Nebude už druhá taká, ako bola Naďka zlatá

Naďa Hejná. Svojím životom i prístupom k divadlu sa natrvalo zapísala do sŕdc všetkých, ktorí ju poznali a ktorí mali to šťastie byť aspoň na čas v dosahu jej povestného elánu, láskavosti, životnej múdrosti a hereckého umenia. Soirée s Naďou Hejnou – tak nazvali organizátori večer, v rámci ktorého sa nielen spomínalo. Hoci ľudia na javisku i v hľadisku sa viac smiali, ako tvárili vážne, hoci sa tu spievalo i hralo a hoci bolo veselo, nebola to šou. Bolo to podujatie, ktoré sa poklonilo fenoménu menom martinské divadlo (nech malo akýkoľvek názov). A pre takéto divadlo je téma – Naďa Hejná – pojmom. Veď ona sama vravievala: Martin je nielen stredom Slovenska, Martin je stredom sveta, čoby Martin je stredom Všehomíra... Jej divadlo si ju právom uctilo.
Večer moderoval Viliam Hriadel. No nielen on. Výdatne mu pomáhal Vladimír Štefko, divadelný kritik,
teatrológ, ktorý svojho času napísal aj knihu o Nadi Hejnej. Spomínanie začal jednoduchou vetou: „Naďa Pietrová sa nemohla nestretnúť s divadlom. Na dosky, ktoré „znamenajú okres“, sa postavila už ako sedemročná. A jej prvým honorárom bola krabica cukríkov, ktorú jej dal Vajanský. Nábytok z pietrovskej obývačky neraz preniesli cez ulicu do spevokolu, aby tam poslúžil ako nevyhnutná rekvizita. Lebo inej nebolo. Mala aj kurizantov a nie hocijakých. Dvoril jej Alexander Miloš Bazovský, ktorý vo vtedajšom Martine hrával aj futbal, ale aj serenády pre Naďu. A dvoril jej aj vojvodinský Slovák – známy Vladimír Hurban Vladimírov, ktorý svojej láske vyznával lásku aj cez časopis. No ani jedného si nezobrala za muža. Vzala si Víta Hejného, pokojného a seriózneho (i keď nadšeného ochotníka) pána, ku ktorému živel, akým bola mladá Naďa, ani nepasoval. Lebo, kde sa varili dva hrachy – tam nemohla Naďa chýbať. Bavili ju hory, tenis, debatné krúžky i balet a hádzaná a, samozrejme, divadlo. Hrávala v Martine, ale neváhala odskočiť aj na dedinu – do Bystričky či do Petra zahrať si s ochotníkmi. Divadlo brala tak vážne, že o ňom nedokázala ani žartovať – nikdy v živote.“
Naďa Hejná dostala dvakrát pozvanie do národného divadla. Zakaždým odmietla. Martin milovala. Za jej čias tu boli nádherné vzťahy – to potvrdili všetci účinkujúci v soireé. Žila v ťažkých, no na ľudskú žičlivosť bohatých časoch. Vedela rozdať seba, vedela povzbudiť, vedela pochopiť každého a ponúknuť mu kúsok zo svojho prístupu k životu, v ktorom nebolo falše, intrigánstva, mamonu. Ktovie, ako by znášala dnešnú dobu. Dnešné naháňačky za peniazmi, ponor sebaúcty často pod hranicu ľudskej dôstojnosti, falošné kamarátstva, noviny plné vrážd a ľudskej biedy... „Nevedela by tak žiť,“ povedal ktorýsi z hostí na javisku.
V roku 1948 začala v Martine Naďa Hejná pôsobiť ako profesionálna herečka. Rok na to prišli do martinského divadla Eliška Nosáľová, vtedy ešte Daňová, Elena Petrovická, dievčenským menom Bálintová, a potom i Ivan Folkman.
Eliška Nosáľová vedela život, divadlo, ľudí v ňom, ich vlastnosti i danosti zhmotniť do básní. Jednu takú na soireé prečítala. Bola o Naďke. Encyklopédii martinského divadla i Martina, ako ju mnohí označili. A tak sa obecenstvo dozvedelo to, čo teta Naďa vždy vedela. Kto mal koho v budoári, kto bol kartár a ako žil, kto nocou chodil z krčmy sám, kto hral a komu, kto bol láskavý a kto bitkár – klebietky milé, ktoré idúc Mudroňovou ulicou a martinským korzom Naďa pozberala a ako pozberala, tak do divadla priniesla. Nebude už druhá taká, ako bola Naďka zlatá – zakončila pani Nosáľová láskavé vyznanie.
