„Vo voľnom čase sa zapodievam výrobou črpákov, píšťal, fujár a rôznych iných ľudových výrobkov,“ povedal nám, keď sme ho sme ho minulý týždeň navštívili v Slovenskom Pravne. Na ulici, kde má postavený dom, mu bol susedom dnes už nebohý Jozef Pšenčík, ktorý sa rovnako ako on zaoberal ľudovými remeslami. Bol známy tým, že vyrobil najdlhšiu fujaru, ktorá bola zapísaná do Guinnessovej knihy rekordov. Len málokto ale vie, že práve Cyril Rumpel zaučil svojho suseda do tajov výroby fujár. „Jozef ako dobrý sused mi pomohol pri zváraní prvého vrtáka, ktorý sa mi zlomil pri vŕtaní diery do tvrdého agátového dreva. Bol zvedavý, na čo ho vlastne potrebujem. Prezradil som mu, že vyrábam fujaru. Jeho to tak nadchlo, že sme to potom začali robiť spolu. Bol lepšie vybavený, mal lepšiu dielňu a navyše bol „motorizovaný“, takže sme obehli skoro celý Turiec. Pozvláčali sme bazy, jasene, javory – materiál, z ktorého sa robia fujary. Pamätám si, že sme v žabokreckých hájoch našli veľkú bazu a on hneď povedal, že, vraj, či by sme z nej nemohli urobiť fujaru. Povedal som mu, že bude nádherne veľká. Bez dvadsiatich centimetrov mala tri metre. V múzeu u nás som videl fujaru vyrobenú od pána Koblička, tá mala o štyridsať centimetrov menej. Dohodli sme sa, že spravíme z nej fujaru. A nakoniec sa s ňou zapísal do knihy rekordov,“ dozvedáme sa príbeh fujary rekordérky.
Hoci k fujare akosi neodmysliteľne patrí detviansky kroj, čo aj naznačuje, že by mal mať tento osobitý hudobný nástroj svoje domovské právo najmä na Horehroní, práve Turiec je známy viacerými skvelými výrobcami týchto skvostov. Cyril Rumpel patrí k nim. Do tajov umenia sa začal zaúčať v roku 1976. „Mal som to šťastie, že mojím spolupracovníkom bol L. Staňo zo Sučian, ktorý zanedlho odišiel vyrábať tieto predmety pre UĽUV. V kúte zostala fujara – prevŕtaná baza, ale nevyzdobená. Veľmi ma interesovalo, či tento nástroj vôbec hrá. Hral. Na fujare bol vyrezaný len motív konvalinky, ktorý dodnes používam ako znak na mojich fujarách.“
Ťažko môže tento hudobný nástroj robiť ten, kto na ňom nevie vylúdiť tón, zahrať typickú melódiu. Cyril Rumpel nám to len potvrdil, keď vylúdil tóny na jednej z troch fujár, ktoré mal poruke. Boli to krásne sýte, ale aj typicky trasľavé tóny. Nádherný čistý zvuk len potvrdzoval, že výrobok vyšiel ozaj spod majstrovských rúk. Výroba takéhoto hudobného nástroja si vyžaduje nielen úžasnú zručnosť, ale najmä trpezlivosť. Za tridsaťročie, čo sa venuje tomuto koníčku, vyrobil, okrem rovnako typických ľudových výrobkov, 30 fujár. „Nerobil som to pre zárobok, väčšinou som ich pri nejakých príležitostiach daroval kamarátom. Alebo, keď som niekoho ďalšieho čosi z tajov výroby naučil, tak som mu dal fujaru ako vzor.“
Fujary, píšťalky, pracky, valašky, črpáky – to všetko sú výrobky, ktoré vychádzajú spod jeho rúk. Všetko, čo doteraz vyrobil, ako hovorí, robil z dobrej vôle, keď mal nápad, inšpiráciu a aj chuť. Práca vo varštaku, kde sa pod jeho rukami rodia ľudové výrobky, je jeho najlepším relaxom. V rodine u Rumpelov sa tento „fach“ ujal, dokonca aj syn, ktorý býva v Žiline, vyrába píšťalky.
