Jozef Šidlo: Vyfučala para rušňov i ľudských sŕdc
O tri roky (2009) si pripomenú Vrútky storočnicu organizovaného futbalu. Jeho sláva však gradovala už dávno. Zhodou okolností to bolo v časoch vojnového slovenského štátu. Roku 1939 sa FC Vrútky umiestnili v kvalifikačnom turnaji o postup do najvyššej súťaže I. ligy na druhom mieste za Banskou Bystricou a pred ŠK Ružomberok. V ročníku 1940 – 1941 mužstvo odohralo 22 ligových zápasov a obsadilo 2. miesto za ŠK Bratislava. Bol to najväčší úspech vrútockých futbalistov. Mládež sa vtedy hrávala na pláckoch takých futbalistov, akými boli Láncoš, Šeffer, Veselský, Škovira, Vysocký. Jedenásťročný Jozef Šidlo nebol výnimkou. Keďže od ihriska nebýval ďaleko, podrobne sledoval dianie na škvárovej ploche.
Tréner - druhý otec
Jeho prvým trénerom v žiackom mužstve bol Ladislav Škovira. „Nebol nám len trénerom, ale aj vychovávateľom, taký druhý otec,“ spomína už takmer 75-ročný Jozef Šidlo. „Pred tréningom sme mali povinný nástup a navzájom sme sa pozdravili. Museli sme byť čistí, ostrihaní, dokonca nám prezeral ruky a či máme upravené nechty, často aj na nohách. Informoval sa aj o našom prospechu v škole. Prípravu sme mali zaujímavú, záťaž sme prekonávali hrou a dobrou náladou. Nikto si nedovolil v niečom oponovať, lebo nebolo prečo. Hrávali sme futbal aj bez trénera. Totiž, „na trávnikách“ býval pán Janiga a vlastnil futbalovú loptu. Za jej požičanie sme mu aj vďačne čo-to pomohli urobiť. Keď nás škvára zunovala zahrali sme si aj na výbornej trávičke na „klčovaninách“ medzi riekami Turiec a Váh,“ spomína bývalý známy vrútocký strelec.
V dorasteneckom družstve sa Jozef Šidlo stretol s rovesníkmi - bratmi Bobrovskými, Kohútom, Arnoldom Ruttkayom, Padúchom, Blahutom. A opäť rástol futbalovo pod vedením trénera Škoviru, neskôr ich viedol Bernard Šeffer. Ten sa už viac orientoval na atletickú prípravu. Behávali do blízkych lesov, ktoré boli pre nich druhou telocvičňou. Mladý Šidlo sa spočiatku nešpecializoval na pevný post v mužstve. Bolo mu jedno, kde ho postavili. Až neskôr zakotvil na pravom krídle. Bolo to logické - mal dobrý šprint a nebojácne išiel do súbojov s obranou. Dokázal nielen dobre centrovať, ale aj zakončovať akcie.
Na Tehelnom poli
Nečudo, že ho z dorastu rýchlo preradili do prvého mužstva. Prvý raz nastúpil vo vytúženom bielozelenom drese, keď ešte nemal ani sedemnásť. Ostaršili ho. V Banskej Bystrici vybehol na ihrisko so „starými“ na turnaji o Pohár SNP. Najčastejšie hrával s Miroslavom Bobrovským, Boďom, Mydlom a Klemom.
„Boli sme jedna krvná skupina,“ spomína. „Tešili sme sa na každého súpera.“
Už vtedy známy futbalový funkcionár Jozef Gosiorovský upozornil na vychádzajúcu hviezdičku funkcionárov ŠK Slovan Bratislava. Bolo to v období, keď z ŠK odišlo veľa hráčov do Červenej hviezdy Bratislava. Písal sa rok 1952 a Jozef mal 21 rokov.
„Pôsobenie v ŠK nebolo dlhé, ale ho považujem za najkrajšie,“ tvrdí. „Hral som aj proti letenským „S“. Sláviu sme porazili v Bratislave 5:2, keď góly dali Tegelhof, Matúška, Čurgali, Baláži a ja. So Spartou sme hrali v Prahe vynikajúci duel s výsledkom 1:1 a podľa pražskej tlače som bol najnebezpečnejším útočníkom. Vtedy som v útoku hral s Novákom, Tegelhofom, Pažickým a Čurgalím.“
Po vojenčine v Dukle Trenčín a krátkom pôsobení v Martine sa vrátil domov. „Darilo sa mi aj v Trenčíne, kde sa zišla výborná partia na čele s východniarmi Kvašňákom, Sabolom a Rudom Pavlovičom. Pred každým zápasom sme sa stretávali s našim veliteľom generálom Vajnadym, ktorý nám nezabudol zdôrazňovať, že reprezentujeme ľudovú armádu, aby sme hrali futbal, ktorý baví fanúšikov a dokáže porážať slávne mužstvá. Bývali sme v skromných „barakoch“ spoločne s kuchármi a šoférmi veliteľstva. My sme mali iný režim ako naši susedia, čo však nevedel nový dôstojník. Raz ráno nás bez pardónu budil na rozcvičku. Bol to Jozef Pomikálek, zhodou okolností rodák z Vrútok. Nedorozumenie sa nakoniec vysvetlilo a rýchlo sme sa skamarátili, lebo mal rád futbal.“
Keď mal 34 rokov patril ešte k oporám mužstva. Veľký rešpekt z neho mali zadáci súperov. Jeho priateľ František Hello, Vrútočan, obliekajúci martinský brankársky dres, si takto spomína: „Keď sme hrali proti Lokomotíve, vždy sa náš výborný stredný obranca Franto Mareš obával práve Jozefa. Keď ho videl na ihrisku, najradšej by sa bol dal vystriedať. Vraj nikdy nedokázal predvídať, čo s loptou vyvedie, a tá jeho rýchlosť ...“
Masáž v potoku
Tú získal najmä v období, keď ho viedol tréner Šeffer. Ten zaviedol do prípravy moderné prvky. Na ihrisku sme mávali veľa lôpt. Dbal, aby sme ich ovládali v plnom behu. Zaviedol aj „masáž“ v blízkom potoku pri ihrisku. Spočiatku to nebolo príjemné, ale neskôr sme si zvykli a keď sme sa takto poumývali v studenom potoku, boli sme otužilejší a rýchlejší. Náš tréner sa osobne venoval aj plávaniu, vodnému pólu i gymnastike. Bol profesorom vtedajšej Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline, ale nepodceňoval ani jedného z nás. Keď videl, že ide o talentovaného hráča, ešte viac sa mu venoval aj po tréningoch. Ďalší tréner Oskár Blahuta mal radosť, keď som prijal jeho špecialitu tlmenie lopty hrudníkom, mať „mäkkú nohu“, aby neodskakovala od nej lopta, aby bola moja pravačka pružná a nie drevená.“ Každý z trénerov mu niečo všetepil, preto ešte aj dnes rád spomína aj na Bratislavčanov Bullu, Chodáka, Bujnu.
Roky ušli ako voda. Bývalému športovcovi sa ozývajú rôzne choroby. Za sebou má šesť operácií. Keď hrával aktívne mal len jeden úraz – zlomenú nohu v zápase v Dubnici.
Jozef Šidlo prežíva pokojný manželský život. Za manželku si vzdal Teréziu, dcéru niekdajšieho medzinárodného futbalového rozhodcu Pavla Balážiho a dlhoročného funkcionára futbalu. Syn Jozef je lekárom v Bratislave, Peter je strojným inžinierom, pedagógom v Martine a dcéra Mária je inžinierkou ekonómie.
Autor: Miro Ruttkay
