Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Jaroslav Katriňák: Plním si svoj detský sen

Jaroslav Katriňák - jediný slovenský účastník Rally Dakar v rokoch 1998, 1999 a 2006, víťaz šiestej etapy z roku 1999. Majster sveta v endure z roku 1991, strieborný v roku 1995 a bronzový v rokoch 1992, 1993, 1994, 1998 a 1999. Prvý na majstrovstvách Eur

ópy v endure v roku 2002, dvakrát strieborný a raz bronzový. Dvojnásobný majster Československa v endure, deväťnásobný majster Slovenska v endure a country crosse, šesťnásobný majster Slovenska v motokrose. Hovorili sme s ním nielen o jeho zážitkoch z púšte, ale aj z ostatných ciest po svete.
Turčania vás poznajú ako skvelého motocyklového pretekára, majstra sveta v endure. Ako by ste charakterizovali rally, konkrétne dakarskú - v čom je výnimočná?
Motorizmus, a teda konkrétne rally, to je prekonávanie dlhých vzdialeností veľkou rýchlosťou. Čo najväčšou, aby jazdec od štartu do cieľa, keď má prejsť napríklad tisíc kilometrov, prešiel čo najrýchlejšie. Jazdí sa ťažkým terénom - púšťou, kameňmi alebo, keď sa ide k rovníku, aj riekami, pralesom. Je to ťažké aj pre jazdca, aj pre techniku. Ide o preteky na výdrž, pevnú vôľu. Je to test techniky. Jazdec musí stroj vedieť dobre šetriť, aby vydržal až do cieľa, aby ho nezničil hneď. Výnimočnosťou Dakarskej rally je, že má štart každý rok niekde inde, buď sa začína z Paríža, alebo z nejakého iného mesta na juhu Európy. Začína sa na Silvestra a pretekári prichádzajú do cieľa okolo 15. januára. Dobrou prípravou na rally sú Šesťdňové...
Vráťme sa k začiatkom vašej športovej kariéry. Ako ste sa dostali k pretekaniu na motorke?
Kedysi pretekal aj môj otec. Mám staršieho brata, ten chcel tiež pretekať, ale nedovolili mu to rodičia. Báli sa, lebo otec mal viaceré zranenia. Potom prešiel nejaký čas a naši už nič nenamietali. Začínal som, keď som mal šestnásť rokov, bolo to relatívne neskoro. Dnes už chlapci začínajú aj v šiestich rokoch. Splnil sa mi tým aj detský sen. Keď som mal možno dvanásť-trinásť, sedel som na gauči v kuchyni a v televízii som videl rally Paríž-Dakar. Dávali to len v správach. Pretekári sa mi zdali ako nadľudia, keď boli schopní prejsť takú ťažkú trať. Vravel som si: Čo keby som to aj ja dokázal. Stále na to spomínam. No a vidíte, splnilo sa mi to.
Najťažšej rally na svete ste sa dokonca zúčastnili už trikrát...
Áno. V 1998, 1999 a v tomto roku. Ale ani raz som nedošiel do cieľa. Dva razy som vypadol pre technický problém na motorke a teraz, posledný raz, som nedošiel do cieľa pre pád, po ktorom som už nebol schopný ísť ďalej.
Vieme, že vy sa len tak ľahko nevzdávate. Vraj sa opäť chystáte vyskúšať šťastie v Afrike. Je to pravda?
Áno, chystám sa ísť na rally aj štvrtý raz. Uvidíme, či to všetko vyjde. Zatiaľ to vyzerá sľubne. Motocykel je, peniaze na štartovné sú. Je to veľmi drahé, stojí to okolo 400 tisíc korún. Už sa treba len dobre pripraviť. Budem jazdiť preteky na Slovensku alebo
v okolitých krajinách - Maďarsku, Poľsku...
Keď sa na Dakare ide pätnásť dní, ako to funguje?
Väčšinou sa ide iba cez deň. Štartuje sa zhruba okolo šiestej-siedmej a ide sa približne do piatej hodiny poobede. Spí sa v púšti, v uzavretých kempingoch na zemi, na piesku v stanoch, všetko je to strážené domorodcami. Sú to takí policajti, aby tam nik nerobil „galibu„. Je tam ale veľa špiny a neporiadku. Ťažko sa na to zvyká. Treba mať odolnú náturu. Pedant by to neprežil. Špina je všade, ľudia dookola žijú hrozne. Ale zase, keď porovnávam, oproti roku 1998 bolo tam badať nejaký pokrok. Už som videl viacej obchodov a ľudia už aj niečo robili. Keď som bol na Dakari prvýkrát, domorodci len ležali, nič nerobili a sedeli na nich muchy. Ako som počul, vo vnútrozemí je to ale naďalej takéto. Niekedy sme išli aj 400 kilometrov na motorke a nikde nebolo ani „živáčika„ a potom sme zrazu natrafili na stan z plachty a pod ním bola rodina. Mali jednu kozu, jednu ovcu a z toho žili. Tú si podojili, a to im stačilo. Bol som aj v niekoľkých dedinkách. To potom, ako som zo súťaže vypadol. Zase jeden stan, obyčajná plachta a pod ňou bolo zo 20 ľudí, ženy, deti, muži. Všetci na hromade spali, len oči im blikali. Ploty, ako sú u nás, vôbec nemali – len raždie napichané do zeme. Našinec, keď príde domov, tak si potom váži elektriku aj vodovodný kohútik.
