Zniev. Jeho počiatky siahajú do 11. storočia, odkedy strážil prechod údolím Vríce z Ponitria do Turca a v 13. storočí bol zároveň sídlom miestneho zástupcu zvolenského župana. Počiatky osídlenia hradného vrchu sú však ešte staršie. Niektoré terénne úpravy, hlavne terasy a priekopy začlenené do areálu stredovekého hradu, majú svoj pôvod už v dobe železnej, keď tu bolo pravdepodobne opevnené sídlisko.
Pod ochranou Ivankovho vojska
Historici nemajú jednotný názor na tvrdenie povesti, podľa ktorej sa na Znieve v roku 1241 zastavil kráľ Belo IV. počas úteku pred Tatármi po prehratej bitke pri rieke Slaná. Musel ale hrad poznať prinajmenšom z počutia, pretože ešte počas tatárskeho plienenia poveril Ondreja, syna Ivanku, jeho dobudovaním a opevnením. Zdá sa, že Turiec plienenie Tatárov obi-šlo. Aj kotlina obklopená vencom hôr, prístupná len niekoľkými ľahko kontrolovateľnými horskými priesmykmi, spolu s výškou hradného vrchu prispeli k výberu tohoto miesta ako budúceho útočiska pre kráľa, jeho rodinu a dvoranov. Ivanka sa horlivo pustil do stavebných prác, ktorých cieľom bola v prvej etape hlavne oprava starého paláca zo začiatku 13. storočia na severnom výbežku hradného brala. Zachovali sa z neho len základy odkryté počas archeologického výskumu v roku 1964. Pravdepodobne sem sa uchýlila kráľova rodina, ktorá sa vrátila do Uhorska z exilu v jeseni 1242 po náhlom odchode Tatárov z krajiny. Ivankovi je pripisovaná aj výstavba nového paláca, nazývaného Forgáčova veža, rozsiahleho opevnenia a ďalších, dnes už nejestvujúcich objektov. Práce na nich pokračovali pravdepodobne až do roku 1250, keď ako odmenu dostal od kráľa hrad Gýmeš pri Nitre.
Nevieme, v akom stave bol Zniev koncom januára 1243, keď sem so svojim sprievodom prišiel od Nitry Belo IV. Podľa historika Jána Beňka boli členmi sprievodu okrem iných aj stoličnobelehradský prepošt a kancelár Benedikt, bratislavský župan a taverník Matej, nitriansky župan a kráľovský stolník Rolan, i zlatník kráľovnej Márie Scemen, ktorého na hrade Zniev (Turiec) 29. januára 1243 povýšil Belo do šľachtického stavu. Nobilizačná listina je zároveň priamym dôkazom o ich prítomnosti na hrade, ktorý kráľ opustil pravdepodobne už koncom zimy, alebo na jar, aby mohol účinnejšie konsolidovať pomery v zničenej krajine. Rodinu, alebo aspoň jej časť nechal na hrade aj počas nasledujúcich mesiacov, aby tu pod ochranou Ivankovho vojska prečkala dobu „hladu a otrasov kráľovstva“, ako ju sám nazval v jednej zo svojich listín.
Z útočiska vezenie
V roku 1266, počas svojho ďalšieho pobytu na Znieve, povýšil Belo IV. osadu Podhradie na kráľovské mesto, prvé privilegované sídlo na území Turca. Že svoje výsady v nasledujúcom období nemohlo dostatočne využiť, už Belo nemal ako ovplyvniť. Na Zniev si spomenul aj v roku 1267, keď na hrade uväznil manželku svojho syna a nástupcu Štefana, kráľovnú Alžbetu. Znovu ju sem uväznili uhorskí magnáti okolo roku 1274 aj so synom, neplnoletým novým uhorským kráľom Ladislavom IV.
Ruch okolo kráľovského hradu nevyhovoval benediktínom z neďalekého kláštora, ktorí ho opustili a neudržali sa tu dlhšie ani dominikáni, ktorých sem Belo IV. pozval okolo roku 1243. Konečne, v roku 1251 sa mu v Podhradí podarilo usadiť rád premonštrátov, ktorých staviteľskému umeniu vďačíme za pravdepodobne najstarší gotický chrám na území severného Slovenska, nachádzajúci sa v areáli kláštora. Stal sa vzorom pre ďalšie podobné stavby v Turci i v širšom okolí.
Zabudnutá rodáka?
Na Margitinom ostrove v Budapešti, pôvodne nazývanom Zajačim, sa od 13. storočia nachádza dominikánsky kláštor, ktorý dali postaviť Belo IV. a jeho manželka Mária Laskarisová, aby sa sem presťahovala rehoľa z Veszprému, do ktorej dali vo veku štyroch rokov svoju dcéru Helenu. Keď mala 12 rokov, prijala rehoľné meno Margita. Pamätná tabuľa, pripomínajúca najdôležitejšie udalosti v jej živote, hneď v úvode uvádza ako miesto narodenia hrad Zniev v Turci. Návštevníci Budapešti z Kláštora pod Znievom ostali vyjavení. Nie preto, že by o sv. Margite už čosi nepočuli. Zarazilo ich, že téma, ktorej sa slovenská historiografia dotýka len veľmi opatrne, alebo ju celkom obchádza, je u našich južných susedov chápaná ako historický fakt, opierajúci sa o silu tradície. Ešte v 17. a 18. storočí bola táto tradícia pomerne silná aj v Turci. Tunajší jezuiti ju udržiavali aj v snahe prehĺbiť náboženský život veriacich v prostredí silne ovplyvnenom reformáciou. Na hradnom vrchu, poniže opevneného areálu, postavili kaplnku sv. Margity, ku ktorej organizovali pravidelné púte. Dnes sú z kaplnky zachované len základové múry. Historikom zatiaľ nie sú známe dokumenty, ktoré by upresnili miesto a dátum Margitinho narodenia. Rovnako nemajú ani dôkazy, ktoré by mohli jej narodenie na Znieve spochybniť. V kronikách ostal zaznamenaný sľub kráľovnej Márie, že ak budú Tatári z krajiny vyhnaní, dá dieťa, ktoré sa jej narodí, do služieb Božích. Útržkovité správy neumožňujú dôkladné sledovanie osudov jednotlivých členov kráľovskej rodiny bezprostredne po ústupe Tatárov. Náhly príchod Arpádovcov na rozostavaný, ale pomerne bezpečný hrad Zniev a ich následný dlhodobejší pobyt však mnohé naznačuje.
Že sa na Znieve narodila budúca svätica, je predpoklad opierajúci sa o tradíciu a nepriame dôkazy. Že tu aj so súrodencami prežila časť detstva, je jednoducho historický fakt. Margita umrela len pár mesiacov po svojom otcovi, 18. januára 1271 vo veku 28 rokov. Napriek úcte veriacich, ktorú si svojím asketickým životom rýchlo získala, kanonizovaná bola až v roku 1943.
Nasledujúce desaťročia boli u nás poznačené potláčaním spirituality a uhorská svätica z arpádovskej dynastie nebola spoločensky vhodnou témou. Nám ostali nezodpovedané otázky a historikom priestor na ďalšie skúmanie. Porovnateľných momentov v našej minulosti nie je tak veľa, aby sme si mohli dovoliť nechať ich upadnúť do zabudnutia.
