Strata istoty, bezpečia, strechy nad hlavou, domáce násilie alebo dlhodobo prázdna peňaženka a hladné, plačúce deti... Nič príjemné na počutie, nie to ešte pre samotné obete. Kde hľadať pomoc, východisko, kam sa skryť, kam odísť, na koho sa obrátiť...? Existujú krízové linky, na ktoré sa dá bezplatne obrátiť a domovy sociálnych služieb, v ktorých obete môžu prespať, či dlhší čas bývať. Aj v Turci ich máme. Kde? To je tajné.
Násilie „podporované“ dierami v zákonoch
Na utajovanom mieste v utajovanej dedinke sa za vysokým plotom rozprestiera veľký sad a uprostred neho veľký dom. Alebo skôr - budova. Je ešte začiatok apríla, všetko je po zime sivasté a aj dom vyzerá ako bez života. Kým ho celý zozadu neobídeme a nestretneme behajúce deti v blate a gumákoch, ako napriek tomu využívajú prvé jarné lúče. Ich matky sedia obďaleč, hľadiac na nás nedôverčivo. Návštevy neznámych tu nie sú veľmi vítané. To nám napokon potvrdí aj riaditeľka Magdaléna Fillová. Naznačí, že rozprávať sa s nimi a fotiť ich nebude možné. Odmietajú, chcú anonymitu, ich rozdrásané vnútro túži po pokoji. Na to tam predsa prišli. Namiesto toho nás pozve dnu. Domov pre osamelých rodičov a útulok, Centrum Pokoj tu sídli krátko, na luxus nebol čas ani peniaze. Stará budova vo vnútri ponúka len to najnutnejšie – bývanie, spánok, jedlo, prežitie. Na prvom poschodí je 5 priestranných izieb skromne zariadených – nové postele, stolík, skrine. Na chodbe z každej strany sociálne zariadenie, spoločná kuchyňa, práčovňa. V čase našej návštevy v nich žilo 19 ľudí – matky s deťmi. Ďalších 5 izieb je na prízemí. Zatiaľ však v prestavbe. Práce je tu ešte ako na kostole. To najhoršie a najťažšie už vraj majú za sebou.
„Najprv to boli problémy s hľadaním budovy, potom s vybudovaním kotolne,„ vniesla nás do reálneho obrazu Magdaléna Fillová. Je zároveň riaditeľkou občianskeho združenia Brieždenie, ktoré domov zastrešuje. Asi pred štyrmi rokmi ich martinské krízové centrum Žena v tiesni (bývalá Profamilia) smerovalo k vytvoreniu centra pre týrané ženy s deťmi, pretože v našom regióne takéto zariadenie chýba. Členom združenia sa myšlienka zapáčila, a tak sa jej ujali. Bol to ale poriadny boj. „Len tri roky sme hľadali vhodný objekt – veľký a dobre skrytý. Chceli sme v prvom rade pred prvými mrazmi zabezpečiť kúrenie, stihli sme to len tak–tak. Teraz prestavujeme spodnú časť, budujeme sociálne zariadenie, novú kuchynku, zatepľujeme, zútulňujeme prostredie, pričom nám obec vychádza v ústrety. Poskytuje nám na niektoré práce nezamestnaných,„ povedala a zároveň si posťažovala na zákony: „Počas prevádzky domova, keď pomáhame klientkam riešiť mnohé právne problémy, zisťujeme, koľko dier je ešte v našich zákonoch. Neposkytujú dostatočnú ochranu týraným ženám. Aj preto sa nikdy nemôže táto situácia na Slovensku zmeniť k lepšiemu. A je to tiež problém, o ktorom sa v spoločnosti mlčí.„
Vrátila sa k tyranovi
V azylovom domove pre osamelých rodičov prvú obyvateľku privítali už po dvoch týždňoch od otvorenia - deň pred Silvestrom. Asi 40-ročná žena z Prievidze už nevládala znášať psychické a fyzické týranie priateľa a rozhodla sa svoj osud vziať poriadne do rúk. Zdalo by sa, že ak prišla zďaleka, druh – tyran ju nenájde. Miesto pobytu týraných žien sa tají. V tomto prípade si ju však priateľ po dvoch týždňoch našiel. Ktovie, ako prišiel na to, kde ju pracovníčky z charity ukryli. „Vyšla s ním von, vraj, porozprávať sa. A keď sa dlho nevracala, z obavy o ňu sme zavolali políciu. Našla ju tam, odkiaľ prišla – v Prievidzi u tyranského priateľa. Tak trochu sme to aj čakali, lebo bola na neho viditeľne naviazaná, ťažko znášala odlúčenie a cítila sa osamelá, keďže tu bola zatiaľ jedinou obyvateľkou,„ spomínala riaditeľka domova, ktorej spolu s personálom prvú a zároveň neúspešnú obyvateľku pripomínajú veci, ktoré si u nich nechala. Po oblečenie, lieky, osobné doklady, ako občiansky preukaz, si doposiaľ neprišla.