Ako je to s hygienou na takej náročnej rally?
Posledne to už bolo trošku lepšie. Každý jazdec dostal vedro vody úplne hnedej ako
z Nílu. V tom sme sa mohli umyť po dojazde. Muselo to stačiť, hoci sme prichádzali celý špinaví a spotení. Z plastovej trojdecovej fľaše som si odrezal vrch, a tým som naberal vodu z vedra. Sprcha, to boli vlastne štyri konáre zastoknuté v zemi a omotané vrecom. Na jednej strane sa vrece odoplo, človek vošiel a ako zo seba dával dole veci a vešal ich na konáriky, tak ich domorodci automaticky kradli. Často sa stalo, že po umytí sme sa už nemali do čoho obliecť. My, ktorí sme o tomto „folklóre„ vedeli, sme sa tam takto zbavovali starých vecí. Každý športovec mal pripravené „šúľky„ s oblečením, kde boli trenírky, ponožky a tričko. Domorodci si tie špinavé, ukradnuté veci hneď obliekli a behali v nich. Za jeden deň bola polovica domorodcov poobliekaná v kadejakých reklamných tričkách. Veľkú nevýhodu v sprchovaní mali ženy, od pol pása ich bolo vidno. Toaleta bola urobená takým istým spôsobom. Domáci vykopali veľkú jamu, na nás bolo, aby sme do nej nespadli.
Dnes si veľa mladých ľudí myslí, že sa pred náročnými skúškami treba nadopovať – kávou, tabletkami... Vy zvládate hodiny na motorke aj bez toho. Dá sa to?
Určite. Je to o vôli a nie o takýchto veciach, ktoré spomínate. Keď som začínal, o podporných prostriedkoch sme ani nechyrovali. Mama mi navarila slepačiu polievku a pribalila rezeň, a to bolo všetko. Keď človek chce a má pevnú vôľu, tak všetko ide aj bez toho. Organizmus to určite zvládne. Keď sú nejaké mimoriadne náročné preteky, ako tých pätnásť dní na Dakare, kde sa v niektoré dni štartuje o jednej v noci a koniec je o piatej poobede, tak sa podávajú výživné tabletky - vitamíny. Ale počas roka to zvládame pri normálnej primeranej životospráve.
Počas pretekov ste bez jedla celé tie hodiny?
Máme iba vodu a keď chcem, tak si vezmem nejakú dobošku. O jednej v noci dostaneme balíček. Je na nás, či si z neho niečo zoberieme na preteky. Celý deň musím tankovať benzín, ktorý usporiadateľ rozváža autom so sudmi. Majú so sebou aj čistú vodu na pitie. To mi stačí.
Ako sa orientujete?
Všetko mám vo výbave na motorke. Je tam kompas a spojenie so satelitom. Inak sa orientujem podľa nákresov.
Čo keby ste sa stratili?
Na motorke je zariadenie, ktoré vyšle signál cez satelit. Potom už len treba zostať pri nej, lebo keby som odišiel, motorku by našli a mňa by už nemuseli. Doteraz asi jedného alebo dvoch jazdcov nenašli, a to práve preto, že opustili motorku.
Tento rok ste aj po ťažkom zranení došli poranený ešte dlhých 240 km do cieľa.
Predtým, keď som bol prvýkrát na Dakare, zostal som tri dni v púšti sám. Bola to obrovská skúška. Každý deň sa prejde asi 800 kilometrov. Keď som si prepočítal, že oni sú odtiaľ asi 2 400 kilometrov, čo jej toľko ako od nás do Madridu, bál som sa, že ma zabudli. No zároveň som vedel, že môj brat, ktorý chodí so mnou, by ma tam nenechal. Až po troch dňoch prišlo záchranné auto, naložili ma a zobrali preč. Tohto roku som si povedal, že už tam znova nezostanem a pokiaľ sa budem môcť postaviť, pôjdem ďalej. Aj krv mi tiekla, pýtal som si leukoplasty na prejazdoch, no nemali ich. Tak som musel prejsť bez nich. Ešte som dúfal, že keby to cez noc prešlo, mohol by som ísť ďalej. Nakoniec som aj tak došiel celkom dobre. Do cieľa som prišiel, myslím, ako pätnásty. Keď som pristál vo Viedni, čakali ma kamaráti a oznámili mi smutnú správu, že kamarát Austrálčan, s ktorým sme sa spolu predbiehali, sa zabil. Mňa po páde všetko bolelo, ale aspoň som živý. Každý jazdec si musí pred štartom zaplatiť cínovú truhlu, keď ju nepoužije, tak mu peniaze vrátia. Takže je to na jednej strane morbídne, ale na druhej vzrušujúce a ja mám ten adrenalín rád.
Akými rýchlosťami sa na Dakare jazdí?
