e: významná osvetová pracovníčka, nadaná ochotníčka, zanietená propagátorka vzdelávania dievčat a žien. Niekde za týmito slovami zostáva žena, ktorá jednoznačne predbehla svoju dobu – svojím vzdelaním, názormi a postojmi a ktorá nakoniec zaprela svoje ambície a obetovala sa rodine.
Vzdelaná aj bez školy
Mala len šesť rokov, keď v roku 1848 utekala s rodinou pred revolučnými udalosťami z Liptovského Mikuláša. Neskôr, keď prešli nepokojné časy, stala sa žiačkou J. D. Makovického a P. M. Bohúňa. Jej otec bol aj po roku 1848 v Liptovskom Mikuláši nepochybne centrálnou osobnosťou. Vzdelanie dostala Marína v rodine i mimo nej, v kruhu otcových blízkych. Okrem slovenčiny ovládala, slovom i písmom, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu, ruštinu. Jej vedomosti, politickú orientáciu, zanietenie pre národné otázky ešte viac prehlbovali návštevy vtedajších významných osobností slovenského národa u jej otca na evanjelickej fare v Liptovskom Mikuláši. Častými hosťami tu boli J. M. Hurban, K. Kuzmány, J. Francisci, A. Sládkovič a mnohí iní. Sama Marína rada využívala možnosť cestovať. Ako mladá žena spoznala takmer celé Slovensko, Viedeň aj nemecké mestá.
Vzácna korešpondencia
Vynikajúci zdroj informácií sa ukrýva v zachovanej korešpondencii mladej ženy s Viliamom Paulinym-Tóthom. Prečo sa vlastne táto korešpondencia začala? Pauliny oslovil najstaršiu Hodžovu dcéru v decembri 1861 s nádejou, že v nej získa duchaplnú dopisovateľku pre oba časopisy, ktoré vydával - Černokňažník aj Sokol. Netušil, že získa omnoho viac. Vrúcny, intenzívny vzťah so spriaznenou dušou. Marína ho očarila, a nielen jeho. Hold jej vzdali aj dvaja významní štúrovskí básnici, Ján Botto a Andrej Sládkovič. Pikantné na celej korešpondencii je to, že o šestnásť rokov starší Pauliny bol už desať rokov ženatý s Vilhelmínou, rod. Tóthovou. V rokoch 1862 - 1865 bola výmena listov v plnom prúde. Marína nevynikla v literatúre, jej výbušný temperament a organizátorské schopnosti sa uplatnili skôr v hľadaní ciest a možností, ako sprístupniť vzdelanie mladým Slovenkám, ako zorganizovať slovenské dievčenské hnutie. Veru, neľahká úloha. Hatili ju predsudky a skostnatené predstavy o žene a jej mieste v rodine a spoločnosti. V aktivite Maríny Hodžovej spočiatku nebránili len spoločenské predsudky, ale aj prekážky zo strany rodičov. Jej húževnatosť a presvedčenie ju však neomylne viedli správnym smerom. Žiaľ, úrady Maríne oficiálne neschválili súkromný dievčenský spolok. Slovenská verejnosť bola informovaná o založení Slovenskej dievčenskej besedy v Liptovskom Mikuláši, ozývali sa podporné hlasy slovenských i slovanských študentov, vznikali oslavné básne na odvážnu Marínu. Vďaka verejným vystúpeniam sa dostávala čoraz viac do slovenského povedomia.
Odchod do Nemecka
Pre získanie nových vedomostí a pedagogických zručností sa Marína rozhodla odísť do dievčenského ústavu diakonistiek v nemeckom Neundettelsau. Na toto rozhodnutie mala vplyv aj rodinná situácia, potreba poobzerať sa po praktickom zamestnaní a v nemalej miere aj snaha zastaviť nežiaduci vývoj jej vzťahu so ženatým Paulinym-Tóthom. Marína si zvolila cestu tvrdého zapierania a hľadania vnútorného pokoja. V Nemecku jej však chýbala rodina a Slovensko. Po roku sa vrátila domov a v Liptovskom Mikuláši založila „dievčenský výchovný ústav“. Denne tu vyučovala 7 - 8 hodín a rok naplnený touto prácou považovala za najšťastnejší vo svojom živote. Pobyt v Nemecku ukončil aj vrúcny korešpondenčný vzťah medzi Marínou a Paulinym-Tóthom. Posledný list Marína Hodžová napísala 23. októbra 1865, po ktorom nasledovalo ešte stretnutie vo Viedni a po tom už len odmlčanie, ktoré zapríčinili rozdielne životné cesty. Hodžova rodina v čase pobytu Maríny v Nemecku prežívala kritické chvíle. Michal Miloslav Hodža musel opustiť cirkevný úrad a odsťahovať sa z fary. Rodina bývala v Liptovskom Mikuláši, Hodža striedavo v Mikuláši, Martine a Sučanoch.
Za otcovu obranu vo väzení
Marína bola aj talentovanou herečkou. Jej prvá známa rola bola Sokolová v Palárikovom Inkognite. K otcovi mala Marína vrúcny a hlboký vzťah. Mnohé jeho povahové črty zdedila a nakoniec aj jej osud pripomína otca: spočiatku zapálená, nadšená presadzovateľka vlastných ideálov, postupne triezvela, aby sa nakoniec dopracovala až ku skepse a zatrpknutosti. Pre Hodžu bola jeho najstaršia dcéra najbližšou spolupracovníčkou, sekretárkou, spolucestovateľkou. Keď sa spolu s J. D. Makovickým stal obeťou násilného prepadu, Marína horlivo bránila svojho otca. Vďaka tomu si od úradov vyslúžila za poburovanie štvordňové väzenie, neskôr zmenené na dvanásťhodinové domáce väzenie, no v očiach slovenskej verejnosti sa stala hrdinkou a zožala obdiv a úctu. Od tohto momentu začína vnútorný zápas našej hrdinky: voľba medzi vlastnými ambíciami, neistotou o vlastnú budúcnosť a realitou, ktorú kriticky vnímala. Otca nasledovala aj do vyhnanstva v Tešíne. Tu viedla otcovi domácnosť, starala sa o neho, udržiavala písomný kontakt s priateľmi na Slovensku. Keď jej otec v roku 1870 zomrel, odišla k sestre Božene do Trnavy. Na živobytie si zarábala súkromným vyučovaním a šitím. Návrat na Slovensko znamenal ďalšiu etapu jej života. Utiahla sa z verejného priestoru a uchýlila sa do súkromia. V tomto období sa zoznámila so študentom práva Filipom Hladkým. Ako 33-ročná sa za neho vydala a usadila v Trnave. Balkánska vojna však zasiahla do ich harmonického vzťahu, manžel sa z nej vrátil s trvalo podlomeným zdravím. Marína sa o neho sebaobetujúco starala, až do jeho smrti v roku 1901. Sama bezdetná, vychovala jednu z dcér sestry Boženy – Vierku. S ňou prežila posledné roky života v Bratislave.
Zomrela 21. novembra 1920 v Bratislave, kde je na Ondrejskom cintoríne pochovaná.