Po odchode pani z Prievidze domov pre osamelých rodičov neostal dlho prázdny. Už v januári bolo 5 obytných izieb zaplnených. Toľký bol záujem... Žiaľ. „Prijímať môžeme podľa požiadaviek VÚC-ky iba ženy zo Žilinského kraja. Služby domova môžu využiť osamelé matky s maloletým dieťaťom, ktorých život alebo zdravie sú ohrozené, ženy, ktoré žijú v neúnosných rodinných pomeroch a stali sa predmetom domáceho psychického alebo fyzického násilia a ženy, ktoré sa ocitli v hmotnej núdzi a stratili prístrešie. Musia sa preukázať písomným dokladom od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, krízového centra alebo polície. Tam sa totiž môžu prihlásiť. A tiež musia mať od nich potvrdenie, že sú týrané alebo v hmotnej núdzi. Raz sa u nás chcela ubytovať žena, pretože ju manžel raz zbil. My však riešime dlhodobejšie násilie. V jej prípade to ešte nemuselo nič znamenať, neuvádzala ťažkosti, ktoré majú obete násilia. Potom už riešime také detaily ako prestup detí zo škôl a podobne,„ upresnila Magdaléna Fillová. Ženy neprichádzajú s dedinskou komunitou príliš do styku, takže ku konfliktom nedochádza. „Na Slovensku sa zaužívalo spojenie azylového domu s problémami. Môžem však povedať, že so ženami prebývajúcimi u nás ťažkosti nie sú,„ vyhlásila.
Je to príprava na nový začiatok
V náhradnom domove majú klientky k dispozícii personál – tri sociálne pracovníčky a psychologičku. Potrebujú podporu. To predovšetkým, a potom - získať späť stratenú dôveru. „Vedieme ich k tomu, aby hľadali riešenie samy. Samy si musia uvedomiť závažnosť situá-cie, do ktorej sa dostali, a nespoliehať, sa len na pomoc druhých. Okrem toho, že sa nechcú vrátiť do problémov, pred ktorými unikajú, musia nájsť aj silu, aby to dokázali. My im môžeme pomôcť na nejaký čas, ale o svojej budúcnosti musia rozhodnúť sami. Naše zariadenie im poskytuje útočisko na pol roka. Je to taká príprava na ďalší začiatok. Pomáhame im hľadať ubytovanie, zamestnanie, nové miesto v živote.„ V prípade potreby im občianske združenie zabezpečuje sociálne a právne poradenstvo a pre deti pedagogického pracovníka, ktorý chodí s deťmi na prechádzky, pomáha pri učení, s domácimi úlohami, ak matky nemôžu. Voľný čas môžu tráviť v tvorivých dielňach a nadobúdať tiež počítačové zručnosti. „Venujeme sa dospelým i deťom v maximálnej miere,„ zhrnula Magdaléna Fillová.
