dakcii, či to zvládne, lebo si akosi nevie predstaviť, žeby musela týždeň čo týždeň zapĺňať stranu venovanú kultúre novými informáciami. Pre ňu, novinársku elévku, to bola predstava sizyfovskej práce a mala pred ňou veľký rešpekt. Keby som jej túto moju spomienku povedala teraz, určite by sa zasmiala. Bremeno zodpovednosti a obáv sa za ten čas, ktorý venovala novinárskej práci, premenilo na síce občas ťažkú nošu povinností, no v jej obsahu bolo určite aj množstvo redaktorských zručností, ktoré zľahčili nevyhnutné „musím“ na radostnejšie „chcem a viem“. A tak sa veľmi často stávalo, že otvárajúc čerstvé noviny v utorok predpoludním sme práve jej materiály hodnotili ako najlepšie v čísle. K tým najskvostnejším patrili rozhovory či príbehy o ľuďoch, ktorí písali a niektorí ešte stále píšu históriu nášho regiónu. Boli o ľuďoch, ktorí vedeli (sa) rozdávať a ktorých život naplnila práca či tvorba pre iných. Výber z nich predstavuje v knihe Rozdané zostáva s podtitulom Rozhovory s osobnosťami, ktoré zblížil Turiec. V týchto dňoch sa z martinského vydavateľstva Neografie dostáva na knižný trh. Posolstvo ľudskosti, tvorivosti, nekonečného elánu a viery v dobro uchopilo štafetový kolík a nesie ho ďalej. Aj o tom je náš rozhovor.
Kniha Rozdané zostáva je tvojou prvotinou. Čo cíti autor, keď drží v ruke prvý výtlačok svojej prvej vlastnej knihy?
Úzkosť. Úzkosť a obavy z toho, ako to celé dopadne, ako knihu prijme čitateľ a čo na ňu povedia tí, ktorých sa jej obsah predovšetkým týka. Teda ľudia, s ktorými som kedysi rozhovory robila a dnes, keď ich posolstvo už mohol prevetrať čas. Mohla som sa síce oprieť o istotu, že rozhovory už boli raz publikované a boli svojho času aj dobre prijaté, ale ukázalo sa – najmä po tom, ako som sa rozhodla dať ich v knihe dohromady, že dôležitý je aj výber. V priebehu približne desiatich rokov, počas ktorých som pracovala v NŽT, vyšlo na jeho stránkach omnoho viac rozhovorov, ako som mohla v knihe použiť. Mojim kritériom sa stala nadčasovosť posolstva, ktoré oslovené osobnosti dokázali sprostredkovať. Keď som tie materiály začala v novinách hľadať, uvedomila som si, aké boli mnohokrát zapadnuté v množstve informácií, ktoré noviny prinášali. Aj preto bola práca na knihe dôležitá. Až v knihe myšlienky jednotlivých osobností zarezonovali s oveľa väčšou vážnosťou a naliehavosťou. V novinách by sa k nim už málokto vrátil. Preto práca na knihe stála za to.
Desať rokov. Relatívne málo času, no napriek tomu z tohto krátkeho výseku života vznikla kniha. Hoci sa o tom mnohokrát pochybuje, sú noviny podľa teba médiom, ktoré dokáže sprostredkovať nadčasové postoje?
Až pri listovaní jednotlivými ročníkmi NŽT som pochopila, aké úžasné noviny sme vtedy robili. Dnes sa všeobecne o ľuďoch, ktorí niečo dokázali – bez ohľadu na profesiu – z novín čitateľ veľa nedozvie. Skôr vieme to, ako sa kto a kde strápnil, kde zakopol a na akom aute jazdí. Ale čo kto pre ľudstvo vymyslel, ako posunul svoju profesiu dopredu, aké úspechy vo svojom odbore dosiahol, o tom vieme málo. A o takých ľuďoch sme kedysi v novinách nechali stopu. To bolo a aj dnes je dôležité.
A to bol aj dôvod, prečo vznikla kniha rozhovorov s takýmito osobnosťami?