„Po skončení VŠMU v Bratislave som sa tešila, že sa v Martine osamostatním a že sa konečne vytratím z prísneho dozoru mojej mamy,“ spomína Elena Petrovická. „Lenže tá ma hneď pred sťahovaním upozornila, že jej dobrá kamarátka - teta Naďa už na mňa dá pozor. A naozaj – ako každá mladá začínajúca herečka som dostala hneď vedľa nej v šatni stolík a hneď ma i privítala týmito varovnými slovami: „Moja zlatá, ja som s tvojou mamou veľmi dobrá kamarátka a nedovolím, aby si sa tu zopsula!“ Tak takto som spadla z kaluže do blata. Teta Naďa vedela byť veľmi prostoreká, takže keď som behala s ofačovanou nohou, s prižmúrenými očami sa na ňu pozrela a krútiac hlavou poznamenala: „Takto nemôžeš chodiť po meste. Čo si pomyslia ľudia? Budú si hovoriť – aha, to je tá vredová herečka!“
Ivan Folkman prišiel do Martina ako herec narukovaný v armádnom súbore. Všetci herci bývali v hoteloch, len herci-vojaci v kasárňach. A tak aj na predstavenie išli pevne v jednom šíku hanbiac sa za poníženie, aké im vojenský poriadok predpisoval. „Až po jednom predstavení prišlo vyslobodenie,“ spomína. „Martinské herečky sa zaradili pekne do radu na konci útvaru a spolu s vojakmi spevom premašírovali mesto na všeobecnú radosť nočných divákov na uliciach. Armáda dostala potrebný štuchanec a onedlho hercom v zelenom strašné pochody zrušili. Pomôcť druhému, vytiahnuť ho z kaše – to sa o martinskom divadle traduje.“
A ešte sa traduje, že v ňom sa často balili kufre. Prosto, vyrástlo tu mnoho hercov, režisérov, scénografov. Bola tu zásobáreň talentov pre veľkú Bratislavu. Teta Naďa nemala rada, ak niekto veľmi rýchlo ubzikol do Bratislavy. „To je pre nás zbytočný človek,“ vravievala. Toto povedala aj Viere Richterovej. S tetou Naďou „obývala“ divadelnú šatňu ako každá mladá herečka. Riaditelia martinského divadla veľmi dobre vedeli, prečo mladých potisli do spoločnosti skúsenej herečky. Hneď sa ich ujala, postarala sa o nich ako mama, naučila ich všetko, čo v divadle i v živote potrebovali. Mladých ľudí mala rada. „Všetko sme si povedali,“ spomína Viera Richterová. „Pamätám si, že každé ráno prišla vyčesaná od kaderníčky a odtiaľ asi nosila aj tie milé klebietky o všetkých tých ľuďoch v Martine. A potom, keď som odišla do Bratislavy, dlho sme si písali. Ja o tom, čo hrám, čo nového v divadle, ona to isté. A ešte mi písala, že ten stolík vedľa v šatni je ešte voľný... A ja hlúpa, ani jeden z tých listov som neodložila. Myslela som si, že takí veľkí ľudia, ako bola teta Naďa, nikdy neodídu.“
Ľubomír Vajdička: „Do martinského divadla som nastúpil v roku 1968 a možno z mladíckej nerozvážnosti som si povedal, že budem herečky oslovovať „milostivá pani“. Nadi Hejnej sa to veľmi nepáčilo a tak mi to zatrhla a prinútila ma volať ju jednoducho teta Naďa. A táto teta Naďa vždy všetko vravievala verejne a raz verejne hovorila o mojej rodine toto: „Ten pán farár Vajdička bol taký krásny, aj pani farárka Vajdičková bola krásna žena. A tí ich chlapci, tí boli krááásni. A zrazu behalo po dvore čosi malé, blonďavé, s veľkou hlavou...“ No a to som bol ja. Pamätám sa, ako raz utiekla z divadla plačom. Hrala Madlenu v Kocúrkove a nezvládala skúšku. Musím uznať, že to bola ťažká hra i text. Ušla, že s divadlom končí, lebo jej to už nejde. S malou dušičkou som šiel za ňou domov, pripravil som si aj reč, ako ju prehovoriť. Našiel som ju doma uplakanú a keď ma zbadala, rozradostila sa: „Dobre, že si prišiel. Voda nám zaplavila pivnicu a musia mi ju teraz chlapi vyťahovať.“ Trochu sa upokojila, a tak som sa jej opatrne spýtal, či príde zajtra do divadla, na čo priam vykríkla: „No samozrejme, že prídem, čo by som si tu s tými chlapmi sama počala?“
„Bola som dnes za ňou na cintoríne. Poradiť sa, čo poviem večer v divadle. Povedala som jej, že mám trému, že si na javisko nestanem,“ spomína na mamu jej dcéra Ivica. „Nevedela som, že si taký sraľo,“ odpovedala mi ako živá. „Ty tam pôjdeš, nadýchneš sa a budeš rozprávať,“ poslala ma. „Nedalo sa jej odporovať. A vidíte, ani po smrti nie!“
