ovplyvnila synovu náklonnosť k svojmu národu, ktorý Sándor za národ nepovažoval. Najnovšie výskumy však dokazujú, že Sándor sa vrátil k slovanskému pôvodu a zomrel v Rusku ako Alexander Petrovič.
Z Necpál na Dolnú zem
Pretože meno Sándora Petőfiho zavážilo v dejinách oveľa viac ako jeho slovenskej matky, nemôžeme vám sprostredkovať príbeh, v ktorom by sa obe postavy vyskytovali rovnakou mierou. O matke slávneho básnika sa zachovali len základné údaje. S istotou vieme, že Mária Hrúzová prežila detstvo i mladosť v Necpaloch, i keď sa či v Maďarsku alebo na Slovensku dlho hovorilo, že matka najväčšieho maďarského básnika pochádzala z Liešna pri Slovenskom Pravne. Do týchto končín sa po jej stopách kedysi dávno vydal aj literárny historik Rudo Brtáň. Našiel tu Hrúzovcov „na hrúzu„ a aj akúsi Máriu rovnakého priezviska. Na necpalskej matrike je však nezvratný dôkaz, že ľudová poetka Mária Hrúzová sa narodila presne pred 215 rokmi 26. augusta 1791 na druhej strane Turca. Pochádzala z 10 detí, z ktorých sa dospelého veku dožilo len 5, z nich ona bola najstaršia.
I keď je pravda, že v okolí Liešna, Kaľamenovej a v Mošovciach doposiaľ bývajú vzdialení príbuzní Sándora Petőfiho. V Mošovciach predsa žili Máriini starí rodičia a narodil sa tu i jej otec Ján, ktorý sa živil čižmárstvom, a jeho brat Juraj, ktorý bol prvým učiteľom básnika Janka Kollára. Ten ho, mimochodom, na Dolnej zemi pochoval. Juraj bol prvý z rodiny, kto sa z Turca odsťahoval na maďarskú zem. V roku 1812 tu pozval aj brata Jána, už vdovca, s deťmi. V cudzej zemi sa rodina prebíjala životom a živila rôznymi zamestnaniami. Otec rodiny tu pôsobil ako kočiš, ktorý sa znova oženil s Evou Drheľovou. Mária žila v blízkosti strýka Juraja na slovenskej fare v Maglóde, kde robila práčku a slúžku. Tu sa zoznámila s mäsiarom Štefanom Petrovičom zo stredného Považia, no niektoré pramene ho označujú za Chorváta alebo Srba.
Túžil by hercom
Petrovičovci bola stará mäsiarska a krčmárska rodina, kde sa remeslo dedilo. Zrejme aj malého Alexandra Petroviča, narodeného v prvý deň v roku 1823
v meste Malý Kéreš so slovenským osadenstvom, alebo mladšieho Štefana čakal život mäsiara. To by sa však nemohol narodiť matke – poetke, ktorá mu čítavala básne a rozprávky o Jánošíkovi, ktoré sa, mimochodom, stali základom pre najznámejšiu baladu Víťaz Janko.
Petrovičovci žili v majetných pomeroch. Otec si mohol dovoliť platiť svojim synom čo najlepšie školy. Alexander preto za krátky čas vystriedal niekoľko škôl. Rodným jazykom v dome bola slovenčina. Necpalčanka Mária Hrúzová sa maďarsky nikdy poriadne nenaučila a hovorí sa, že básnik Alexander zas po slovensky, i keď niektorí tvrdia, že prvé básne napísal „po našom„. Doma sa dorozumievali zrejme len takou „hatlaninou„ oboch rečí. Rodičia sa odmalička snažili Alexandra vychovávať v ich jazyku. Hoci sa presťahovali do čisto maďarskej dediny, posielali ho do škôl, kde sa síce vyučovalo výlučne v maďarčine, no navštevovalo ich veľa Slovákov.
Po konfirmácii (povráva sa, že ho konfirmoval sám Ján Kollár) ho rodičia poslali na evanjelické gymnázium do Aszódu, kde si obľúbil Slováka profesora Štefana Koreňa. Napísal tu svoju prvú báseň, no jeho štúdiá skončili priskoro. Znenazdajky si zmyslel, že odíde zo školy a pôjde k potulným hercom. Otec v snahe zabrániť roztopašnému rozhodnutiu, poslal syna na Slovensko – na gymnázium do Banskej Štiavnice. V tom čase už Petrovičovci treli biedu. Otec zbankrotoval a na synove štúdiá nahromadil posledné peniaze.
Sládkoviov spolužiak
Ani v Banskej Štiavnici ho slovenčina neoslovila. Príliš dlho žil medzi Maďarmi. Školu navštevoval s viacerými štúrovcami s menej známymi menami, ale aj Mikulášom Ilgom, zemanom z Dražkoviec, dobrodružným bonvivánom Baltazárom Tomčánym z Tomčian a Andrejom Sládkovičom. Hoci už Petőfi dlhšie písal básne v maďarčine, historici tvrdia, že Banská Štiavnica ho mohla získať na slovenskú stranu. Na gymnáziu fungovali dva literárne krúžky, jeden slovenský, druhý maďarský. Sládkovič chcel svojho druha získať do svojho slovenského, no predbehol ho Ľudovít Seberíny, syn tamojšieho farára, kvôli ktorému ostal Alexander Maďarom a neskôr si pomaďarčil aj meno na Sándor Petőfi.
Učenie Sándorovi na slovenskej škole veľmi nešlo. Prepadol z maďarských dejín, kvôli čomu ho otec odmietol viac financovať. Zachovala sa anekdota, že keď už nemal mladý básnik čo jesť, zašiel na katolícku faru, kde si ponadával na evanjelikov a sľúbiac, že konvertuje, dostal od farára dvojzlatník v striebre.
