Traja Martinčania sa zúčastnili na extrémnej automobilovej súťaži Ladoga Trophy
Automobilové a motocyklové súťaže typu „offroad trophy„ sa vyznačujú extrémnymi prírodnými podmienkami. Vozidlá sa brodia bahnom a vodou a treba ich vyťahovať za pomoci navijakov, takže priemerná rýchlosť pri súťažiach tohto typu dosahujú iba pár kilometrov za hodinu. Vo svete „offroadu„ sa za najextrémnejšie preteky považuje malajský Rain Forest Challenge, austrálsky Outback Challenge, ale v posledných rokoch aj ruská Ladoga Trophy. Tá je charakteristická neprístupnými močiarmi, ktoré sú iba štyristo kilometrov vzdialené od polárneho kruhu. V nich miznú automobily neraz takmer celé pod hladinou hustého blata a vody. Močiare, nad ktorými lietajú milióny komárov, strieda piesočný alebo kamenistý podklad. Prednedávnom sa na desiatom ročníku tejto súťaže zúčastnili aj traja Martinčania. Michal Ďurdík sedel za volantom Nissanu Patrol 2.8 GR. a Roman Petr s Marošom Jirkovským boli členmi podporného tímu.
Spolujazdcom Michala Ďurdíka bol Štefan Malák z Bratislavy a v podpornom tíme bol aj Peter Mažgút z Terchovej. Približne polovica posádok na Ladoga Trophy jazdí na ruských automobiloch, okrem nich tu jazdia väčšinou Toyoty a aj Nissany.
Ako nám povedal Michal Ďurdík, o pretekoch sa s priateľmi dozvedel od Slovenky žijúcej v Anglicku, ktorá vlani bola pri Ladožskom jazere a poslala im zo súťaže DVD nahrávku. „Ladoga Trophy sa nám zapáčila a s pomocou sponzorov sa nám podarilo zúčastniť sa na nej. Preteky trvali od 3. do 11. júna. Automobil pripravovala firma J. M. Martin, bez ktorej by sme sa na túto súťaž vôbec nedostali. Potešila nás aj ochota a porozumenie ďalších sponzorov, najmä niekoľkých martinských firiem a množstva priateľov a známych, ktorí nám pomohli, ako sa dalo. Veľa ľudí dalo do týchto pretekov kus svojho srdca. Po technickej stránke bolo naše vozidlo vybavené veľmi dobre. Prekonzultovali sme ju dva až tri mesiace pred súťažou s rôznymi odborníkmi. Ale až na trati sme zistili, čo je podstatné. Hmotnosť automobilu je mimoriadne dôležitá a na ňu sme pri príprave automobilu veľmi nedbali. Aj preto sme skončili vo svojej kategórii na 14. mieste. Mohli sme dopadnúť lepšie,„ rozhovorail sa Michal Ďurdík.
Technickú prípravu Nissanu podľa neho zvládol tím odborníkov z J. M. Martin skvele. Žiadna z funkčných súčiastok, ako je motor, štartér, prevodovka alebo spojka, sa im nepokazila. Mnohým automobilom „odchádzali„ napríklad spojky a klinové remene. „Offroadové“ pneumatiky dostali od púchovského Matadoru. Sponzor zabezpečil aj predný a zadný vodotesný navijak s diaľkovým ovládaním. Obidva fungovali bez chýb. Už na Slovensku si vyskúšali technické vybavenie automobilu a najmä jeho spôsobilosť prejsť náročným terénom. Auto pred odchodom do Ruska utopili v Bratislave v hĺbke 1,7 metra, takže nebolo vidno ani volant. Motor pritom nechali hodinu bežať a vydržal to. Elektro-
inštalácia bola kompletne vyvedená pod strechu automobilu a elektrické časti boli úplne prerobené. Pod kapotou neboli, samozrejme, žiadne neizolované elektrické kontakty. V Rusku potom bez problémov fungoval alternátor i štartér. Z elektroinštalácie Nissanu sa pokazili iba žiarovky reflektorov. Keď sa k nim dostala voda, praskli.
Ako to vyzeralo na trati? Sedačky boli úplne mokré, Michal Ďurdík sedel viackrát v aute do pol pása i vyššie v bahne. Pri Ladožskom jazere bol dôležitý ventilátor kúrenia. Kvôli vlhku sa čelné sklo stále rosilo, preto musel byť zapnutý. Slovenský tím zvládol aj nástrahy trate. „Podarilo sa nám prejsť močiar hlboký až 1,5 metra. Nebola v ňom len voda, ale skôr jej zmes s rašelinou, trávou a bahnom. Do auta natiekla táto tekutina cez bočné okná a otvory na kľučkách. Podporný tím v kempoch auto každý deň upratal a vyumýval. Raz sme zapadli tak hlboko, že som musel z Nissanu vyjsť bočným oknom a vozidlo sme vyťahovali pomocou diaľkového ovládania navijaku. Šoférovať som musel aj vtedy, keď blato natieklo do vnútra a siahalo mi až niekde pod prsia. Keď sme automobil vyslobodili, blato časom vytieklo von. Keď zaschlo, po troch dňoch odpadlo samé,„ zasmial sa Michal Ďurdík.
