ú školu a pokračoval v štúdiu na miestnom gymnáziu. Vysokú školu absolvoval v Banskej Bystrici s aprobáciou telesná výchova a branná výchova. Reč je o Igorovi Libovi, bývalom vynikajúcom futbalovom brankárovi, ktorý sa počas angažmánu v Martine natrvalo usadil v Turci.
Mladý talent
Futbalovú kariéru odštartoval v Žiari ako desaťročný. Koketoval aj s basketbalom, ale prednosť dostával futbal. Hrával za miestnych žiakov na poste ľavého útočníka. Mal dobrý výskok, vďaka ktorému dokázal vyhrávať väčšinu hlavičkových súbojov. Bolo to však len do chvíle, keď so svojím mužstvom cestovali na zápas do Detvy. Namiesto chorého brankára bolo treba medzi tri žrde niekoho postaviť. Asi je jasné, komu táto úloha nakoniec prischla a bránka sa stala jeho futbalovým osudom. Medzi dorastencov už Igor odchádzal ako spoľahlivý brankár. V tejto kategórií sa sformovalo pod vedením trénera Maxiana veľmi silné mužstvo hrajúce 1. dorasteneckú ligu. Dokázalo súperiť aj s takými mužstvami, akými boli v tom čase Inter, Slovan či Trnava.
Reprezentačné výbery
Igor sa v mládežníckych kategóriách dostal aj do reprezentačných výberov Slovenska, či Československa. Od svojich 15 až do 18 rokov pravidelne cestoval na reprezentačné sústredenia, na ktorých sa stretával s hráčmi, ako boli Peter Herda alebo Jozef Barmoš. Zaujímavé bolo, že kolegu medzi žrďami robil martinský brankár Milan Hazucha, pričom vo výbere bol aj ďalší Martinčan Ľubo Zvoda. V tomto období hral dorastenecký reprezentačný výber na pražskej Letnej predzápas duelu ČSSR – Wales. Kolorit dotváralo umelé osvetlenie a 30-tisícový vypredaný kotol. Pre mladého futbalistu to bol nezabudnuteľný zážitok. V časoch, keď cestovanie po svete nebolo príliš v móde, Igor nakukol zásluhou futbalu aj do Maďarska či Rakúska.
Škola alebo futbal
Sľubne rozbehnutá kariéra sa vtedy dostala pred prvý medzník. Má dostať prednosť škola alebo futbal? Vtedy prišla ponuka od prvoligových VSS Košice, ale nakoniec sa stalo prioritou štúdium na vysokej škole v Banskej Bystrici. Futbal sa dostal trochu do úzadia aj napriek tomu, že bola možnosť trénovať v Dukle. Igor hral futbal už len na krajskej úrovni a pomaličky uvažoval, čo ďalej. Po úspešnom absolvovaní „výšky“ odišiel na vojenčinu do Bratislavy a zdalo sa, že s futbalom je definitívny koniec.
Opavská kapitola
Keď Igor zo seba vyzliekol vojenskú uniformu, prišla nečakaná ponuka z Opavy. Miestny klub pôsobil vo vtedajšej 1. českej národnej lige. Opava sa stala jeho domovom v rokoch 1979 až 1983. Klub vytváral pre hráčov naozajstné futbalové zázemie. Od útulného štadióna, cez výborné možnosti rehabilitácie, až po formovanie kvalitného kádra. Zaujímal sa o neho silný Frýdek-Místek, niečo sa šuškalo dokonca o pražskej Slávii. V roku 1982 sa oženil a začal rozmýšľať aj nad návratom na Slovensko. Na lavičke Třinca pôsobil v tom čase Martinčan Emil Kunert a práve on mu ponúkol možnosť pôsobiť v Martine. Argumenty presťahovať sa boli silné – nový byt, bližšie domov do Žiaru. Po viacerých peripetiách s prestupom, do ktorých sa zamiešala ešte ponuka z Košíc, nakoniec Igor v lete 1983 predsa prišiel do Martina.
Martinská epizóda
Ako sa však čoskoro ukázalo, zo športového hľadiska to ale nebol dobrý krok. Podmienky boli oproti Opave neporovnateľne horšie. Funkcionári viac sľubovali, ako konali. Zo sľúbeného bytu bolo na dlhý čas provizórne bývanie, najskôr na hádzanárskom a potom na futbalovom štadióne, klub mu dokonca istý čas dlhoval peniaze. Nervozita z neistej situácie sa pochopiteľne premietla na ihrisko a aj keď výkony neboli najhoršie, od brankára jeho kalibru sa očakávalo viac. Situácia mimo ihriska sa síce časom stabilizovala, ale vzájomnú nedôveru sa už prekonať nepodarilo a tak sa v januári 1985 Igor z „veľkého“ futbalu definitívne vytratil.
Futbal ako zábava
Na jar roku 1985 ho oslovili funkcionári z Dubového, kde ako hrajúci tréner pôsobil dve sezóny. Potom odišiel, už ako tréner, do neďalekých Diviak. Urobil si trénerskú dvojku, vrátil sa do Martina a dal sa na prácu so žiakmi. To ho bavilo, prišli aj prvé výsledky. Žiaľ, neskôr sa filozofia klubu s tou jeho nezhodovala. Klub sa viac venoval nakupovaniu hráčov, ako ich výchove. Svojím odchovancom nedával viac priestoru a posielal ich na hosťovanie do nižších súťaží. Hrniec trpezlivostí prekypel v roku 1990, keď dal futbalu definitívne zbohom.
Z brankára riaditeľ
Momentálne Igor Libo zastáva funkciu riaditeľa na osemročnom Gymnáziu J. Lettricha v Martine. Riaditeľom, najprv základnej školy, neskôr gymnázia, je už 16 rokov. Na futbal samozrejme nezanevrel a ako fanúšik ho sleduje. Najradšej by sa zaujímal o martinský futbal, ale ako so smútkom hovorí, momentálne na ňom naozaj nie je čo obdivovať.