Áno. Uvedomila som si to najmä vtedy, keď som sa začala k tým rozhovorom vracať. Veď časť z osobností, ktorí tu s nami žili, už majú svoju životnú kapitolu zavretú. A čo po nich v Turci zostalo? Spomienky pamätníkov, ktoré sa rokmi strácajú v pamäti ľudí i inštitúcií. Zoberme si takého Tibora Bodgana, herca, ktorý rozosmieval divákov kdekoľvek vystúpil. Čo o ňom v Turci máme? Aký dokument? Alebo Dušan Kállay, osobnosť svetovej grafiky. V Turci vystavoval len preto, lebo sa mu zdalo, že naša galéria má úžasnú atmosféru a že ho toto prostredie nadchlo. Povedal mi to, keď som ho oslovila. Alebo profesor Jozef Švejcar. Bola som vari posledná spomedzi cudzích ľudí, s ktorými sa rozprával v pražskej nemocnici krátko pred svojou smrťou. Keď som povedala, že som z Turca, otvorili sa mi k nemu dvere. V knihe je to zaznamenané. Sú to jedinečné okamihy, ktoré bolo treba vyzdvihnúť pre pamäť nášho regiónu.
Spomínaš jednotlivé rozhovory. Opýtam sa konkrétne, ktorí ľudia z tvojho výberu sa spájajú s jedinečnými spomienkami?
Je ich viac. Spomeniem len námatkovo. Ladislav Ballek, napríklad. Bol v Martine na Slovesnej jari. Celé podujatie vtedy zažiarilo jeho prítomnosťou. A naraz ho vidím, ako ide mestom. Bol to momentálny nápad – pristavila som ho. Vôbec ho to nevyrušilo. Povedal, že sa rád len tak potúla a keďže má cestu do knižnice na besedu, dohodli sme sa, že tam urobíme rozhovor. Nakoniec sme sa rozprávali vari osem hodín a vznikol rozhovor, na ktorý som dodnes pyšná. Alebo Vladimír Štefko. Dlho som sa chystala na to, že ho oslovím. Došlo k tomu až v tom čase, keď už bol hovorcom prezidenta. Pozval ma do Bratislavy, rozhovor vznikol v jeho pracovni v sídle prezidentského úradu. Dokázal vytvoriť úžasnú pohodu, je to vynikajúci rozprávač. Vôbec sa nehral na dôležitého človeka, to skôr ľudia, ktorí v paláci pracovali. Keď ma sprevádzali výťahom, jeden z nich mi nezabudol pripomenúť, že v tom istom výťahu sa viezla aj anglická kráľovná. Iného druhu bol rozhovor s Ivanom Kadlečíkom. Veď odvtedy, ako sa vyjadril pre NŽT, už nikdy nehovoril o svojom boľavom martinskom období tak podrobne. Prekvapila ma vtedy úžasná dobrota manželov Kadlečíkovcov, ich otvorenosť a vyrovnanosť so životom. Osobitnú časť knihy tvoria rozhovory nadpísané Naši vo svete. Ide o
dialógy s Turčanmi, ktorí aj za hranicami Slovenska vykonali niečo prospešné. Tých sme vlastne pre Turiec objavili, čo bolo v tom čase priekopnícke. Spomeniem športovca Rastislava Bizuba, lekára Jána Trokana či ľudí združených prácou okolo Klubu slovenskej kultúry v Prahe.
Keď sme sa pripravovali na rozhovor, spomínala si osobitné „srdcovky“ – pána farára Jána Bohdana Hroboňa a huslistu Dalibora Karvaya... Najmä rozhovor s pánom farárom je atypický. Prečo?
