Z kukláča sa stal jeden z vodcov ktolíckej komunity Ján Krstiteľ
V katolíckej komunite Koinonia Ján Krstiteľ, Oáza Sklené, pôsobí mnoho mladých ľudí, ktorí prešli zaujímavými životnými cestami. Vedie ich bývalý policajný kukláč Vladimír Beregi, ktorého by mali v blízkej budúcnosti vysvätiť za kňaza. Zdá sa až neuveriteľné, že niekto mohol takto zmeniť smerovanie svojho života. Pre Vlada sa to ale nezdá čudné, ale úplne normálne. „Viem, komu som uveril. Cítim sa stále ako špeciálny vojak Ježiša Krista. Ten povedal apoštolovi Petrovi, že ho urobí rybárom ľudí. Viem, že to povedal aj mne. Bol som si istý, že pretransformuje moju prácu a službu ľuďom,„ povedal nám Vlado, keď sme ho navštívili v Sklenom, kde pôsobí od októbra minulého roka. Bol ochotný podriadiť sa pravidlám v komunite, naučiť sa po taliansky. To všetko niečo stálo, vyžadovalo si to značné úsilie. Vlado ho ale neľutuje.
Ako sa stal kukláčom? „Odmalička ma bavil šport, preto som chodil aj do športovej hádzanárskej školy. Bol som fyzicky zdatný a chcel som si vybrať prácu, pri ktorej by som využil svoju silu. Počul som niečo o pohotovostnom policajnom útvare, ktorý ľudovo voláme kukláči. Prihlásil som sa k policajtom a absolvoval rok policajnej školy v Pezinku, kde robili nábor do tejto policajnej jednotky a v roku 1992 som prešiel skúškami. Pochádzam z Košíc. Bol som typickým veľkomestským človekom zvyknutým spoliehať sa na svoje vlastné schopnosti a sily. V živote som chcel niečo dosiahnuť a jeho zmysel som videl v práci kukláča. Robil som ju rád. Bol som mladý, slobodný a keďže pri tejto práci vždy existuje isté riziko ohrozenia života, mal som pre ňu ideálne predpoklady,„ rozhovoril sa Vlado.
Dobrodružstvo ho nenapĺňalo
Tento mladý Košičan sa nevyžíval v násilnostiach, bitkách. Naopak, chcel byť pre niekoho užitočný. Zmysel svojej práce videl v zakročovaní proti nebezpečným ľuďom, ktorí ohrozujú životy iných. Obstál v psychologických skúškach, ktoré sú pri takejto práci veľmi dôležité. Keby zlyhal pri zásahu čo i len jediný
z kukláčov, mohol by ohroziť nielen seba, ale ostatných kolegov. Vlado rodičom o svojej práci veľa nehovoril. Keď videli v televízii zásah kukláčov, opýtali sa ho, či bol medzi nimi, ale to bolo všetko. Od tejto práce ho neodhovárali, lebo vedeli, že by to bolo zbytočné. Mal svoje jasné predstavy a ciele.
„Pri prvých policajných zásahoch mi hladina adrenalínu v krvi stúpla veľmi rýchlo. Ale postupne som si na to zvykol a bral som to ako normálnu prácu. Žiadny strach som pri nej nepociťoval. Pri niektorých zásahoch bol môj život ohrozený, ale nikdy som nebol sám a vedel som, že niektorý z mojich kamarátov mi kryje chrbát. Keď som mal 21 rokov, už mi nestačil život plný dobrodružstva, ale hľadal som niečo, čo by naplnilo prázdne miesto v mojom vnútri. Aj keď môj život nebol rozháraný alkoholom ani drogami, niečo mi stále chýbalo. Cítil som, akoby zmysel môjho života bol naplnený iba na polovicu. Mal som priateľov, ktorí mi hovorili o Ježišovi Kristovi. Povedali mi, že zmenil ich život a ja som to na nich videl. Dlho som odmietal s nimi komunikovať o Bohu a neprijímal som ich pozvania na kresťanské stretnutia. Až v roku 1994 som neodmietol,„ pokračoval Vlado.
Hneď na prvom kresťanskom stretnutí mu povedali, aby som urobil prvý krok k Bohu.