Aj do 150 km za hodinu. Rýchlosť je monitorovaná cez satelit. Keď som tam bol prvé dva razy, tak bola neobmedzená, ale teraz je to obmedzené do tých 150 kvôli bezpečnosti. Po dunách sa ide samozrejme pomalšie, tam je človek rád, že ich prejde. Ale dún nie je až tak veľa. Podkladom v púšti je väčšinou tvrdý kameň. Dlho sa ide akoby mesačnou krajinou, až potom sa v diaľke objavia krásne veľké duny. Také ako vo filmoch.
Keď idete autom, tak vás to neťahá do väčšej rýchlosti?
Nie, vôbec nie. Dodržujem predpisy.
V aute som skôr opatrnejší.
Zažili ste aj púštnu búrku?
Takú som ja priamo na motorke nezažil. Ale brat, keď sme my odišli na preteky, čakal na lietadlo a museli tam deň ostať, lebo prišla veľká piesočná búrka. Vonku sa to tak vírilo, že naokolo bolo všetko žlté.
V noci je na púšti naozaj taká zima?
Áno. Keď som prvý raz zostal v púšti tri dni, tak som veru riadne mrzol. Každý jazdec si musí kúpiť alobal, do ktorého sa má v takomto prípade zabaliť. Po prvej noci som si myslel, že už po mňa prídu, tak som ho chytil a zahodil. Príde pomoc a vyspím sa normálne. Gúľal sa po púšti, už bol ďaleko, ďaleko, keď sa schyľovalo k večeru. Musel som sa vybrať poň a prespal som ďalšiu noc. Keď som zostal v púšti druhýkrát, tak som zostal v oblasti, kde boli aj vysušené stromy. Cez deň som ich polámal a večer z konárov zapálil oheň. V diaľke, veľmi, veľmi ďaleko, som videl svetlá záchranného auta. Keď ku mne konečne dorazili, zapáčilo sa im pri ohníku a všetci sme pri ňom prespali celú noc aj s ostatnými zachránenými. Vtedy som zažil na púšti prvý raz dážď. Spali sme vedľa auta, ohník krásne horel a zrazu nás zobudil dážď. Všetci sme sa schovali pod auto, počkali nejakú hodinku, kým neprestalo pršať a zase sme išli spať pod holé nebo.
Chodíte trénovať niekde, kde sa dajú nasimulovať podobné podmienky?
Nie, to sa nedá. Dalo by sa, keby som odišiel do Afriky, ale keďže tu mám celý rok preteky, tak to nejde. A stálo by to veľa peňazí.
Prečo sa menia miesta odchodu? Kedysi to bol Paríž, teraz ste išli z Lisabonu.
Neviem, prečo sa menia. Išiel som trikrát a trikrát z iného miesta. Raz z Paríža spred Louvru, potom z Granady a teraz z Lisabonu. Mení sa trasa, kilometre. Väčšinou je cieľ v Dakare, ale už bol aj priamo pod pyramídami. Mení sa pravdepodobne podľa toho, ako sa trasu podarí vybaviť kvôli občianskym vojnám a podobným problémom. Keď som bol prvýkrát, českých kolegov prepadli, zobrali im auto, nechali ich v púšti na kolenách, mierili na nich samopalmi. Druhýkrát, v siedmej etape som vypadol a asi v ôsmej alebo deviatej etape prepadli všetkých motorkárov, ale chceli od nich len peniaze. Človek musí mať so sebou veľkú hotovosť. Keď sa stane niečo také, ako že zostane v púšti, tak organizátor vás zavezie nanajvýš do najbližšieho mesta. Potom sa už sami musíte starať, ako sa dostanete domov. Raz sa nám stalo, že nás odviezli do jedného štátu v strednej Afrike. Vzali sme si taxík a nechali sme sa odviezť do mesta, kde bolo letisko. Ubytovali sme sa v hoteli, ale zle sme prerátali kurz. Mysleli sme si, aké je to tam všetko lacné. Chystali sme sa zaplatiť za ubytovanie a jedlo, ale naskočilo nám o jednu alebo dve nuly viacej. Ledva, ledva sme zaplatili. Na letisku sme chceli kúpiť letenky. Potrebovali sme štyri, ale mali sme len na dve. Našťastie sme ešte predtým spoznali jednu Slovenku, ktorá robila letušku pre francúzsku spoločnosť. Ona na dve letenky nemala, ale išla sa opýtať kapitána a ten jej sľúbil, že za nás zaplatí. Zážitky boli rôzne. Alebo, napríklad, keď sa vchádza do mesta alebo vychádza z neho, pri vstupe horia ohne v pneumatikách a policajti všetkých kontrolujú. Nie je to príjemné. Všade okolo je veľa ľudí, kadečo možno od nich očakávať.
Ako ste sa dohovárali?
Ani neviem. Rukami, nohami. Novinár, ktorý bol s nami, vedel trochu po anglicky, oni vedeli trochu po anglicky. Keď sa stretnú takí, čo vedia len trochu, tak si porozumejú. Ale keby bol s nami niekto, čo vie super anglicky, tak by im aj tak nerozumel.
Ktoré krajiny ste ešte precestovali, kde sa vám páčilo?
