Nič iné, len dovolenky spôsobili, že sme sa s Martinom Balkom, asistentom futbalového rozhodcu, nemohli stretnúť včaššie a porozprávať sa o tom, ako sa cítil na svojom, ako sme to nazvali v našich novinách, futbalovom Evereste. Boli ním majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa v uplynulom mesiaci uskutočnili v Nemecku. Plných 46 dní pobudol v centre úžasného futbalového diania, na ktoré sa upriamovali zraky celého sveta, pričom až štyrikrát si so svojimi kolegami – hlavným rozhodcom Ľubošom Micheľom a ďalším asistentom Romanom Slyškom - vychutnal na ihrisku pocit z atmosféry svetového futbalového šampionátu. S 34-ročným Martinčanom Martinom Balkom sme minulý týždeň rozpriadali niť rozhovoru, ktorého témou nemohlo byť nič iné, ako bol nedávno skončený futbalový šampionát.
Čo Martina Balka mrzí, ale podľa dôkazov odborníkov ho vôbec nemusí
Takmer mesiac ubehol od skončenia svetového futbalového šampionátu v Nemecku. Iste ste mali dosť času na triedenie dojmov. Ako s odstupom času hodnotíte svetový šampionát, ktorý pre vás iste znamenal asi najvýznamnejšiu etapu vašej rozhodcovskej kariéry?
Už počas posledných dní nášho pobytu v Nemecku sme si to sami medzi sebou zhodnotili ako úspešnú kapitolu našej rozhodcovskej kariéry. Na šampionát sme odchádzali s tým, že ak budeme na ňom rozhodovať dve stretnutia, už to bude úspech. To, čo malo byť a nakoniec aj bolo naviac, bolo nad očakávanie - super. Rozhodovali sme až štyri zápasy, takže aj z tohto pohľadu si myslím, že šampio-nát, z hľadiska nášho vystúpenia na ňom, môžeme hodnotiť ako úspešný.
V prvom kole zápasov v skupinách ste nezasiahli do deja šampionátu, ale v druhom kole ste dostali dôveru viesť dôležitý zápas Švédska s Paraguajom. Prezentovali ste sa dobrým výkonom. Ako si na toto stretnutie spomínate?
Dlho sme čakali na prvý zápas, na ktorý nás nasadili. Dovtedy sme totiž boli jednou z mála rozhodcovských trojíc, ktoré ešte do šampionátu nezasiahli. V prvom kole sa ešte mužstvá zoznamujú s podmienkami, zápasy nemajú až taký ostrý náboj, ale v druhých kolách už vždy ide o veľa, lebo sa rozhoduje o tom, či mužstvá postúpia, alebo stratia postupovú šancu. Práve toto bol jeden z veľmi dôležitých zápasov. Švédi aj Paraguaj museli vyhrať, ak chceli pomýšľať zostať v hre o postup. Z tohto pohľadu to bol zápas z kategórie ťažších. Hralo sa v Berlíne pred 72tisíc divákmi. Delegát bol s našimi výkonmi veľmi spokojný a prakticky nemal žiadne výhrady. Bol to dobrý štart.
Potom ste boli na pľaci v zápase Mexiko – Portugalsko. Rozhodovali ste emotívnym súperom, a to veru nikdy nie je ľahké...
Máte pravdu. Juohoameričanom sa nepíska ľahko. Sú to horkokrvní futbalisti a treba povedať, že Portugalčania v tomto smere za nimi nezostávajú. Myslím si, že aj tento zápas sme zvládli k veľkej spokojnosti, čo bolo nakoniec ocenené aj na mítingu po zápase. Pri hodnotení po zápase nám nevyčítali žiadnu chybu.
Potom ste boli na ihrisku v zápase jedného z favoritov šampionátu – Brazílie s Ghanou, ktorý vôbec nebol ľahkým sústom pre favorita...
Mali sme možnosť vidieť zápasy, ktoré predtým hrala na šampionáte hrala Ghana. Predstavila sa vo veľmi dobrom svetle, produkovala atletický futbal. Bol to zápas dvoch odlišných štýlov hry. Technickí Brazílčania sa radi hrajú s loptou a Afričania, ktorí sú tiež technicky zdatní, využívajú viac svoju atletickosť. Vedeli sme, že to nebude pre nás ľahký zápas. Boli sme na to pripravení.
Práve v súvislosti s týmto zápasom sa najviac rozprúdila diskusia o druhom góle Brazílčanov, ktorého autorom bol brazílsky útočník Adriano. Mnohí sa domnievali, že gól padol z postavenia mimo hry. Túto situáciu ste mali pod dohľadom práve vy, takže kritika padala na vašu hlavu. Môžete nám k tomuto diskutovanému okamihu povedať viac?
