ä futbalu, vôbec nebola náhoda, lebo už v stráňavskej škole kládli učitelia dôraz aj na telovýchovu. Zvlášť futbal mal zelenú, veď sami učitelia, ktorí ho hrávali, viedli k tomuto športu aj žiakov. Aj funkcionári obce výrazne podporovali túto hru, a tak vôbec nebola žiadna náhoda, že tam vyrastali talenty.
Spomenuli si kamaráti
V Stráňavách hrával spolu s viacerými rovesníkmi, ktorí to v tomto športe ďaleko dotiahli, nielen za žiakov, ale aj dorast. Po základnej škole išiel študovať na SPŠ do Zvolena, kde kopal prvú dorasteneckú ligu. Po dvoch rokoch sa zasa oblúkom dostal do Martina, bližšie k rodisku aj k svojim priateľom. „Spomenuli si na mňa moji kamaráti – najmä Silvo Ondák. Pripomenuli ma martinským funkcionárom a tí vzápätí začali konať, a tak som sa sťahoval bližšie k svojmu rodisku. Do Turca som vtedy neprišiel sám, ale spolu s Ivanom Daňom, ktorý neskôr prestúpil z Martina do najvyššej futbalovej súťaže - do Interu Bratislava. Mal som šťastie, že som sa dostal do novoformujúceho sa martinského dorasteneckého kolektívu, ktorý pod vedením Jozefa Eliáška postúpil do prvej dorasteneckej ligy,„ spomína si na svoj príchod do martinského futbalového klubu. Práve pod vedením tohto trénera sa začal v Martine formovať nielen skvelý dorastenecký kolektív, ale zároveň aj budovať zárodok neskoršieho výborného druholigového celku, ktorého kostru potom tvorili bývalí dorastenci. Medzi tými, ktorí bez väčších problémov prešli z dorastu medzi dospelých, bol aj Alojz Kučera. „V Martine potrebovali omladzovať mužstvo dospelých a keďže dorast si počínal veľmi dobre a bolo v ňom aj viacero talentovaných hráčov, prirodzene dostali šancu prejsť do kádra mužov. Bolo to na dnešné pomery doslova nevídané, ale v roku 1967 nás vtedy prešlo do prvého mužstva nie menej ako šesť ligových dorastencov. Mužstvo mužov vtedy trénoval Václav Smetánka.„
Nakladačka na Bohemianse, gól Sparte
Neskôr táto generácia mladých futbalistov, posilnená viacerými výraznými futbalovými osobnosťami, pripravila svojim priaznivcom skvelé zážitky v druhej najvyššej československej futbalovej súťaži. Pod vedením trénera Štefana Jačianskeho sa držal Martin na horných poschodiach kvalitnej súťaže. V jeho kádri bolo až osem hráčov bývalého skvelého martinského dorastu. Alojz Kučera, ktorý ako žiak začínal na poste stredného obrancu a vo zvolenskom doraste hrával dokonca útočníka – zakončovateľa, sa v Martine presunul najprv na post predného stopéra a neskôr do stredu poľa, kde mal trénermi určené defenzívne úlohy. Alojz Kučera: „Na druhú celoštátnu ligu mám len tie najkrajšie spomienky. A to aj napriek tomu, že sme ju nezačali najlepšie. Prvý veľký zápas sme hrali v Prahe s Bohemians, ktorý nastúpil v zostave s nezabudnuteľným Panenkom. Zápas sa hral pod reflektormi umelého osvetlenia. Pre nás to bola novinka, nezvyk, čo sa určite podpísal pod našu prehru 6:1. Ale potom sme krásny zápas v Prahe odohrali o niečo neskôr na Sparte. Po výbornom výkone sme síce prehrali 2:1, ale zanechali sme dobrý futbalový dojem. Práve ja som bol strelcom martinského gólu. Asi to bol môj vôbec najlepší zápas v kariére. Hral sa v úžasnej atmosfére, veď v hľadisku bolo asi 12 tisíc divákov. Aj česká tlač vysoko ohodnotila náš výkon.„