„Ty si človekom, ktorý reaguje na výzvy a má rád dobrodružstvo. Otvor svoje srdce a povedz Ježišovi Kristovi, aby sa ti dal spoznať.„ Na tieto slová sa Vlado presne pamätá doteraz. Na túto výzvu naozaj reagoval a o niekoľko týždňov sa v jeho živote odohrali udalosti, ktoré nečakal. „V tom čase som mal dievča a dá sa povedať, že to bola vážna známosť, ale prišiel okamih, keď sme sa nezhodli. Potom som zistil, že má iného chlapca. Pocítil som prvú životnú prehru. Vtedy som sa zastavil a prvý raz som začal vážne hodnotiť svoj život. Kládol som si otázky, či existuje Ježiš Kristus, či ma má rád a či mi moji priatelia o ňom hovorili pravdu. Prechádzal som sa po košickej pešej zóne a popri premýšľaní do môjho srdca vstúpilo niečo nové. Je ťažké opísať duchovné zážitky, ale skúsim to. Cítil som vnuknutie, aby som vošiel do katedrály. Urobil som to, vo vnútri som padol na kolená a naplnil ma pocit, akoby som sa rozpúšťal a moje vnútro sa začalo oslobodzovať. Získal som vnútorný pokoj vďaka duchovnému naplneniu od Boha. Vtedy prvý raz vytryskla z mojich úst veta, v ktorej som Ježiša Krista nazval svojím Pánom. Vedel som, že je so mnou a rozumie mi,„ vysvetľuje Vlado.
Napravené životy
sú najkrajšou odmenou
Prácu kukláča robil ešte rok. Ale žil už úplne inak. Keď chodil so svojím psom na prechádzky, čítal si vonku Bibliu. Raz dostal vnuknutie: „Vladko, ja ťa volám, aby si bol mojím služobníkom. Tvoju prácu urobím inou a dostane novú náplň. Teraz slúžiš ľuďom telesne ako policajt, ale odteraz im budeš slúžiť duchovne.„
„Verím, že mi to povedal Boh. Nevedel som, čo sa bude diať, ale potom prišla na Slovensko komunita Ján Krstiteľ a ja som vedel, že Boh chce, aby som v nej pracoval. Keď som sa prvý raz stretol so zakladateľom tejto komunity Ricardom Argaňarazom, hneď, ako ma prvý raz videl, povedal mi: „Toto je Ján Krstiteľ.„ Vtedy som už vedel, že bude mojím duchovným otcom. Keď bol v roku 1995 Ján Pavol II. na Slovensku, stretol som sa s Ricardom druhý raz. Pracoval som ešte ako kukláč a bol som v službe. Videl som iba na jednu stranu, kde vstupovali ľudia z politiky a autobusom ich viezli k tribúne. Mali sme zákaz sa pohybovať. Zrazu som zbadal Ricarda. Môj veliteľ chvíľu nedával pozor a ja som vbehol do autobusu, kde bol Ricardo. Povedal som iba pozdrav komunity– Kristus vstal z mŕtvych. Zraky všetkých v autobuse sa upreli iba na mňa, lebo nevedeli, čo sa deje. Ricardovi som potom povedal, že som ho chcel iba pozdraviť a vtedy si všetci v autobuse vydýchli,„ pokračoval v rozprávaní Vlado.
Keď dôkladne spoznal komunitu Ján Krstiteľ a rozhodol sa v nej pracovať, opustil zamestnanie a v máji roku 1995 odišiel do Talianska. Päť rokov študoval na pápežskej univerzite Marianum v Ríme a potom ešte ďalšie štyri roky pôsobil v Taliansku. Čo je jeho súčasnou náplňou jeho práce? „Naša komunita privádza k viere ľudí, ktorí sú od nej vzdialení. Okrem denného rozvrhu, v ktorom je čas pre modlitby štúdium a prácu, sa pripravujem na stretnutia, ktoré máme s mladými ľuďmi po celom Slovensku. Ľuďom pomáhame aj prakticky a modlíme sa za ich problémy. Nedávno jeden náš priateľ z Nitry, ktorý má 29 rokov a navštevuje našu komunitu, nemal prácu a mal problémy s bývaním. Pomohli sme mu nájsť prácu a podarilo sa mu predať dom, čo sa mu dovtedy nedarilo. Istí súrodenci, brat a sestra z Ružomberku, sa dostali do kolotoča drog a alkoholu a ich život zhasínal. Rozmýšľali o tom, že si vezmú život. Ježiš Kristus nám ich poslal do cesty a dotkol sa ich srdca a začali sa meniť. Sú súčasťou našej komunity. Dievčina už nie je otrokom alkoholu a obidvaja prekonali ťažké životné skúšky. Staráme sa aj o manželské páry. V súčasnosti je veľké percento rozvodov, preto pomáhame obnovovať vzťahy medzi manželmi a dávame dohromady rozbité rodiny. Niektoré mladé manželské páry majú problém s plodnosťou. Nemohli mať deti dlhé roky. My sa za nich modlíme a oni nám po čase s radosťou telefonujú, že už majú deti. Boh pomáha ľuďom, ale prostredníctvom svojich služobníkov. Som veľmi šťastný, že môžem byť jedným z nich,„ dodal na záver Vladimír Beregi.