Trend rozhodovania je už dlhé roky taký, že keď si nie je asistent stopercentne istý, že hráč je mimo hry, tak to má púšťať. Má to prospieť útočnému futbalu, aby padali góly, ktoré sú jeho korením. Spomínanú situáciu by som rád bližšie opísal, aby čitatelia poznali, čo jej predchádzalo a ako sa v konečnom dôsledku udiala, lebo aj ja som hneď dostal nejaké esemesky. Mnohí to komentovali tak, že gól Adriana padol z ofsajdu. Pravdou je, že v prvom polčase som mal asi desať ťažkých situácií, ktoré som musel v zlomkoch sekundy posudzovať. Ghana hrala zvláštny ofsajdový systém. Prakticky možno až štyrikrát išli Brazílčania sami na bránku. Boli to veľmi ťažké – pre rozhodcu na postrannej čiare zložité situácie. Konkrétne pri spomínanej akcii, z ktorej padol druhý gól, som mal prvú ťažkú situáciu už pri akcii, ktorá mu predchádzala päť - sedem metrov za stredovou čiarou. Ghanská obrana vybiehala a keďže ja na postrannej čiare musím kopírovať pohyb predposledného hráča, môj smer behu bol k stredovej čiare. Spoza nej vybiehal smerom na súperovu bránku brazílsky obranca Cafu. No a keď človek zváži túto situáciu, je veľmi otázne, či som mohol a mal šancu byť na úrovni predposledného hráča, keď prihrávka od tohto obrancu smerovala na strelca gólu Adriana. Nemal som šancu to stihnúť. Bol som asi 2 - 3 metre vzadu. Z môjho postavenia som strelca gólu rozhodne nevidel byť v postavení mimo hry. Kamera ale ukázala záber z hranice pokutového územia a to bol pohľad, ktorý nasvedčoval tomu, že to ofsajd bol. Preto sme na druhý deň prišli na poradu s tým, že ten gól padol skutočne z ofsajdu. Bol som z toho sklamaný a zronený, ale potom nám zástupcovia FIFA ukázali iný záber, pri ktorom bola kamera presne na úrovni päťky, kde sa situácia odohrala, pričom stopli moment, keď prihrávka smerovala k nemu - k autorovi gólu. Z pohľadu tejto kamery bolo jasné, že Adriano nebol hráčom mimo hry. Komisia rozhodcov FIFA to na základe tohto rozboru zhodnotila ako správne rozhodnutie. Lenže táto informácia sa už v našich médiách neobjavila. A to ma trochu mrzí.
Viaceré sporné situácie, ktoré sa v zápasoch vyskytli, boli nielen predmetom diskusií odborných komisií, ale aj televíznych debát, pričom pri nich sa využívala všetka dostupná technika, aj počítačová grafika. Viedli sa diskusie aj okolo tohto momentu?
Určite. Na jednej z nemeckých televízií zmerali, že Adriano bol možno 15 - 20 centimetrov na hrane postavenia mimo hry vtedy, keď som bol presne na úrovni predposledného hráča. Keď ale posunuli grafickú čiaru na moju úroveň, z toho postavenia sa počítačovým spracovaním dokázalo, že Adriano vôbec nebol mimo hry. Aj z tohto počítačového milimetrového hodnotenia situácie je zrejme, aké je zložité posudzovať takéto situácie.
Dôležitosť zápasov nesporne vyvolávala tlak nielen na hráčov, ale aj rozhodcov...
Najväčším problémom bolo to, že počas šampionátu bolo síce zakázané na veľkoplošných obrazovkách, ktoré boli na štadióne, ukazovať sporné situácie. Lenže práve túto situáciu pustili, logicky, lebo padol gól. Pritom to ale bol záber z takej kamery, kde sa skutočne zdalo, že strelec bol v „strašnom„ ofsajde. Celý štadión začal v tej chvíli hučať. Rozhodne tam tlak bol, ale človek si to zasa nesmie až tak veľmi pripustiť, lebo potom by urobil ďalšie chyby. V ďalšom priebehu zápasu to už ale bolo bez problémov. Všetci, ktorí tomu rozumejú a zažili také situácie, mi povedali, že to bol priam hrozný polčas pre asistenta. Bolo množstvo situácií, ktoré boli priam hraničné a bolo ich treba v zlomku sekundy rozhodnúť. Ja, keď som v akcii na čiare, nemám možnosť vidieť opakovaný záber. Musím sa sústrediť na hru. Na ihrisku fungujem s tepom pomaly 180. Nie je šanca vidieť situáciu tak detailne a dokonca spomalene, ako je to pri obrazovke. Už pri prvom góle Ronalda som to nemal jednoduché. FIFA posúdenie tejto situácie na mítingu po zápase zhodnotila tak, že keby sa pripisovali asistencie, ako je to v hokeji, vraj by som ju mal dostať práve ja. Zhodnotili to tak, že možno z desiatich takých situácií sa dá možno až šesťkrát pomýliť. Ale na celom šampionáte bolo množstvo takých zložitých situácii.