Veľmi sa mi páčilo v Austrálii, kde sme boli na Šesťdňovej. Páčila sa mi taká tá voľnosť a nevšímavosť ľudí. Nikto si nikoho nevšímal. Je tam veľa rančov a Slovákov. Slováci sa o nás pri pretekoch aj starali, poskytli nám garáže na opravu motoriek. Veľmi pekný bol Nový Zéland. Pri mori sme sa mohli kúpať, potom sme si požičali auto a išli sme sa na hory lyžovať. V Amerike som bol v štáte Oklahoma, na ranči veľkom zhruba ako náš Turiec, kde sa tiež usporadúvajú preteky. Amerika je prísnejšia na dodržovanie predpisov ako ktorákoľvek iná krajina. Inde som mohol na terénnej motorke bez značiek „behať„ po ceste, všade to tolerovali. V Amerike, hneď ako som vyšiel na cestu, ma zastavili a bolo to na pokutu. Inak je tam život pokojný, ľudia sa tiež veľmi nestarajú jeden o druhého. Urobili sme si výlet do Chicaga, do San Francisca. Prešiel som celú Európu - od Švédska, Fínska, za polárny kruh. Tam sa mi zase veľmi páči, že málo domov má medzi sebou ploty. Majú vybudované veľké športoviská, nádherne osvetlené, najmä, keď je polárna noc. Večer sa dalo bežkovať alebo bicyklovať. V meste, veľkom ako napríklad Turčianske Teplice, bolo 6 - 7 ihrísk. To u nás nemá ani Martin, ktorý je niekoľkokrát väčší. V Ázii som bol viackrát - v Indonézii na pozvanie kamarátov z Čiech, ktorí tam majú motel. Požičali sme si motorky a najradšej som chodil do neobývaných miest, kde je veľmi málo ľudí a žijú ako v praveku. Boli len ľahko oblečení, bosí, pod slamenými obydliami spolu so zvieratmi. Pestovali burské oriešky, o ktorých som si vždy myslel, že rastú na strome, ale ony sú v zemi. Videl som prvýkrát rásť aj banány na strome. Mali tiež drzé opice. Pokojne ľuďom zobrali foťáky, vyšli na strom a zmizli. Niekedy boli aj agresívne. Kamaráti, ktorí vlastnia motel, majú klietku s dvoma opicami - samčekom a samičkou. Samček raz samičke bral jedlo, tak som sa jej zastal. Zašmátral som doňho a on si to zapamätal. Bol na mňa taký srditý, že keď sa otvorila klietka a my sme sedeli
v reštaurácii, prvé čo urobil, skočil na mňa a začal ma škriabať. Chytil som stoličku, odhodil a on proti mne ako pes. Mal som strach a všetci sa mi smiali. Ja som len bránil samičku a nakoniec som ešte dostal. Bol som aj v Južnej Amerike, v Sao Paule, na majstrovstvách sveta. Bolo pre mňa zvláštne, že vždy ráno stálo okolo cesty veľa chlapov. No tam je to zaužívané, keď tade idú kamionisti, vždy si z chlapov vyberú a idú do mesta. V Brazílii som videl aj najväčšie kartónové mestá. Ľudia prespávali pod škatuľami z televízorov. Takúto istú príhodu som mal aj v Indonézii, v Jakarte. Poprosili sme sprievodkyňu, aby nás povodila aj po turistom neznámych častiach. Zobrala nás k obrovskej mešite pre 2 000 ľudí, kde pod pilierami žila jedna rodina. Spávali tiež v krabici, mali možno ročné dieťa, ktoré v nej ležalo s mamou. Vedľa tiekla rieka, ale bola plná odpadu a voda bola úplne čierna. Muž v nej so sieťkou lovil ryby. Ale aj v Afrike je to hrozné. Boli sme v Senegale, kde je všade hluk, každý vás tam chce obrať. Do letiskovej haly majú domorodci vstup zakázaný, ale pred ňou stojí sto taxíkov. Nemajú svetlá, predné čelné sklá, chýbajú im dvere. Zoberú vám veci a musíte sa dohodnúť na cene. Dohodnete sa na cene, sadnete si do auta. Zrazu to niekto z kufra vyťahuje. Je to ďalší taxikár, ktorý tvrdí, že urobí lepšiu cenu. Nasleduje polhodina hádky, obrovského stresu, keď si držíte najdôležitejšie veci. Tu sú chudobné štvrte stavané zo sudov z asfaltu. Sudy rozstrihajú a z plechov majú porobené domy.
Čo vám šport dal a čo vzal?
Vzalo mi to zábavu s mojimi rovesníkmi. Keď sa oni chodili zabávať, ja som už bol
v Považskej Bystrici v Stredisku vrcholového športu, kde som musel trénovať, posilňovať. Teraz, keď som s nimi, oni sa rozprávajú, čo spolu zažili, kde boli ako mladí spolu na dovolenkách. Ale inokedy počúvajú mňa. A to je to, čo mi šport dal. Veľa som videl, veľa som prešiel. Veľakrát som si povedal, že keď človek zomiera, aspoň si môže povedať, že veľa videl, prešiel zemeguľu zvrchu, zospodu, sprava, zľava. Keď ide za svojím cieľom, aj predstavy z detstva sa dajú naplniť.

