Filip Struhárik
kam sa moje myšlienky budú uberať a ako sa to všetko skončí. Čaká ma rovnaké prekvapenie ako vás. Spomínam si, ako nás v škole učili, že keď niečo píšeme, máme si vopred premyslieť, ako bude text vyzerať. Že máme mať ucelenú predstavu, poprípade aj presnú osnovu, ktorej by sme sa mohli pridŕžať. Znie to zaujímavo, ale čo by to porobilo so Stĺpčekom, si ani nechcem predstaviť. Písať bez vopred daného plánu, je neuveriteľne krásne. Aj vďaka slobody, ktorú mi redakcia NŽT poskytuje, je písanie Stĺpčeka pre mňa sviatok, ktorý si nesmierne rád doprajem.
Vždy raz za mesiac – zväčša v sobotu - som zabudol na školu a okolitý svet, zatvoril sa v izbe a písal. Dnes je ale všetko iné. Teda pripúšťam, nie úplne všetko, ale niečo predsa! Už nie som študentom! Absolvoval som osemročné gymnázium a čakám, na ktorú výšku si ma vezmú. Dnes nie som pri písaní obmedzovaný časom. Nemusím sa ponáhľať a myslieť na návrat späť k učebniciam. V pondelok nemusím skoro ráno vstávať a nebudem písať žiadnu písomku. Je to príjemný pocit. O to krajší, keď sa rozprávam s kamošmi, ktorých čakajú koncoročné písomky, odpovede, opravovanie známok... Ale aj napriek tomu bol odchod zo školy bolestivý.
Študenti gympla sa s nami náležite rozlúčili a podaktorí hádam aj dúfali, že už budú mať od nás pokoj. S úsmevom na perách však tvrdím, že zatiaľ chodíme do školy pravidelne, trúsime sa po chodbách, debatujeme s bývalými „kolegami„ či „nadriadenými„. Ťažko je nám totiž po ôsmich rokoch zanechať budovu školy bez povšimnutia. V detinských patetických slohoch sme písavali, že škola je naším druhým domovom. Neveril som tomu a pri predstave toho, čo ma čaká na nasledujúcej hodine chémie, fyziky či matiky, som sa podobným tvrdeniam vysmieval. Hádam až na stužkovej som si uvedomil, že trochu pravdy na tom predsa len bude. A dnes, keď som takpovediac vyhnancom a nie dobrovoľným odídencom, som presvedčený, že druhý domov som stratil.
Možno, keby škola nemala také skvelé vedenie, by sa mi odchádzalo ľahšie. Možno, keby nás roky neučili profesori, ktorých ľudskosť a veľkosť je na nezabudnutie, by som neutrúsil ani slzu. Možno, keby na škole nefungoval študentský časopis, ktorý mal veľkú voľnosť a kvalitu, by som nepísal tento článok. Možno, keby som neopúšťal toľkých priateľov a známych, ktorí sú mi drahí, necítil by som žiaden smútok.
Nebojte, nie som na pokraji psychického zrútenia. Len mi je trošinku clivo. Ja a moji spolužiaci sme práve vykročili do veľkého sveta, ale na gymnázium, ktoré nám dalo do života strašne veľa, nikdy nezabudneme...!
