ienky správne. Jedno však viem stopercentne, ľudia nemali vždy toľko liekov k dispozícii, ako máme dnes. Úmerne k tomu však ani nepoznali toľko chorôb, koľko ich máme v dnešnom uponáhľanom svete. Dnes nás vie skoliť obyčajná chrípka, pretože vždy, keď sa prejavia prvé príznaky, ututlávame ich hneď modernými liekmi a telo nemá čas vysporiadať sa s nimi samo. Potom, keď nás chrípka doslova prikvačí, skončíme v posteli so 40-stupňovými horúčkami, ktoré sú dôsledkom všetkých prechodených chrípkových stavov.
V minulom storočí si babky korenárky pomáhali inakšími „liekmi“, či skôr "medecínami" a bylinkami. Podľa Jána Mjartana, ktorý prispieval v minulom storočí do Sborníka Matice slovenskej, boli hygienické pomery obcí veľmi zlé. Najviac ľudí vraj umieralo na pľúcne ochorenia (28 %), značný je aj počet zomretých detí (27 %), na infekčné choroby zomrelo 20 %, na starobu 1 5% ľudí a ostatné choroby tvoria 10% z celkového počtu zomretých. Najväčšou príčinou úmrtia malých detí bol podľa vtedajšieho vyjadrenia doktora fakt, že rodičia dávali deťom príliš skoro potravu pre dospelých a deti z toho slabli až na smrť. Veľmi častou príčinou smrti boli tiež liehové nápoje, pretože prirodzene patrili a aj patria k poľnohospodárskym prácam, svadbám, sviatkom a podobným obdobiam v živote človeka. Z prieskumu Jána Mjartana sa však dozvedáme, že požívanie liehových nápojov klesá. Odpoveď hľadá v samom ľude, ktorý mu veľmi typicky odpovedal: „Neni za čo piť!“
Takisto ako nie sú peniaze na lieky. Ľudia sa najskôr snažili vystrábiť z choroby pomocou vlastných domácich receptov zo zelín, mastí, bosorovaním, čarovaním a nadprirodzenými prostriedkami. A až keď tie nezabrali, volali lekára.
Vo väčšine obcí Turca sušili babky šípky, jahodové, malinové a čučoriedkové listy, z ktorých varili čaje. V Turci však bolo rozšírenejšie pitie ruského čaju, čo súviselo s cestami Turčanov za obchodom do Ruska. V blatnických domácnostiach dlho znela počas návštev známa veta: Dám spariť.
Zoznámte sa s najznámejšími liečivými bylinami (aj s ľudovým pomenovaním) a liečebnými prostriedkami, ktoré babky korenárky najčastejšie používali pri rôznych chorobách a chorobných stavoch.
Alchemilka – suknička, alchemilka. Najčastejšie ju používali pri ochoreniach ženských orgánov, v tehotenstve na donosenie plodu, pri liečbe cukrovky, tiež na omývanie rán a ekzémov.
Baza čierna – baza, bazovec. Zápar z kvetov sa pil pri prechladnutí ako potopudný prostriedok. Obklady z kvetov, zaparených horúcim mliekom, prikladali na opuchnuté a zapálené miesta. Šťavu z plodov užívali pri neuralgiách, napr. pri zápale trojklanného nervu.
Breza bradavičnatá – breza. Listy sú močopudným prostriedkom, osožili pri reumatických ochoreniach. V olejkárskej rodine v Blatnici uchovávajú recept na prípravu dezinfekčnej a protireumatickej tinktúry z brezových púčikov – jahniad. V Blažovciach liečili reumatické ochorenia tak, že vrece naplnili čerstvými listami brezy, vložili do neho postihnutú končatinu a obviazali. Zvýšená teplota spôsobila lepšie prekrvenie končatiny a ústup bolesti.
Čistec ročný – čistec. Patrí medzi magické rastliny, veľmi obľúbené medzi staršími ľuďmi. Odvar používali pri urieknutí, zočine na omývanie rúk a tváre (najmä malých detí). Čaj pomáhal pri látkovej premene.
Hrdobarka obyčajná – hrdobarka, hrdá bárka, zuzanka. Horký čaj z rastliny pomáhal pri nedostatku žalúdočnej kyseliny. Zvonka slúžil na omývanie hnisavých rán a pri zápaloch očí.
Chren dedinský – chren. Listy prikladali na čelo pri bolestiach hlavy.
