rala o päť detí domácou gazdinou. Najstarší Jaroslav ako 12-ročný utrpel vážny úraz, prišiel o nohu v predkolení. Napriek tomu sa nevzdával a hoci zanechal futbal, postupne sa venoval plávaniu a lyžovaniu. V škole úspešne študoval a dotiahol to až na inžiniera. Dvojčatám Emilovi a Pavlovi (narodení 19. mája 1946 v Handlovej) ešte viac učarovala lopta. Keď bývali na handlovskom sídlisku Juh, susedili s rodinou Dobiášovcov. Otec ich vrstovníka Karola bol výborným futbalistom, a tak logicky syna vychovával na svoj obraz. A to sa mladým Trgiňovcom páčilo. So spolužiakom sa snažili byť čo najviac na ihrisku a pozorne sledovali, ako ho k futbalu vedie otec. Neskôr sa už niesol baníckym mestom chýr, že vyrastá mimoriadne talentovaný futbalista. No a dvojčatá nechceli zaostávať, poriadne sa do športu opreli. Navyše mali to šťastie, že keď boli žiakmi, nedobrovoľne v meste pôsobil vynikajúci niekdajší hráč a už začínajúci tréner Anton Malatinský.
Spoločná cesta do Turca
„Po skončení základnej školy sa išiel Karol Dobiáš učiť do Trnavy za strojára, my sme mierili do Martina, tiež do strojárskeho učilišťa,„ spomína Emil. „To už vtedy myslel pán Malatinský na trénerské žezlo v Trnave. Tam sa opäť stretol s Karolom a my s ním dokonca v Martine, keď chránil bránku Trnavy, ale ako hádzanár. Ukazovalo sa, že išlo o všestranného športovca. My sme o iné športy nejavili až taký záujem, preto sme na škvare pri niekdajšej Slovenke takmer každý deň hrali až do samej tmy futbal.„
Obaja Trgiňovci si získali priazeň spolužiakov. V učilišti sa od začiatku vedelo o ich vzťahu a nadaní. Chýr sa doniesol až do uší vtedajšieho trénera ligového dorastu Josefa Eliáška, ktorý prišiel do Martina z prešovského Tatrana a po skončení aktívnej činnosti žal úspechy pri výchove mládeže.
Prišli do Eliáškovho dorastu aj s Ondákom zo Stráňav. V tom čase v doraste pôsobili napríklad A. Poruba, J. Košarišťan, J. Cesnek, a ďalší. Bolo to veľmi nádejné mužstvo. Emil od začiatku hrával druhého stopéra a Pavol zasa ofenzívneho záložníka. Tak to bolo aj v mužstve seniorov, hrajúceho II. celoštátnu ligu, do ktorého sa svojimi výkonmi prebojovali. Jozef Eliášek vtedy dostal na starosť viesť toto mužstvo, a tak povolal do svojho kádra štyroch dorastencov, Emila a Pavla Trgiňovcov, Ondáka a Kukučku.
Debut ako hrom
Vtedy bojovala Žilina s Košicami o postup do I. ligy. V Martine potrebovala vyhrať, aby postúpila, všetko hralo pre Žilinčanov, lenže zabudli, že ani súper sa pred zápasom nevzdáva. Záležalo mu aspoň na nerozhodnom výsledku Žiliny v Martine. „Ktosi vybavil Martinu sústredenie, aby sa dôkladnejšie pripravil, aby zápas neprehral. Vtedy za Martin nastúpili - v bránke Rúfus, v poli Opremčák, Cyprich, Haverla, Kunert, Hojný, Mády, Kotula, Bezdeda, Kukučka, Ondák a bratia Trgiňovci. Tréner im dôveroval a všetci štyria sa v zápase so Žilinou dostali na škvarovú plochu ihriska. Zápas sa skončil bez gólov, ale dozvuky boli pre Martin žalostné. Už pred zápasom sa v susedných mestách nehovorilo o inom, len o futbale. Žilinčania sa spoliehali najmä na brankára Rúfusa, ktorý prišiel do Turca práve z Považia. Ten však podal vynikajúci, až zázračný výkon. A čo nepochytal rukami, to odrážal nohami. Zápas mal hektický záver. Okamžite nastúpili osočovania, upodozrievania, prišli tresty. Až postupne sa rozčerená hladina upokojila. Štyria mladí Martinčania obišli bez disciplinárnych trestov.
