a z nášho okolia delia aj s čitateľmi Nového ŽIVOTA TURCA.
Katarína Mažáriová, hovorkyňa mesta Martin
Písalo sa leto 1979 a ja som išla asi na moju prvú dovolenku k moru. S rodičmi, ich kolegami a deťmi som cestovala do rumunského mesta Constance. Prechádzali sme cez jedno zemetrasením veľmi zničené mesto. Asi to bola Bukurešť. Mama mi vtedy vysvetlila, že domy sú popadané preto, lebo tu bolo zemetrasenie a to je zas vtedy, keď sa ľuďom pod nohami veľmi trasie zem. Strašne som sa vtedy vydesila a celý čas som sa bála, že sa to zemetrasenie vráti a my aj s autobusom padneme do zeme a nikdy viac nikoho neuvidím. Do pamäti sa mi vtedy vryli aj malé, ufúľané, tmavé deti, ktoré sa ku autobusu nahrnuli zakaždým, keď sme zastali. To mi zas mama vysvetlila, že detičky si pýtajú cukríky a žuvačky, lebo oni nemajú. A to sa vtedy zdalo mojej, sotva päťročnej, hlávke nepochopiteľné. Veď, ako mohli žiť a nepoznať žuvačky Pedro a Bajo, ovocné čočky, hašlerky, štolverky, rozprávkové malé čokoládky, Milenu či želé cukríky – predchodcov gumových medvedíkov?!
A potom sme prišli do Constance s obrovskou plážou so žltým pieskom a akýmsi morským čiernom bahnom, ktorým sa môj oco aj s kamarátom natreli a strašili nás, deti. No a keďže už vtedy som bola vynaliezavé dieťa, povedala som si, že načo vláčiť každý deň ráno a poobede z hotela a do hotela všetky plechové formičky, kýbliky a lopatky, keď ich bude jednoduchšie zahrabať do piesku na pláži a to miesto si nejako nenápadne označiť. Takže, malá Katka si svoje hračky – pre dieťa pri mori životne dôležitá vec – zahrabala do piesku a, samozrejme, nikdy viac ich nenašla. Možno ich našlo nejaké malé šťastné dieťa o deň či mesiac po mne... A možno ich našiel niekto až o pár rokov a ich predajom v zbere druhotných surovín si prilepšil rodinný rozpočet... A možno sú tam dodnes.
Martin Ferenčík, učiteľ
Začínalo leto roku 1968. Na prváka študujúceho zemepis a telesnú výchovu čakala ešte jedna skúška, mesačná brigáda na píle v Lazanoch, ale najmä vysnívaná cesta. Mesačný zárobok, príspevok od rodičov, bonboniéra pre predavačku, ktorá avízovala dovoz tovaru, medzi ktorým nechýbal ani úzkoprofilový turistický favorit, pár hodín vo fronte pred obchodom a dlhá, predlhá cesta siedmich študentov k moru nadobudla od túžob a predstáv podobu reálnych príprav. Z veľmi obmedzených možností cestovania vtedajšej doby a dvoch možných variant vidieť po prvý raz v živote more, padlo rozhodnutie pre našu cestu na sever k Baltu. Veľa nechýbalo a mohli sme skončiť už na hraničnom prechode v Chyžnom. Netušili sme, že aj voľný pohyb zahraničných turistov sa končí v Krakove. Našťastie našu pravdivú odpoveď na otázku, kde sme sa vybrali, pochopili poľskí strážcovia hraníc ako nepodarený a navyše nemiestny vtip a pustili nás ďalej. Bezmála trojtýždňové putovanie mohlo začať. Pre mňa však iba zázrakom neskončilo už po necelom týždni pred Varšavským palácom kultúry. Práve môjmu bicyklu nemohol odolať jeden domáci mladík a v nestráženej chvíli s ním už uháňal neznámo kam. Ešteže bol svedkom tohto incidentu ochotný a motorizovaný varšavský policajt... Mazurské jazerá, križiacky hrad Malbork, státisíce účastníkov na púti v Czenstochowej, nocovanie pod širákom i na fare u kňaza, ktorý nás zachránil pred nočnou letnou búrkou a neváhal vykrútiť krky dvom svojim kurencom, len aby nás pred cestou mohol nachovať chutným paprikášom, či prvý pohľad na hladinu mora, nad ktorým práve zapadalo slnko... Na nič z toho sa zabudnúť nedá, rovnako ako na zle opreté a padajúce bicykle na hranici pri návrate domov. Z jednej z rozbitých fliaš začal na cestu vytekať vychýrený a zakázaný špiritus v čase, keď poľskí hraničiari pochopili, že naša odpoveď na otázku spred troch týždňov nebola vtipom.