Sándor Petőfi bol vraj veselý a vtipný človek. Asi v tomto duchu pojal svoj ďalší osud. Zanechal školu a zo vzdoru voči rodičom si v roku 1839 obliekol uniformu a zotrval v nej vyše roka. Znova sa v ňom ozvala túžba po herectve. Živil sa teda ním, rovnako ako prekladateľ a prepisovateľ snemovných správ. Zároveň však písal básne, ktorými začal prenikať do literárneho povedomia. Spočiatku sú ľudové, neskôr skĺzajú do politiky, rovnako ako on.
Predpovedal svoju smr
Sándor Petőfi napísal za celý svoj život básne len pre štyri ženy. Veľké množstvo patrí matke, prvé ľúbostné napísal vzdialenej, pätnásťročnej priateľke, i keď tesne po jej smrti o rok požiadal o ruku veľmi bohatú Bertu Medňanskú, ku ktorej lásku zvečnil v cykle Perly lásky, a tie posledné sú považované za najkrajšie maďarské ľúbostné vyznania. Patrili Júlii Szendreyovej, ktorú v roku 1846 stretol na stoličnom bále. Júlia bola dcéra správcu grófskeho majetku, ktorý ju básnikovi s neistou budúcnosťou nechcel dať. Aj napriek tomu sa v deň prvého výročia svojho zoznámenia zosobášili. Petőfiho básne hovoria, že v manželstve bol šťastný. Bol by aj naďalej, keby nepokúšal osud...
Cítiac, že sa blíži revolúcia, chcel pre svoju vlasť niečo urobiť. Nemali to byť básne. Kandidoval spolu s ďalším pomaďarčeným Turčanom Lajosom Kossuthom do parlamentu za poslanca, no tamojší Slováci ho považovali za zradcu a Maďari zas za privandrovalca. S myšlienkou bojovať za samostatné a silné Maďarsko so všetkými národmi, ktoré mu patrili, vstúpil do revolúcie proti Habsburgovcom ako vysoký dôstojník. V jednej z poslednej bitiek 31. júla 1849 v Rumunsku neposlúchol generála, aby opustil bojové pole, a naposledy ho videli utekať pred kopijami kozákov. Pred smrťou si uprostred boja vraj dvadsaťšesťročný básnik zapisoval verše do zápisníka, v ktorých predpovedal svoj skon. Tak ako v mnohých predtým. Deň, v ktorý sa odohrala bitka, sa považuje za dátum jeho smrti, lebo viac ho živého nevideli. Telo Sándora Petőfiho však nikdy nenašli, hoci preskúmali všetky telá v masovom hrobe. Aj napriek tomu ho Maďari začali okamžite oslavovať ako hrdinu, ktorý padol za ideály a práva maďarského národa.
Ako Petrovi sa narodil, tak aj zomrel
Tu by sa príbeh maďarského syna slovenskej Márie Hrúzovej mohol zdanlivo končiť. Lenže... O dvadsať rokov sa začali objavovať správy, že Petőfi nezomrel, padol do ruského zajatia a živorí v sibírskych olovených baniach. Aj neskôr sa hlásili očití svedkovia, ktorí videli jeho hrob. V roku 1989 sa nad jeho hrobom s krížom číslo 7
stretli maďarskí, ruskí a americkí antropológovia, ktorí po exhumácii jeho mŕtvoly jednoznačne potvrdili, že telesné pozostatky naozaj patria najväčšiemu maďarskému básnikovi. Pre Maďarov to bol ťažký úder. Viera v hrdinu sa otriasla. O to horšie znášali, že na kríži mal napísané meno, s akým sa narodil: Alexander Petrovič. Spomínaná expertná skupina zistila, že po príchode do ruského zajatia sa Petőfi zžil s tamojším národom a vrátil sa k pôvodnému menu. Naučil sa po rusky a v tomto jazyku písal aj verše. Oženil sa v obci Barguzino s poštárovou dcérou, s ktorou mal dieťa, a stal sa strážmajstrom v meste Čita. Zomrel v mladom veku na otravu krvi. Maďari jeho návrat k Slovanom, rodu rodičov, považovali za zradu. Nikdy túto verziu neuznali, aj naďalej zahaľujú jeho smrť tajomstvom a považujú ho za svojho... hrdinu i básnika.
Neustále sa objavuje otázka: Komu Petőfi patrí? Narodil sa ako Slovák, žil ako Maďar a zomrel ako Rus. Odpoveď je jednoduchá: narodil sa slovenským rodičom, ktorí keby ho vychovávali v čisto slovenskom, a nie maďarskom prostredí, nikdy by táto otázka ani nepadla. Dá sa povedať, že Petőfiho dokázalo prostredie, v akom dlhšie žil, príliš ovplyvniť.
Keď už sme doviedli Petőfiho osud do konca, patrilo by sa spomenúť aj rodičov. Obaja sú pochovaní v Malom Kéreši, kde sa narodili ich synovia. Čo sa stalo s bratom Štefanom, nevieme. Mária Hrúzová zomrela len čosi vyše dvoch mesiacov pred smrťou či zmiznutím svojho slávneho syna - 17. mája 1849 na choleru a v matrike je už uvedená ako vdova. Otec zomrel na bojisku, keďže syna počas revolúcie sprevádzal. Z „maďarského„ manželstva Sándora Petőfiho alebo radšej Alexandra Petroviča vzišiel syn Zoltán a jeho manželka Júlia sa rok po jeho smrti znova vydala.