Každá „offroad trophy„ je ničím typická. Je ale rozdiel stáť v blate, ktoré má v Rusku dva stupne a v Malajzii, kde má tridsať stupňov. Kvôli chladu a bahniskám je Ladoga Trophy ťažšia ako extrémne súťaže tohto druhu v Malajzii a Austrálii.
„Najťažšie bolo prekonať strach, lebo sme vôbec nevedeli, do čoho ideme. Najmä ja a spolujazdec sme to mali ťažké. Až v teréne sme zistili, v čom spočíva náročnosť tejto súťaže. Na Slovensku sú úplne iné terény. Keď pri Ladožskom jazere vystúpite z auta, prepadnete sa po hruď do bahna alebo rašeliny, ktorá má teplotu iba niekoľko stupňov Celzia. Pretekár, ktorý zvládne prvý a druhý deň, má polovičku Ladogy vyhratú. Vlhko chlad a bahniská spôsobujú, že priemerná rýchlosť víťaza sa pohybovala iba okolo troch kilometrov za hodinu. Nezáleží ani tak na technike jazdenia ako na zvládnutí navijakov a koľko chladu a únavy pretekár znesie. Ak sa jazdec pozrie, koľko prešiel za tri hodiny, zistí, že pešo by to zvládol za 20 minút. Najdlhšie sme boli bez spánku a odpočinku približne 30 hodín, z toho 22 hodín teréne. Na štarte v Petrohrade sme dlho čakali, kým sme prišli na rad. Dostali sme súradnice miesta, kde máme dôjsť, a čakal nás aj presun z cieľa špeciálnej skúšky do kempu, ktorý bol vzdialený 200 až 300 kilometrov. Pre Rusov, na rozdiel od nás, takéto vzdialenosti nehrajú žiadnu úlohu,„ pokračoval Michal Ďurdík.
Ako to bolo s odpočinkom? Na ten bol čas iba niekoľko hodín. V okolí Ladož-ského jazera naviac slnko v júni zapadá iba na dve až tri hodiny. Michal Ďurdík spával vo svojom vlastnom automobile a podporný tím v stanoch. Slovenský tím bol na trati päť dní, za zvyšné dni mu započítali maximálne časy. Pravidlá spomínaných pretekov umožňovali, aby si pretekári pomáhali navzájom. Ak ale pomôže organizátor pri špeciálnej skúške a mimo nej naložiť auto na vozík, pretekár je diskvalifikovaný. Preto treba automobil čo najviac šetriť. Slovenskému tímu sa po piatich hodinách po prvej skúške zlomila spojovacia tyč riadenia, ktorá zabezpečuje odklon kolies, riadenie a ovládanie vozidla. „Vyriešili sme to šalamúnsky. Zo zdviháku, ktorý sme používali, som vybral oceľovú tyč, ktorú som použil ako náhradu, a pripevnil som ju skrutkami. Prešli sme s ňou do cieľa približne 30 kilometrov. Keď Rusi videli, ako sme to vyhútali, tipli si, že my určite dôjdeme do cieľa. Na súťaži prevláda kolektívny duch, nikto tam nenadáva a všetci pretekári si pomáhajú. Keď sme potrebovali ťažké kladivo alebo iné náradie, zdviháky, ochotne nám ho požičali a pomohli nám, ako sa dalo. Bol to pre mňa nádherný zážitok. A čo bolo nepríjemné? Pretekár neustále pociťuje vlhko a chlad. Na súťaži nestačí mať nejaké tri suché tričká, tie sú po dvoch až troch hodinách mokré. Veci na oblečenie, ktoré sme mali pod strechou, spadli dole a všetko suché bolo zrazu mokré. Nemali sme si čo obliecť a museli sme si zvyknúť chodiť celý deň v mokrom oblečení aj pri teplotách do piatich stupňov Celzia. Rusom to nerobilo žiadne problémy, chodili v bermudách a pokojne sa okúpali aj v studenom Ladožskom jazere. Pre náš tím to bolo náročne nielen fyzicky, ale aj psychicky. V prvý deň som sa chcel v jazere okúpať. Stačilo ale, keď som si omočil nohu do vody a zacítil chlad, hneď som ju vytiahol von. Najteplešie počasie bolo, keď sme prišli do Petrohradu. Teplomer ukazoval 11 stupňov Celzia. Keď sme odchádzali bolo o niečo chladnejšie a pršalo.„
V Rusku sú ľudia podobní ako na Slovensku. Správali sa k nám srdečne a boli pohostinní. Ak ponúknu cudzinca jedlom a odmietne ich, urazia sa. Ľudia, ktorí boli v minulosti v Rusku, odporúčali nespať vedľa cesty, nenechávať otvorené auto a dali tímu aj ďalšie rady, ktorými varovali pred krádežami. „Národný duch Rusov je ale úplne iný, ako sa o nich hovorí na Slovensku. Pravdou je, že sme boli v civilizovanej časti Ruska. Nebolo tam treba zamykať autá, prívesy, lebo všetci tam prišli jazdiť, nie kradnúť. Okrem toho preteky, na ktorých sa zúčastnilo 230 posádok, boli špičkovo zabezpečené po technickej stránke i z hľadiska ochrany zdravia pretekárov,„ povedal na záver Michal Ďurdík.
Na preteky „Ladoga Trophy„ by sa rád vrátil aj budúci rok. Samozrejme, to nezáleží iba od neho. Dôležitá je podpora. Najmä finančná...