Zaradila som ho na záver knihy. Zomrel skôr, ako sme rozhovor stihli uskutočniť, hoci otázky naň nosil so sebou vari celý rok pre smrťou. Je to osobnosť, ktorá nadviazala na staré martinské tradície, jeho pôsobenie v Martine sa spája s oživením nielen života v evanjelickom zbore, ale aj komunikácie s predstaviteľmi katolíckej cirkvi. Dokázal sa angažovať v kultúre a toto prostredie ho prijalo, dokázal motivovať mladých a diskutovať s nimi. Bol to človek mnohorakých kvalít a mnohým chýba. Ľudí zbližoval, nie rozdeľoval. Presťahoval sa do Mošoviec a tešil sa z toho, že Hroboňovská rodina má konečne svoj vlastný grunt, kúsok záhrady a dom, v ktorom ešte stihol čo-to napísať a pripravovať sa na prednášky. Keď zomrel, dostala som do rúk „cédečka“ s kázňami, ktoré sa postupne počas jeho života nahrávali. Tie som dookola počúvala a hľadala som v nich odpovede na moje otázky. Neboli očíslované, chýbali tam dátumy, napriek tomu vyšla z toho výpoveď o ňom a o jeho prístupe k životu, ľuďom, spoločnosti. Končí to úvahou z vari posledného rukopisu pána Hroboňa s názvom Bezmocnosť, bezmocní a tí druhí. Podarilo sa mu v ňom opísať úžasný oblúk svojho života a vôbec života človeka – nech si čokoľvek, skončíš tak, že bezmocne čakáš, kým ti druhí nepomôžu. Toto pokladám za epilóg knihy. Viac k nej nebolo treba dodávať.
Dodajme predsa len ešte otázku. Mala si pred sebou konkrétneho adresáta knihy? Vedela si, pre koho ju robíš, komu je určený súbor rozhovorov?
To je otázka, ktorú som si tiež dávala. Či to má zmysel, či sa to oplatí, či tomu niekto porozumie... Potom som si povedala – urobím to, aby tie rozhovory boli pohromade, lebo v novinách by možno zostali zabudnuté. Mnohí ma v tej práci povzbudzovali. Kniha je na jednej strane príbehom ľudí, na druhej dokumentom. Svoj život má ešte len pred sebou. Ak si nájde svojich čitateľov, budem len rada.
Čo tebe osobne dala práca na tejto knihe?
Určite nešlo len o apretovanie pôvodných textov. Väčšinou som ich síce nechávala v pôvodnej podobe, máločo som oslobodzovala od dobových súvislosti, no viackrát som sa musela rozhodovať o tom, čo z rozhovorov vyškrtnúť, pretože mnohokrát išlo o opis odborných súvislostí a ja som skôr chcela nechať v knihe prehovoriť ľudí. Potrebovala som teda dorozprávať tému a viackrát som sa preto s jednotlivými protagonistami knihy aj stretla a dotvárali sme materiál. Rovnako som pristupovala aj k vizitkám. Z tohto uhla pohľadu je atypický aj rozhovor s virtuózom Daliborom Karvayom. Noviny sledovali jeho rast a kariéru veľmi podrobne, preto som sa rozhodla byť v jeho prípade viac dokumentárna. V „správach“ o ňom sa čitateľ dozvie, ako sa formoval, pozná jeho úspechy a posúvanie do medzinárodného hudobného prostredia a rozhovor s ním je potom aktuálny – zo súčasnosti.
Čo s rozhovormi, ktoré zostali?
Asi sa už nedajú knižne použiť. Buď sú málo členité, nepredstavujú jednotlivé osobnosti v ich mnohorakosti a nedajú sa doplniť, lebo ich protagonisti už zomreli. Zostali aj rozhovory, ktoré nespĺňali moje kritérium nadčasovosti.
Držíš v ruke svoju knihu. Si spokojná s výsledkom?
Keď ju vidím hotovú, už som spokojná. Videla a čítala som ju mnohokrát. Priblížili sme tu také množstvo ľudí, ktorí ešte žijú, a tí môžu teraz mať dobrý pocit z toho, že niekto si na nich spomenul, zhodnotil ich prácu alebo časť ich práce. Žiaľ, dnes sa to nestáva často. Na škodu mnohých, ktorí pre nás, pre našu spoločnosť, mesto, región.... robia mnoho užitočného. Nie je to cintorín, je to živá kniha. Mám z nej radosť.