Skryť Vypnúť reklamu


Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  2. Škola môže vyzerať aj inak!
  3. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  4. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  5. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  6. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  8. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  9. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  10. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 544
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 487
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 110
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 052
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 865
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 694
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 364
  8. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 10 684
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 500
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 483
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

V Martine bude obyvateľov testovať 50 odberových tímov

Mesto Martin zverejnilo zoznam odberových miest.

Slnečnica v oblakoch

Seniorovi z Koštian nad Turcom sa podaril pestovateľský úspech.

Vysoká slnečnica teší okoloidúcich.

Fomat musel stopnúť aj tréningy

Treťoligový tím Fomatu minulý týždeň pokračoval v tréningovom procese, no musel ho prerušiť. Kormidelník Pavol Šuhaj nepredpokladá, že tento rok ešte jeho tím nastúpi na súťažný zápas.

Marko Repáň je zatiaľ najlepším strelcom tímu.

Vidieckou ženou roka je aj starostka zo Žabokriek

Ženy netreba brať ako samozrejmosť. Sú inšpiratívne a robia život na vidieku lepším. I to je hlavná myšlienka súťaže Vidiecka žena roka. Jednou zo štyroch ocenených je aj Zuzana Valocká, starostka Žabokriek.

Zuzana Valocká je Vidieckou ženou roka v kategórii politička.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na štyroch miestach v Trenčíne budú testovať z auta. Odberné miesto je aj na futbalovom štadióne

Na celoplošné testovanie bude Trenčanom k dispozícii počas dvoch najbližších víkendov 50 odberných miest. Pozrite si, kde ich nájdete.

Pacientov a pokút v Trnave pribúda

Celoplošné testovanie čaká Trnavu už tento víkend.

Virológ Klempa: Najbližšie týždne budú pre nás veľmi ťažké

Boris Klempa tvrdí, že celoplošné testovanie je teoreticky skvelá vec. Treba však brať do úvahy všetky okolnosti či riziká.

Už ste čítali?