V tom čase, keď sa v metropole Turca hrala druhá najvyššia československá futbalová súťaž, praskal vo švíkoch aj martinský štadión. Futbal v podaní mužstva, ktorého jedným zo stavebných kameňov bol aj Alojz Kučera, lákal priaznivcov do hľadiska. Futbalové zápasy boli sviatkom. Fanúšikovia mali dôvod byť na svojich hráčov hrdí. „Boli sme veľmi dobrý kolektív. Ťahali sme za jeden povraz. Priznám sa, že ja som mal najbližšie k Janovi Diabelkovi, s ktorým som bol najväčším kamarátom, rozumel som si aj s Janom Damaškovičom, Ferom Hruškom, Janom Junasom, tí mi boli najbližší, ale rovnako som dobre vychádzal aj s ďalšími,„ spomína Alojz Kučera, ktorý v roku 1976 vyzliekol martinský dres, aby svoju aktívnu futbalovú kariéru zakončil tam, kde ju začal - v Stráňavách. Po roku prišlo zranenie a s ním aj zavesenie kopačiek na klinec. Ale nie odchod od futbalu.
Na trénerskú lavičku
Z ihriska presedlal na trénersku lavičku. Najprv trénoval v Martine dorastencov a neskôr mužstvá po okolitých dedinách. Pôsobil v Turanoch, Žabokrekoch, Sklabini, Lipovci... Najčastejšie ale sedel na lavičke Vrútok – dovedna až trikrát. Práve s týmto mužstvom postúpil po uplynulej sezóne do V. ligy. Ako hovorí, bol to pre neho jeden z najkrajších darčekov k šesťdesiatke. „Nepostúpili sme síce z prvého miesta, ale mužstvo si postup za jarné výsledky a výkony zaslúžilo. A postup si zaslúžili aj naši diváci. Predsa Vrútkam by logicky mala patriť aj vyššia súťaž, ako je V. liga,„ tvrdí Alojz Kučera. Ten prednedávnom trénoval aj svojho syna Petra. Rovnako ako otec aj on najprv hrával v Martine, lenže neskôr ho spolu s Machovičom zlákal do Mošoviec Imrich Arvay, ale keď pred rokmi začal Vrútočanov trénovať Alojz Kučera, syn sa spolu s Machovičom stali posilami mužstva. Lenže pri treťom návrate sa už otec so synom vo Vrútkach nestretli. Peter predtým prestúpil do Kľačian. „Určite to bolo aj preto, aby fanúšikovia nemali dôvod tvrdiť, že hráva preto, lebo ho otec uprednostňuje. Chceli sme sa tomu vyhnúť. Asi je to takto predsa len lepšie,„ necháva sa počuť najstarší z futbalového rodu Kučerovcov.
Vnuk mu robí radosť
Alojza Kučeru často môžete zastihnúť aj na futbalových zápasoch žiakov Fomatu Martin. Vôbec to nie je náhoda. Najmladší z futbalového rodu – jedenásťročný vnuk, šikovný blondiačik, ktorý má meno po otcovi, robí „dedovi„ obrovskú radosť. „Vidím to tak, že on bude lepším futbalistom, ako bol jeho starý otec, aj ako bol jeho otec. Dúfam, že sa mu bude dariť. Má veľmi rád futbal. Žije s ním v škole aj doma. Zaujímal sa aj o moju futbalovú kariéru, často prelistoval moje albumy. Vždy, keď príde z nejakého turnaja, alebo keď je vyhlásený ako najlepší futbalista či strelec, príde sa mi pochváliť. Som na neho hrdý. Verím, že má pred sebou budúcnosť. Teším sa z jeho futbalového rastu,„ s hrdosťou v hlase dodáva Alojz Kučera.