Pastierska kapsička – kapsička, opad. Používala sa pri ženských chorobách (silná menštruácia) na zastavenie krvácania, pri chorobách močových ciest a zvonku na ekzémy.
Lastovičník väčší – lastovičník, krvavník. Bradavice potierali oranžovým mliekom z rastliny.
Ľubovník bodkovaný – trezalka. Vňať zbierali na prípravu čajoviny na upokojenie nervovej sústavy, pri artérioskleróze, poruchách látkovej premeny a ochoreniach pečene. Ľubovníkový olej odporúčali pri liečbe popálenín a na zmierenie reumatických bolestí kĺbov.
Ľuľok zemiakový – zemiak. Teplú kašu z dobre rozvarených zemiakov prikladali v plátennom vrecku na boľavé reumatické miesta. Zemiak pokrájaný na kolieska prikladali na čelo pri bolestiach hlavy.
Materina dúška – maťerina dúška, maťerinská dúška. Aromatický čaj pomáhal pri zápaloch dýchacích ciest, zvonka na omývanie pokožky a vlasov.
Myší chvost obyčajný – miší chvost, mačací chvost, mačačúch. Používal sa pri ženských chorobách, v klimaktériu, pri ochoreniach tráviacej sústavy a zvonku na omývanie rán.
Nechtík lekársky – nechťík. Hojne sa pestoval v záhradách. Masť z kvetov pripravovali na liečbu kožných ochorení a kŕčových žíl. Obkladmi z nechtíkovej tinktúry zmierňovali bolesť pri akútnych zápaloch žíl. Vnútorne užívali čaj pri chorobách pečene a žlčníka.
Praslička roľná – praslička, praslica. Pomáhala pri ochoreniach močových ústrojov, pri artérioskleróze a na omývanie hnisavých rán.
Pŕhľava dvojdomá – žíhľava. Čaj z listov bol obľúbený pri jarných očistných kúrach, pretože podporoval látkovú premenu v organizme. Zvonka sa používal na omývanie na podporu vlasov.
Repík lekársky – repík, turíča. Patril k najčastejšie zbieraným a používaným rastlinám pre svoje vzácne protizápalové a dezinfekčné účinky. Pomáhal pri ochoreniach žlčníka a pečene.
Slez nebadaný – slez, pánbožkove chlebíčki, pánbožkove koláčiki. Najčastejšie sa používal na prípravu hojivých obkladov a na omývanie rán. Čaj z kvetov pomáhal pri zápale priedušiek.
Štiav lúčny – šťial, šťiav. Plody osožili pri hnačkách.
Zemežlč menšia – zemežlč, cintária. Užívala sa pri poruchách trávenia, málokrvnosti a v rekonvalescencii. V minulosti používali na liečbu aj zemežlč spanilú a zemežlč pobrežnú slatinnú, ktoré ešte vzácne rastú v Turčianskej kotline. Dnes sú tieto dva druhy zemežlče chránené. O liečivej sile rastliny hovorí aj staré príslovie z Vrútok: "Keť ťi ňepomôže cintária, ruta, uš ťi cinterínom smrďí dupa." V Blatnici o rastline hovorili, že je od deviatich chorôb.
Čerkáč peniažtekový – peniaški. Používal sa pri liečbe kožných ochorení.
Horec krížatý – horec, poťaťina. Listy prikladali na rany v Mošovciach, v Turanoch odvarom liečili zápal močových ciest.
Lazerník širokolistý – hruškoví koreň, mačkolen. Koreň dávali do pálenky na podporu trávenia.
Lipkavec obyčajný – lipkáč, ňevládňe. Odporúčali pri ochoreniach močových ciest. V posledných rokoch je vyhľadávaný lipkavec pravý pri liečbe rakoviny hrtana.
Mesačnica trváca – mesačnica, čertove peniaški. Plody pomáhali pri liečbe epilepsie.
Rimbaba obyčajná – marunka, merunka. Rastlina má podobné liečivé účinky ako rumanček. V Blatnici hovorili "Marunka – všetkým liekom korunka."
Rumanček pravý – harmanček, kamilky. Súčasť viacerých liečivých čajov s protizápalovým účinkom. Pôsobil proti nadúvaniu a uvoľňoval kŕče.
Skalnica strechová – skalná ruža. Zápal uší liečili šťavou z listov.
Vemenník dvojlistý – kontrfaťina. Rastlina patrí medzi vstavačovité, ktoré sú dnes chránené. V minulosti bola známa ako afrodiziakum.
