Anna Hlinková, starostka Koštian nad Turcom:
Každý človek sníva o domove, ktorý by rád vytvoril pre svoju novozaloženú rodinu. Po svadbe sme s manželom najskôr bývali dva roky u jeho rodičov. Chceli sme ale mať svoj rodinný dom, ktorý bude domovom pre mňa, môjho manžela aj pre naše deti. Hľadali sme preto miesto na jeho výstavbu. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi možností nebolo veľa. Nepodarilo sa nám kúpiť pozemok v Belej - Duliciach, odkiaľ pochádzam ja, ani v Košťanoch nad Turcom, odkiaľ pochádza manžel. Sen o rodinnom dome sa pomaly rozplýval. Problém vyriešila manželova krstná mama, ktorá nám poskytla pozemok. K jej domu sme pristavili náš dom, takže vznikol dvojdom. Snažili sme sa vytvoriť v ňom priestor, kde sa budeme po každodennom pracovnom zhone radi vracať, kde nájdeme pohodu pre seba a naše dve malé deti. A najmä, kde nájdeme milovaných ľudí, s ktorými prežívame pekné i tie ťažšie chvíle, ktoré život prináša. A tak sme vytvorili v dome miestnosti na spoločné chvíle, kde sa v príjemnom prostredí stretávame spolu celá rodina, miestnosti, kde každý jej člen má svoj vlastný kútik, kde si môže plniť svoje pracovné alebo školské povinnosti a pre každého je priestor na spanie. Nový dom bol pre nás mikulášskym darčekom, lebo sme sa doňho nasťahovali presne 6. decembra 1986. Ako deti v ňom rástli, tak sa prispôsobovali aj niektoré priestory domu. Miesto na hranie vystriedali priestory na štúdium a na záľuby. Postupne sme upravili nielen dom, ale aj jeho okolie. Našimi susedmi sú manželovi rodičia, a tak si žijeme tesne pri sebe tri rodiny. Vzájomne si pomáhame a tešíme sa zo spoločných stretnutí. A aké zmeny pripravujeme v dome? Teraz sa sústreďujeme najmä na energetickú úspornosť domu. Vzali sme si úver a prerábame ústredné kúrenie a vymieňame okná. Inak sme ale na dome nič podstatné nepotrebovali meniť, pretože spoločne je nám v ňom veľmi dobre, vyhovuje nám taký, aký je. Určite by som sa z neho nechcela sťahovať.
Miroslav Bartoš, pedagóg, maliar a básnik:
Človek sa opiera o niekoľko istôt. Dom a v širšom význame domov je jednou z nich. Postaviť dom a zasadiť strom a splodiť syna je vyjadrením túžby vytvárať si so životom a priestorom čo najpevnejšie spojenie. Človek, ktorý chce mať dom, musí žiť aktívnejší život a ten prináša so sebou viac starostí, radostí a potom aj pohodlia. Domy nás presahujú časovo i generačne, budujú sa, obnovujú i umierajú. Opustený dom a zarastený dvor vzbudzuje vo mne smútok a otázky. Aké osudy postihli jeho obyvateľov? Kam sa podeli. Čo sa v dome udialo? Aké radosti, bolesti a túžby zasahovali do života jeho obyvateľov. Dom má svoju dušu. Pre mňa je môj dom aj duchovným priestorom. Na jeho stenách sú fresky ľudských myšlienok, pocitov, činov i nádejí. Aj keď som býval dlho v byte, mojou túžbou bolo postaviť si dom. V Hornej Štubni som si prerobil starý dom. Chcel som, aby zodpovedal mojím predstavám a zámerom tvoriť v ňom. Jednak tvoriť dom a okrem toho vytvárať v ňom literárne a výtvarné diela. Preto v mojom dome nechýba ateliér. V prvom rade som ale chcel vytvoriť podmienky svojím trom synom, aby sa doma mohli venovať svojim záujmom. Majú ich veľa. Najstarší syn je výtvarníkom, stredný záhradným architektom, čo sa prejavilo aj v úprave okolia domu a záhrady a najmladší syn je tiež umelecky zameraný. V poslednom čase sa začína viac orientovať na fotografiu.
Ján Žirko, starosta Mošoviec:
Približne pred dvadsiatimi rokmi som sa rozhodol k rodičovskému domu pristaviť prístavbu. Bola to nevyhnutnosť. S rodinou som býval v jednej izbe a tmavej kuchyni. Finančné podmienky na stavanie boli vtedy dobré, aj mladomanželské pôžičky boli výhodné. Musel som sa postarať o rodičov a dcéry dorastali, takže som sa rozhodol, že budeme síce bývať s rodičmi pod jednou strechou, ale v dvoch oddelených domácnostiach. V priebehu dvoch rokov od tohto rozhodnutia som už býval v novej prístavbe. Svoj nový byt som zariadil nábytkom, ktorý som už mal, dokupoval som rádio, televízor a ďalšie veci, ktoré sú v domácnosti potrebné. Každá z mojich dcér má v našom dome doteraz svoju izbu, aj keď sa už osamostatnili. Bývanie som sa snažil postupne zveľadiť. Z tradičnej dedinskej pestovateľskej záhrady som si spravil oázu odpočinku s pekným trávnikom a hojdačkami pre vnúčatá. Svoje bývanie postupne zveľaďujem. Jeho samozrejmou súčasťou je pre mňa krb. Svoj byt by som za nič nevymenil, ani by som nechcel odísť z Mošoviec. Vyplýva to aj z toho, že som si ho aj so záhradou budoval vlastnými rukami.
