Ten sa vo svojom povolaní alebo koníčku nesmie ani raz pomýliť. Veď ak by si nesprávne poskladal padák, na opravný pokus by už nemal šancu. Vo výškach musí kontrolovať nielen techniku, ale aj manévre, aby pristál na zemi tam, kde on chce, a nie tam, kde ho prúdenie vzduchu „zaveje„. S parašutizmom začínal ako desiatky mladých v martinskom – Aeroklube na letisku v Tomčanoch. Keďže odmalička bol disciplinovaný aj na letisku plnil presne príkazy inštruktorov a učiteľov teórie i praxe. Ešte aj dnes si dobre pamätá na prvého učiteľa Zdena Lamoša, ktorý chlapcom neustále zdôrazňoval bezpečnosť, a na Daniela Petroviča, ktorý dbal najmä na športovú výkonnosť. Obaja mu pomohli vypracovať sa na mimoriadnu športovú osobnosť. Vštepili mu tie najlepšie zásady.
Parašutista jubilant
V súčasnej sezóne, nabitej významnými podujatiami, završuje 27. parašutistickú sezónu, navyše 9. júla 2006 absolvoval jubilejný 10-tisíci zoskok, čo sa zatiaľ málokomu podarilo. Stalo sa tak na letisku v Boľkoviciach pri Lučenci pri príležitosti leteckých dní. Z vrtuľníka MI-24 skákal sám, to s úcty k jeho doterajším úspechom. Na nohách mal pripevnenú vlajku Slovenskej republiky. Hlásateľ na ploche obo-známil prítomných o udalosti, ktorej sa prizerali aj jeho najbližší – manželka Soňa, dcéra Martina a syn Michal. Keď letel vzduchom, nezabudol ani na technické kumšty, a tak nečudo, že mal veľký aplauz prizerajúcich. Po zoskoku ho ako prvý objal tréner Marián Sluk, zaželal mu ešte veľa šťastných zoskokov, aby si udržal vysokú výkonnosť. Nasledovali gratulanti – kolegovia z reprezentácie a mnoho ďalších, až sa dostal nad ich hlavy. „Nečakal som toľko gratulantov,„ hovorí, „za týmto jubileom sa skrýva trpezlivá príprava, cibrenie majstrovstva a často aj kus odvahy. Vždy cítim veľkú zodpovednosť za to, čo robím a nemusí to byť iba padák.„
V súčasnosti je príslušníkom Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pod velením Dukly Banská Bystrica, v hodnosti rotného. Pôsobí ako inštruktor a veliteľ družstva. V tíme Slovenska je kapitánom reprezentácie a zároveň asistentom trénera Dušana Domského.
V tohtoročnej sezóne má za sebou tri významné preteky. Nomináciu na majstrovstvá sveta, ktoré sa uskutočnila v Prostějove, kde sa s českými pretekármi súťažilo o miestenky 64 vybraných parašutistov. Reprezentačný dres si mohlo obliecť päť Slovákov. Individuálnu akrobaciu vyhral Karol Adamčík a celkove v súťaži obsadil druhé miesto za Róbertom Jurišom, klubových kolegom, keď v presnosti obsadil 4. miesto. Nasledovali majstrovstvá sveta v ruskej Riazani. Slovensko reprezentovali: Peter Platko, Róbert Juriš, Tomáš Martinek a Karol Adamčík. Vynikajúci výkon podal najmä v prvom kole akrobacie, v ktorom vytvoril nový slovenský rekord časom 6,21 sek. Tento výkon mu pomohol k zisku bronzovej medaily. Na podujatí sa zúčastnili pretekári z 28 štátov sveta a v najlepšom svetle sa ukázali Rusi a Česi. Adamčík urobil dobré meno nielen slovenskej armáde, ale aj Slovensku. Obdiv nad jeho skvelými výkonmi oceňovali vážení experti. „Podmienky v Riazani sa odlišovali od bežného priemeru. Boli skutočne tvrdé, vojenské. Na jednej izbe sa tiesnilo 44 pretekárov. Všetci sa sťažovali na stravovanie, vraj už majú pšeničnej kaše dosť až do smrti. V noci ich budili so spánku vojaci, ktorí slúžili na chodbách. Pretekári vstávali viac ustatí, ako keď si líhali. Nečudo, že boli pred pretekmi nervózni. Takéto máme nezabudnuteľné spomienky na majstrovstvá,„ s úsmevom sa vracia k šampionátu Karol Adamčík.