Nasledovala vojenská základná služba. Pavol bol na skrátenej 5-mesačnej, Emil v pohraničí prežil 26 mesiacov. To bolo jediné obdobie, keď neboli dvojčatá vedľa seba. Chceli byť všestranne užitoční, o profesionalizme vtedy ani nechyrovali. Túžili byť odborníkmi vo svojej profesii a futbal brali ako zábavku. Na dobrých výsledkoch sa podieľali spoľahlivými výkonmi. Za éry trénera Štefana Jačianskeho sa im darilo najviac. V celoštátnej federálnej II. lige boli obrovským prekvapením. Na krásny gól v Jablonci nad Nisou si Pavol takto spomína: „Loptu som si narazil s Dušanom Lamošom a spoza veľkého vápna som presne trafil. Remizovali sme 1:1 a české noviny nás po tomto zisku bodov vynášali do nebies.„ Kým Pavol v strede poľa patril k tým, ktorí tvorili martinskú hru a poháňali útoky dopredu, Emil bol oporou v zadných radoch. Bojovníkom na pohľadanie. Dokázal znepríjemniť život na ihrisku aj tým najlepším strelcom. Proti Interu v Bratislave sa pri ňom nepresadil ani taký borec, akým bol Ladislav Petráš. Toho poznali Trgiňovci ešte keď pôsobil v Prievidzi, raz dokonca aj v úlohe brankára. Pri postupe do I. dorasteneckej ligy hral martinský dorast proti Prievidzi a vtedy sa zrazil Peter Hurta s ich brankárom. Peter skončil s vážnym zranením a strelec Petráš nahradil domáceho brankára.
Spomienka na Spartu
Martinskí hráči, tí slobodní, bývali na internáte, medzi nich prišiel z Brna aj František Karko. S Trgiňovcami a ďalšími sa rýchlo skamarátil, vytvorili dobrú partiu. Na sezónu, keď mužstvo trénoval Čech Václav Smetánka, si najmä Pavol dobre pamätá. „Ja som bol s Ferkom vpredu, Ľudo Hojný ako starý kozák nás správne usmerňoval, mal centimetrové prihrávky z ktorých sme dávali góly.„
V živej pamäti majú bratia Trgiňovci súboje o Československý pohár.
„V Nymburku sme postúpili vo štvrťfinále,„ spomína Emil, „v semifinále sme sa stretli doma so slávnou pražskou Spartou, zápas sa skončil 1:1. Ale v jedenástkovom rozstrele vyhrali šťastnejší hostia 5:4, keď Kvašňák premenil všetkých päť pokutových kopov, kým náš Olšovský o jeden menej, keď jednu strelu mu vyrazil Kramerius.„
Paľo vtedy držal najlepšieho strelca Sparty Jurkanina a úlohu splnil na výbornú. Noviny vtedy písali o výbornej úrovni stretnutia a cena Martina stúpala. Na výslní sa ešte pár rokov vyhrieval, aby potom prichádzali vzostupy a pády, pri ktorých to napokon aj zostalo.
S ligovou aktívnou činnosťou skončili Trgiňovci pomerne mladí. Bolo to v polovici
80 rokov. Ozývali sa zranenia kolena, boli aj po viacerých operáciách. S futbalom museli prestať, ale šport neopustili. Zostala im turistika a bicyklovanie. Doteraz svorne navštevujú najmä pohorie Malej Fatry a Maguru.
Čo o bratoch – dnes už šesťdesiatnikoch (ani sa veriť nechce), hovorí niekdajší ich spoluhráč František Karko. „ Obidvaja vynikali, mali poctivý prístup. Emil ako stopér patril neodmysliteľne do základu mužstva. Pavol bol zasa ideálnym ofenzívnym hráčom. Pri systéme 4 - 2 - 4 padlo z jeho brejkov najviac gólov. Spolu s Damaškovičom sme premenili najviac jeho centrovaných lôpt na góly. Škoda pre futbal, že skončili predčasne kvôli zdravotným problémom. Kiežby takí a podobní vyrástli pre martinský futbal už v lepších a najmä prajnejších časoch.„ Aj na to, kde je dnes martinský futbal, majú bratia rovnaký názor. Vraj, kým sa nedostane do správnych rúk, bude len paberkovať. To, že tak hlboko klesol, ich veľmi mrzí. Futbal bratov „priviedol„ do Turca. Tu sa natrvalo usadili. Ich deti sa s jednou výnimkou nevenovali športu. Uprednostnili štúdium. Pavol má dve dcéry - Danku a Katku, obe vyštudovali ekonomickú univerzitu a bývajú v Bratislave. Emil má dcéru Moniku, ktorá žije s manželom v USA a prechodne pôsobí v Európe, v súčasnosti sú v Novom Sade. Syn Igor, ktorý absolvoval fakultu telesnej výchovy, pôsobí v Poprade, pred vážnym úrazom v Alpách bol vášnivým horolezcom.
Autor: Miroslav Ruttka