Mnohí čakali, že slovenskí rozhodcovia budú viesť aj finále šampionátu. Neboli ste sklamaní z toho, že vám tento veľký futbalový sviatok ušiel?
To, že by sme mohli nastúpiť aj na finále, sa skôr živilo v slovenským médiách na základe tipov niektorých agentúr, ktoré písali, že by mal práve Ľuboš Micheľ pískať finále. Rozhodnutie sme brali realisticky. Po semifinálovom zápase, keď sa Nemci dostali do zápasu iba o tretie miesto a finále im ušlo, sme si mysleli, že finále bude pískať Nemec Markus Merk, ktorý zanedlho končí svoju kariéru. Bol vyhodnotený ako najlepší rozhodca sveta, bol doma, tak sa to samozrejme, čakalo. My sme si nedávali ani teoretickú šancu. Nakoniec sme ale z nominácie rozhodcu na finále boli všetci prekvapení.
Nemecko usporiadalo úžasný šampionát, všetko žičilo futbalu. Boli ste pri tom, ako to hodnotíte vy?
Organizácia bola doslova báječná. Nemci boli stopercentne pripravení. Všetko bolo vypracované do posledného detailu. Ich štadióny sú doslova futbalové chrámy alebo futbalové divadlá. Ihriská – trávu dodala jedna firma, aby boli na každom štadióne rovnaké podmienky, všade bola rovnako vysoko kosená tráva. Trávniky sa polievali v presnom časovom harmonograme. Všetko to bolo premyslené do posledného detailu. Úžasní boli fanúšikova. Bol to šampionát po organizačnej stránke, aspoň z nášho pohľadu, pripravený bez jedinej chyby. Celé Nemecko, aj zásluhou ich reprezentácie, žilo šampionátom. Posledné zápasy Nemcov sledovalo v Berlíne pri Brandenburskej bráne milión ľudí a vo Frankfurte tak isto. Keď hrali Nemci semifinále, išli sme sa pozrieť na zápas na štadión vo Frankfurte – bol vypredaný, hoci na trávniku nebehalo žiadne mužstvo. Bola tam atmosféra ako naživo, hoci diváci sledovali futbal len na veľkoplošných obrazovkách. Čo k tomu dodať viac.
Ako ste znášali úmorné horúčavy?
Boli sme fyzicky veľmi dobre pripravení. Kým sme sa dostali na šampionát, mali sme dve fyzické previerky a denne sme na mieste trénovali aj tri hodiny. Dôležité bolo dodržiavanie pitného režimu. My sme mali jeden zápas o 15. h, ale ten sa hral pod zatiahnutou strechou štadióna, aby bolo ihrisko v tieni. Tri zápasy sme viedli vo večerných hodinách, keď to už bolo teplo predsa len znesiteľnejšie.
Ktorý zápas bol podľa vás ten s prívlastkom naj?
Pre nás to boli tie, ktoré sme rozhodovali. Z nich asi najviac Nemecko – Argentína. Boli tam veľké emócie a išlo o veľa. Práve to bol zápas, na ktorý dlho nezabudnem.
Počas šampionátu ste mali možnosť stretnúť sa s viacerými osobnosťami. Na ktorú vám zostanú najkrajšie spomienky?
Všetci by určite povedali, že to bol Franz Beckenbauer. Býval v tom istom hoteli, kde sme boli aj my ubytovaní. Mal tam tajnú izbu, ktorá bola jeho šampionátovym sídlom. Bolo obdivuhodné, čo ten človek stihol. Dokonca v novinách pátrali po tom, či nemá dvojníka. Dokázal sa porozprávať, pristaviť sa s kýmkoľvek, aj s upratovačkou v hoteli.
Svetový šampionát sa skončil, vy ste si na chvíľu vydýchli na dovolenke, aké máte najbližšie plány?
Dobre sa pripraviť na domáci ligový ročník. Po šampionáte sme si dali krátku pauzu, aby sme si najmä psychicky oddýchli. Dostali sme tri kolá voľno a od štvrtého kola budeme fungovať normálne, ako keby sa nič nestalo.