Katarína Mažáriová
Mladý človek túži po svojom vlastnom byte najviac vtedy, keď ho nahnevajú rodičia, chce byť sám, alebo keď chce v rodičovskom byte robiť niečo, čo sa tam obyčajne nemôže z rôznych dôvodov robiť. Aké je to bývať sám, zistí väčšinou na internáte, kde – ak má spolubývajúceho rovnakej krvnej skupiny - tak strávia spolu päť harmonických rokov. O to ťažšie berie potom človek ten opätovný návrat domov, kde platia určité pravidlá a viac či menej často si hovorí: už aby som mal svoj byt! Aj ja som sa po čase dopracovala k svojmu bytu. Stála som v ňom, plnom humusu a zvyškov po predchádzajúcich neprispôsobivých nájomníkoch a hovorím si: „Waw, tak toto je môj byt!“ Po dlhých mesiacoch prerábania nastal deň, keď som si začala vyberať nábytok. A zrazu som - nerozhodný strelec – bola z toho množstva nábytku a farieb veľmi zmätená. A hovorím si: toto je sen – toľko som chcela vlastný byt a keď ho už mám, tak nakoniec neviem, ako si ho mám zariadiť! Aj to sa však utriaslo a konečne nadišiel ten deň, keď som si zbalila svoje veci a z pokojného rodinného domu som sa presťahovala do životom prekypujúceho paneláka – netušiac, že už tak skoro. Ráno som sa totiž zobudila o piatej, pretože niekto – zrejme na prízemí – spláchol wc. Potom – asi o sekundu neskôr - niekto inde zabuchol dvere a privolal výťah. A takto som – čakajúc na budík o šiestej - „odprevadila“ snáď polovicu nájomníkov. Prevaľujúc sa v posteli som si ani neuvedomila, že v krku mám akúsi veľkú hrču, ktorá tam zvyčajne nebýva a že mi nie je teplo z tých slabých prvých ranných lúčov. Až keď som sa postavila na nohy, uvedomila som si, že mám horúčku a že na nasledujúce tri–štyri dni sa budem opäť musieť presťahovať do rodičovského hniezda. Veď, kto by sa bol o mňa, chorú osobu v poskromne zariadenom byte postaral? :) (br,vl)
Alexander Lilge, poslanec ŽSK:
Na náš prvý byt si spomínam veľmi živo, aj keď to bolo takmer pred štyridsiatimi rokmi. Po ukončení VŠ polygrafickej v Moskve sme sa spolu s manželkou vrátili do mojej materskej firmy – Tlačiarní SNP, kde nám po roku ako trojčlennej rodine pridelili podnikový byt. Bola to garsónka na Podháji - na ulici Timravy. Malá, ale útulná. Máme na ňu veľmi krásne spomienky, keďže sme mali dobrých susedov a vtedy sa nám narodilo aj druhé dieťa, dcérka Esterka. Mladomanželské pôžičky a zariaďovanie bytu patrili k neodmysliteľným rituálom mnohých mladých rodín v tom období a neobišlo to ani nás. Tešili sme sa z každého nového kusu nábytku, doplnkov a dekoračných predmetov. Mali sme balkón s nádherným výhľadom na Martinské hole, čo priam provokovalo na pravidelné vychádzky do okolitej prírody. Počas dňa tam v kočíku spávala na čerstvom vzduchu naša dcérka a v noci, často aj v zime, ja. V rámci tréningu na náročné horolezecké výstupy v Alpách som takto skúšal bivakovaciu výstroj – spodnú bielizeň, spacie vaky, ždiarske vrecia i rôzne druhy izolačných podkladových materiálov. Bývanie bolo síce trochu „od ruky“ do práce, do škôlky, ale boli sme mladí a každá povinná prechádzka bola dobrá na udržiavanie zdravia. Okrem toho, keď pršalo, sme využívali autobusové spoje. Na druhej strane som mal blízko na štadión, keďže som vtedy aktívne hrával futbal za Hutník. V rámci pravidelných tréningov sme za niekoľko minút boli mimo mesta a v náročnom lesnom teréne naberali potrebnú kondíciu. Keď sa po piatich rokoch naša rodina rozrástla o ďalšieho potomka a bol nám pridelený nový trojizbový stabilizačný byt na sídlisku Sever, v rámci tradičných sobotňajších potuliek sme sa radi vracali cez most pri Fatre na staré miesta.