Borievka netatová – netata. V minulosti používali odvar na vyvolanie potratu. "Netata, netata, zober mi ďieťaťa." (Blatnica)
Netýkavka nedotklivá- netíkavka, ľakáč. Používali ju na upokojenie nervovej sústavy a pri zľaknutí v Priekope a Záturčí. (Podľa knihy Z ľudovej kultúry Turca)
Ďalej ponúkam recepty, podľa ktorých si ľudia liečili tradičné choroby pomocou liečivých bylín, ale aj domácej zeleniny.
Kiahne kedysi ľudia zasypávali ražnou múkou a prikladali si na ne tabakový papier. Takisto sa namastili sadlom (ale to vraj len málokedy pomohlo), ďalej "kädili" voštinami"(vydymiť muškami)", posýpali i pušným prachom a zároveň užívali aj čistec.
Bradavice – uväzovali konským vlasom, aby odpadli.
Hompora – tak nazývali chorobu spôsobujúcu pľuzgiere na tvári u detí, ktoré liečili umývaním v kozom mlieku.
Zlátenicu si ľudia liečili chodením do kostola, kde sa pozerali do kalicha, alebo pili vši. Prijateľnejším variantom bolo zozbierať všetky žlté kvety a v ich odvare sa vykúpať, ba aj piť z neho.
Čemer – chorobu z objedenia sme preberali podrobnejšie už v minulom čísle. Odporúča sa natrieť octom a cesnakom, ktorý sme opražili v masti.
Pri zápale pľúc treba obkladať boky handrami s pušným prachom. Niekomu zase lepšie padne srvátka, kyslé mlieko, ocot alebo soľ.
Horúčku zrazíme obkladmi „letných“ (mierne teplých) handier, ktoré sú natreté chrenom.
Na popáleniny prikladali bielok alebo lieh.
Na rany prikladali pavučiny.
Niekde poznali odriekaciu formulku pri zočine: "Dolu mužské úreky, dolu ženské úreky, dolu detské úreky" a opakom ruky postierali trikrát ľavou aj pravou rukou čelo chorého.
Sivý zákal – beľmo – sa snažili odstrániť fúkaním práškového cukru cez slamku do oka.
Na bolesť hlavy odporúčali „letné“ octové a slané obklady.
Na svrab existovalo mnoho liekov: namastiť masťou salajka (z lekárne), brhliť octom, korením, svetlým (belasým ) liadkom, močom, soľou. Pomáha vraj aj vohnať chorého človeka do teplej pece, aby sa vysypal.
Horúca tehla na žalúdku vraj pomáhala vyliečiť hnačku.
Na vred sa odporúčalo ženské mlieko, žitná múka a med.
Osýpky si ľudia liečili páleným.
Na sypanice (malé červené pupence) nepoznali liek. Chorý sa jednoducho nesmel kúpať.
Takisto nebolo lieku na záškrt. Jedine lekár mohol pomôcť chorému.
Keď sa noha „zbiera“ (hnisá) treba postihnutému prikladať zmes z posekaného zeleného petržlenu a masti.
Na zimnicu (od žalúdka) sa odporúčalo piť vodu s octom a chrenom. Niekedy sa dáva aj ženské mlieko s páleným alebo miešanica všetkých liehových nápojov s konským trusom.
Keď má niekto suchoty, tomu niet pomoci. Museli mu zavolať lekára a dovtedy mu podávali med so žĺtkom, po ktorom sa mu trochu uľavilo. Príčinou suchôt bola pravdepodobne kombinácia ťažkej práce a alkoholu.
Vodnatieľku spôsoboval takisto alkohol a pomôcť dokázal jedine lekár.
Seknutie v krížoch liečili liehovými handrami a dobrým premastením.
(Podľa Sborníka MS 1924)
Ktovie, či by sme si dnes dokázali predstaviť hociktorý z týchto liečebných postupov. Teplá tehla na žalúdok pri hnačke, zmes všetkých liehovín s konským trusom na zimnicu, na osýpky pálené... Môžeme sa len veselo pousmiať s vedomím, že dnes nám už takéto liečebné metódy nehrozia. Azda aj ten najnepríjemnejší liek je oproti spomínaným prírodným preparátom medový perník. Jedno je však isté, medicína je dnes vďačná za tie poznatky, ktoré sme prebrali po svojich predkoch. Bez nich by sme ani zďaleka neboli tam, kde sme teraz.