Blízko k medaile
Po dovolenke začala reprezentácia s prípravou v Lučenci pred odletom späť do Ruska, tentoraz na majstrovstvá sveta. Konali sa
160 km pod Moskvou v Stupine. Ubytovanie už bolo v hoteli a aj strava bola omnoho lepšia a najmä pestrejšia. Lenže budíček mali každé ráno o piatej a návrat z letiska bol o 22. hodine. Za účasti 28 štátov sveta sa na súťaži v klasických disciplínach zúčastnilo 127 pretekárov. Družstvo Slovenska pretekajúce v zložení: Karol Adamčík, Pavol Milan, Peter Slibovský, Róbert Juriš a Peter Platko obsadilo 7. miesto v skupinovom zoskoku. Medzi jednotlivcami sa dostal do finále práve Karol Adamčík. Na presnosť pristátia s výkonom 3 cm od stredu kruhu z 10 zoskokov obsadil celkove 12. miesto. To mu vynieslo v celkovom poradí 6. miesto so súčtom 19 bodov, ktoré nazbieral aj štvrtý v konečnom poradí. O medailu ho pripravil prvý zoskok, dostal mínusové body od rozhodcov za nedotočenú figúru. Keby nebol urobil chybu, bol by siahol rovnako na medailu ako medzi vojakmi, ale taký je pretekársky šport. Šieste miesto pre Slovensko v najnáročnejšej svetovej konkurencii je veľkým úspechom. Karol Adamčík sa už niekoľko rokov pohybuje vo svetovej parašutistickej hierarchii medzi prvou desiatkou.
Deti v otcových šľapajach
Slovákov ešte čaká štart na otvorených majstrovstvách Ázie, lenže reprezentácia sa bude musieť zaobísť bez svojho kapitána, ktorý sa cíti unavený a túži po oddychu a načerpaní nových síl. Chce si užiť aj rodiny. Syn Michal - 19-ročný, čerstvý maturant na priemyslovke - sa „potatil„ je už juniorským reprezentantom v parašutizme. Za sebou má prvých 560 zoskokov. Žiaľ, otec ho musel zasponzorovať s kúpou padáka, ktorého cena sa pohybuje okolo 120 tisíc korún. Je to francúzsky výrobok na akrobaciu, na presnosť pristátia používa americký parafoil. A keď k tomu pripočítajú, že zoskok vychádza od 500 – 690 korún, ide o skutočne drahý šport. Mladého Michala videl pri „práci„ aj tréner Marián Sluk a tvrdí, že je veľkým prísľubom, vraj ešte väčším talentom, ako je otec. Do tajov skákania sa zaúča aj dcéra Martina. Zatiaľ absolvovala deväť zoskokov. A tak sa logicky Karola pýtame, či u nich skáče celá rodina. A on na to s úsmevom: „Nie maminka je zdravá.„ Sezóna je dlhá a náročná. Je rád, že mu zdravie slúži. Ako tvrdí, výsledky v mnohom závisia od kondície. V zime bežky, v lete bežecké topánky dostanú zabrať. Okolie poza Holigovcov, nad Priekopou, ale aj športová hala, posilňovňa, či plaváreň sú priam životabudičmi. Úspechy nezostali nepovšimnuté ani v armáde. Dukla prejavila záujem o jeho ďalšie pôsobenie v radoch parašutistov až do roku 2012, vtedy bude mať akurát päťdesiatku.Miro Ruttkay
Snímky: archív Karola Adamčíka
