel ho učil, že kostol sa volá firma. Takže potom kadekomu vyratúval: tatino má firmu, mamina má firmu, starký ma firmu, babka má firmu, krstný má firmu... Potom si o nás mysleli, že sme bohatá podnikateľská rodina!“ A títo „obrovskí“ evanjelici bývajú v tesnom susedstve s katolíckou farou. S farárom od susedov sa neobchádzajú oblúkom, priateľské rozhovory „cez plot“ existujú. Dokonca si navzájom pomáhajú. Aj v letnom tábore organizovanom evanjelikmi si odžilo krásne prázdniny dosť katolíckych detí. Týchto nezvyčajných susedov spojili oveľa viac ich veriaci z Turčianskej Štiavničky, keď si vyžiadali spoločnú omšu evanjelikov i katolíkov. „Nedelíme ľudí na katolíkov a evanjelikov. Nechceme nikomu sťažovať život tým, že budeme hovoriť katolíkom, že sú horší, lebo nie sú naši. Majú predsa dosť svojich problémov a toto nie je podstatné. Boh sa nás tiež nebude pýtať, do akého kostola sme chodili, ale ako sme žili,“ priznala. Čo by však urobila, keby jej syn o pár rokov oznámil, že prestupuje na katolícku vieru? „Asi by ma „trafil šľak“!“ zažartovala. „I keď je pravda, že niektoré katolícke spoločenstvá sú otvorenejšie a bližšie k Biblii ako niektoré evanjelické zbory, predsa chcem, aby naša cirkev bola jeho duchovný domov. Musím sa snažiť ho vychovať tak, aby tomu rozumel a veril.“ pripustila napokon znova úsmevom, akým vedia okolie obdarovať iba sluhovia Boží.