„Ďakujem Bohu, že mi dal takú starú mamu,“ vyznáva sa jej vnučka Zuzka. „Nikomu nezávidela mladosť, vedela dôstojne starnúť a naučila ma milovať cintorín. Keď sme tam prišli, tak počas jej rozprávania ožili všetci, ktorí tam ležali, milovali sa navzájom, či nenávideli, mali spolu deti i pletky. Poprepletala všetky postavičky takým čarovným spôsobom, že pre mňa sa cintorín stal oázou optimizmu. A tie rozprávky! Mali byť na dobrú noc. No ona ich čítala tak dramaticky, tak sa do toho vložila, tak úžasne zahrala všetkých tých vodníkov, drakov, škrtenie i stínanie, že som ešte nad ránom nemohla oči ani zažmúriť.“
„Je to pravda,“ pridáva sa Emil Horváth. „Teta Naďa každého nováčika – kandrdasa – previedla nielen po divadle, ale aj po cintoríne, lebo tam vraj raz skončíme. Prehliadku začínala potichučky: „Tu leží ten a ten herec, tu taká herečka...“ Až prešla do hlasného klebetenia: „Tuto tento Janko zo sekcie F sa zaplietol s vydatou Evičkou, ktorá je pochovaná hentam a mali spolu nemanželské dieťa....“ Úplne tou svojou vravou cintorín oživila. Z otcovho rozprávania viem, že raz prišla do divadla uplakaná a nahnevaná, že jej manžel Vít rozbil šálku. Obrátila sa na otca so žiadosťou, že veď je sklár, hádam by šálku vedel zachrániť. Otec jej však oponoval: „Ale teta Naďa, môj otec je predsa 15 rokov mŕtvy!“ Na čo ona pohotovo reagovala: „Tak to ho potom nebudeme vyrušovať...“
Zuzana Kronerová: „Pietrovci boli takí spriatelení s Kronerovcami, že sme sa vnímali takmer ako rodina. Teta Naďa ma dokonca videla, keď som mala dva dni. Prišla s mojím otcom do pôrodnice a vraj v tej chvíli, ako si ma ocko obzeral, otvorila som oči. Urobil mlynské kolá a kričal od radosti: „Spoznala ma!“ K tete Nade som chodila na Škultétyho ulicu ako domov. Teta mala sklenenú vitrínu a v nej množstvo figúriek a ku každej ju viazala spomienka na ľudí a rôzne udalosti. Mala aj krásnu zbierku kníh. Sľúbila mi ju, no nemala som neskôr čas si po knihy do Martina prísť. Škoda, mohla som mať bohatú knižnicu.“
Michal Gazdík spomínal na soireé aj na oslavu sedemdesiatin tety Nadi. „Nahrávali sme čosi v rádiu s Ferom Výrostkom a Milanom Chvastekom z Terchovej. Vracali sme sa autom domov a nahovorili sme Milana, aby si urobil prestávku v Martine a zahral tete na oslavách. Urobili sme z neho darček pre oslávenkyňu. Ukázalo sa, že bol taký akurát. Domov sa už neponáhľal a my sme mali čo robiť, aby sme tete stačili v tanci. Do skorého rána sme spievali. Nad ránom nám povedala: „A niežeby ste na mojom kare smútili. Tancovať budete! Museli sme jej to sľúbiť. Slovo sme dodržali.“
„Vitaj na javisku, ktoré znamená okres,“ takto ma v Martine privítala teta Naďa. A Peter Bzdúch ďalej spomínal. „Ujala sa ma, lebo ona sa rada ujímala kandrdasov, so všetkým ich zoznamovala, rozprávala sa s nimi a rada ich vypočula. Nosila so sebou svoju scenárovú knihu, ktorú mala neuveriteľne dočmáranú poznámkami. Takto vyzerala kniha veľkej herečky a ja som sa hanbil, že tá moja bývala bez jedinej čiarky. Skoro ráno po premiére som vždy očakával jej telefonát, lebo ona tak zvykla volávať. Pýtala sa, ako premiéra skončila, lebo nemohla prísť. Trápili ju už kolená, ale držala nám palce. Ako som jej odpovedal, ihneď sa s veľkým vzrušením pýtala na pikantné novinky po premiére - kto s kým a kde skončil a podobne. Často som s ňou chodieval na besedy. Väčšinou sa začínali o histórii Martina, o tom, čo sa v ňom všetko udialo, kto tu žil a potvrdenie si pýtala odo mňa: „...však, bacuľko?“ Ja som sa len ticho bránil, že to nemôžem vedieť, lebo som v tom čase ešte nežil. Ale zároveň som bol hrdý, že zo mňa urobila rovesníka Vajanského, Škultétyho, Smreka...“
Spomíname, teda Naďa. A nezabudneme...Viera Legerská
Miroslava Dírerová
Snímky: Braňo Konečný