Okolitý rozľahlý sad ponúka deťom veľký priestor na naháňačky, ich matkám na záhradné práce a popri tom si privyrábajú balením pohľadníc. V domove majú každý deň určené služby. Upratujú spoločné miestnosti, perú. Muži majú prístup do priestorov ojedinele. Máloktorí partneri domácich poznajú ich novú adresu. Pred nimi je utajovaná. Niektorí však predsa svoje polovičky navštevujú. Sú to partneri, ktorí nie sú pôvodcami násilia. Nimi totiž môžu byť aj ostatní rodinní príslušníci - súrodenci, rodičia, starí rodičia... Prípady „prepadu„ rozzúrených partnerov ubytovaných žien ešte v domove zatiaľ nemali. Ak by mali, vedia si poradiť.
Podmienky sa zlepšujú
Zato v zariadení Slniečko v Martine už zažili, ako si vedia rozhnevaní manželia vybiť zlosť. Slniečko poskytuje útočisko 11 ženám už štvrtý rok a hoci je bez označenia a v utajení, predsa si tu niektorí muži svoje polovičky našli. Už sa stalo, že od zlosti vytĺkli nejaké to okno. Pre každý prípad je k dispozícii strážnik a v zásade sa tu týrané ženy nezdržiavajú. „Tie svoj údel skrývajú, bývajú tu skôr ženy, ktoré sa s deťmi nemajú kam odsťahovať, ak ich napríklad bije partner - alkoholik, ale stále častejšie sú tu neúplné rodiny s veľmi nízkymi príjmami, ktoré im nestačia na zaplatenie nájmu,„ upresnila Kristína Čuboňová, vedúca odboru sociálnej starostlivosti a zdravotníctva na Mestskom úrade v Martine, podľa ktorej ani tieto dve zariadenia kapacitne nepostačujú.
„V Martine máme veľa prípadov, keď sa ženy s deťmi ocitajú na ulici kvôli neplateniu za byt. Sme v kontakte so správcovskou spoločnosťou bytov Matra, ktorá nás dopredu informuje o rodinách neplatičov a ich deložovaní. Ak nie je žiadne iné riešenie, deti z týchto rodín sú, žiaľ, oddelené od matky a dočasne umiestňované do detských domovov. Každé takéto dieťa bude Mesto Martin tento rok v zmysle platného zákona podporovať vo výške desatiny ročných nákladov, čo je asi 21 tisíc. Za pätnásť rokov ich života to nie je málo. Aj na to idú naše dane. Mesto má síce sociálne byty, ale tie takéto rodiny nezvládajú platiť,„ poukázala Kristína Čuboňová na hlavné problémy. Od budúceho roka by sa mali zmenšiť. „Ak získa Mesto Martin grant od Nórskeho kráľovstva, kam sme predložili náš projekt na rekonštrukciu bývalej materskej škôlky na Podhájskej ulici, začiatkom budúceho by sa mohlo začať s jej stavebnými a interiérovými úpravami. Poskytnúť útočisko by malo zariadenie sociálnych služieb až 88 dočasným obyvateľom – ženám a deťom,„ uviedla Kristína Čuboňová, podľa ktorej nové zariadenie vyrieši mnoho problémov. „Dieťa ostane pri matke a my jej budeme pomáhať hľadať prácu, aby uživila rodinu. Naučíme ju viesť domácnosť, hospodáriť s peniazmi, zbytočne nemíňať. Aj náklady na bývanie budú nižšie ako v podnájmoch. Umiestnené tu nemusia byť iba týrané ženy, ale aj slobodné alebo veľmi mladé matky s deťmi bez strechy nad hlavou. Možno si niekto povie, na čo im pomáhať, veď si za to môžu samy. My sa ale nemôžeme stavať do pozície hodnotiteľov ich životov. Sme tu na to, aby sme chránili život detí. Nemôžu predsa za to, do akého prostredia sa narodili a že sa vôbec narodili,„ rezolútne vyhlasuje Kristína Čuboňová.