Peter Cabadaj, literát a odborný pracovník Slovenskej národnej knižnice:
K môjmu prvému bytu som prišiel za prazvláštnych okolností. Nikoho som o byt nežiadal a ani som ho nepotreboval, pretože v tých časoch som žil a pracoval v Terchovej a užíval si tradičné slasti i strasti veľkého rodičovského domu. Všetko sa však vyvinulo tak, že Matica slovenská prejavila záujem o môj návrat do jej lona, a tak mi vybavila aj byt. Potrebné formality zariaďoval istý mimoriadne pedantný matičný referent, ktorý mal najväčší problém s tým, aby mi oznámil radostnú správu, že mám byt. Tak sa stalo, že celá Terchová vedela, že som dostal v Martine byt, len ja nie. V inkriminovanom čase som sa totiž túlal po Grécku a keďže sa vtedy o mobiloch ešte ani nechyrovalo, nastal informačný skrat. No a po mojom návrate do Terchovej som asi od polstovky ľudí musel počúvať stále to isté: dostal si v Martine byt. Taká teda bola stručná prehistória príbehu o nadobudnutí môjho prvého bytu, v ktorom, mimochodom, žijem dodnes. Zariadenie bytu a všetko, čo s tým súvisí, predstavuje ďalšiu zaujímavú kapitolu. Obmedzím sa len na konštatáciu, že v definitívnej podobe k tomu prišlo až po niekoľkých rokoch. No a keby som sa neoženil a nemal takú skvelú manželku, akú mám, tak by k úplnému zariadeniu bytu nedošlo zrejme nikdy...
Róbert Stančok – extraligový hokejista MHC Martin:
Býval som s rodičmi a keď som sa osamostatňoval, mal som predsa len jednoduchšiu situáciu. Moja manželka Janka už mala jednoizbový byt. Bývali sme v ňom dva roky. Po svadbe v roku 1999 sa naša rodina rozrástla, pribudli deti – teraz už štvorročný Mirko a po ňom dnes už jeden a pol ročný Miško. Samozrejme, vedeli sme, že jednoizbový byt nie je trvalým riešením. Rozhodli sme sa zobrať si hypotéku na štvorizbový byt. Po jeho kúpe v roku 2001 sme navyše ešte do jeho prerábania investovali peniaze zo stavebného sporenia. Po mesiaci prerábania sme sa potom nasťahovali do nášho nového domova. V ňom majú chlapci svoju vlastnú izbu. Sme radi, že sme si takto vyriešili našu situáciu s bývaním.
Slavomír Hriňa – extraligový hokejista MHC Martin:
Mňa vlastne od mojich rodičov osamostatnil hokej. Roky som hrával mimo Martin. Prechodný domov som mal istý čas v Liptovskom Mikuláši, potom vo Vsetíne, v Zlíne a tiež Trenčíne. Všade tam som mal aj nejaké bývanie, ale doma som sa vždy cítil v Martine. Tu som si pred šiestimi rokmi zaobstaral byt. Je síce iba jednoizbový, ale je to väčší byt a už aj zariadený. Vlani som sa oženil a teraz si ho užívame aj s polročným synom Samuelom. Manželka si v Martine zvykla, domov do Žiliny to predsa nemá ďaleko. Samozrejme si plánujeme zaobstarať väčší byt, poprípade sa možno aj chytíme do stavania. Ale momentálne to asi neprichádza do úvahy, lebo hokej mi zaberá všetok čas.
Magda Vyletelová, speváčka skupiny P. S.
Už tretí rok obývam sestrin byt v Bratislave, ktorý som si nedávno začala postupne prerábať a zariaďovať podľa svojich predstáv. Najväčšou premenou zatiaľ prešla obývačka, v ktorej trávim najviac času. Do nej som kúpila aj prvé zariadenie. Bola to obývacia stena, z ktorej mali na sklade zatiaľ iba polovicu. Druhú nám prinesú v decembri. Vyberala som si skrine s čo najnižším počtom poličiek, aby na ne nepadal prach. Myslím, že praktickejšie sú vitríny, ktoré sa mi páčia viac. Keďže by som pri imidžových sivých kovových skriniach nemala pocit útulného, teplého domova, kúpila som si nábytok z dreva. Avšak nie biely. Milujem teplé farby a rada ich kombinujem. Obývacia stena je v hnedokaramelovom odtieni, biele steny som sfarbila do pomarančova. Aby bol kontrast dokonalý, vybrala som si tmavohnedý gauč. Ten som bola kúpiť len nedávno. Nábytok som si kupovala už do budúcnosti. Chcela by som mať raz vlastný byt a tento si vezmem so sebou. Zariaďovaniu prikladám veľkú dôležitosť, preto behám po obchodoch dovtedy, kým nenájdem, čo hľadám. Pri nakupovaní sa riadim vlastným vkusom, priateľ mi prenecháva plnú moc. Len to všetko odsúhlasí.
