..oňo to vyzerá takto...“, druhý sa vždy dušoval: „.. namojdušu, pravdu vravím,“ tretí vždy všetko okukoval, obzeral, prezeral, zvedavosť mu nedala spávať, aby niečo neprepásol, aby o všetkom vedel prvý. Kamaráti aj nekamaráti mu hovorili: „...Čučo, neočumuj..!“
Oňo, Dušo aj Čučo radi chodievali do kaviarne s krásnym názvom: Intelektuál. Normálny človek tam radšej nevošiel. A keď vošiel, uvidel: v jednom rohu sedela partia stúpencov vládnej koalície. Ich diskusia mala vždy tému národnú, vševládnu, spravodlivú, múdru, čestnú. V druhom rohu sedela partia bývalej vládnej koalície. Ich diskusia mala vždy tému o neschopnosti, politickej nezrelosti, tuposti, ekonomickej experimentálnosti, čo povedie do nevyhnutnej katastrofy, ktorej jedinou príčinou bude dnešná koalícia. Obe skupiny sú naslovovzatí demokrati. Nikdy sa nepustia do výmeny názorov. Nikdy na seba nevykríkajú. Sú slušní od narodenia až po hrob, výstavné kusy slovenskej demokratickosti.
V treťom rohu sedia novodôchodcovia s penziou nad 14 000 Sk mesačne. Kto má 13 900, nemá medzi nimi čo hľadať. Sú slušní, nevyháňajú ho: iba mlčia pri pive, kým sám neodíde. Až potom sa začne diskusia. Je to výmena názorov, či skôr spomienok na ich život, ktorý bol neopakovateľný, plný tvorivosti, múdrosti, oddanosti, služby spoločnosti (a podobné témy sa tu pretriasajú). Končia vždy o 21. hodine, aby do 22. stihol dôjsť každý na lôžko. Aj ten, ktorému už neslúžia kĺby, kolená či hlava. Sú to výnimočné osobnosti. Ani jeden netúži vidieť televízny krvák či Let‘s Dance. Pohŕdajú televíziou. Podľa nich obrazovka slúži len zárobkom, nie duchovnu.
Vo štvrtom rohu sedávajú regionálni literáti: Oňo, Dušo a Čučo. Každý si raz do týždňa privedie krásnu husičku-obdivovateľku alebo čitateľku, poznajúcu Jeho tvorbu, alebo chalana, ovládajúceho literárnu terminológiu a milujúceho kvalitný koňak. Dá si jeden, zač-ne. Dá si tri, jeho argumenty sú neopakovateľné. Dá si štyri a obhajuje genialitu svojho koňakodarcu. Okolo literárneho diskusného stola je vždy živo. Začína Oňo: „Včera som bol v Klube spisovateľov v hlavnom meste. Bola tam neuveriteľná nuda. Starci mali schôdzu. Referovali o akejsi knihe jedného z nich. Dvaja referovali o tom istom. Traja diskutovali. Tiež o tom istom. Iné slová, no významy boli tie isté. Alebo významy rôzne tými istými slovami. Počkal som, kým skončili. Dal som rukopis mojej novej poviedky jednému z nich. Ani sa do nej nepozrel. Povedal: „Zaplať malinovicu, možno sa pozriem. Oňo, je to klub nostalgie. Škoda tam chodiť.“ Dušo hovorí: „Namojdušu, pravdu vravím, tentoraz máš pravdu. Aj ja mám podobné skúsenosti. Jeden rukopis mojej zbierky básní Posledné babie leto leží na redakčnom stole vo vydavateľstve Idea už dva roky.“ Oňo: „Oňo...ani sa im nečudujem. Tú zbierku som čítal. Je to znôška mnohých tém mnohých autorov.“ Dušo: „Namojdušu, pravdu som mal, keď som minulý týždeň tvrdil, že ty raz určite tú zbierku zanesieš do nejakého podradného vydavateľstva a oni ti dva roky ani len posudok nenapíšu.“ Dušo: „Vedel som, že zareaguješ, nevedel som, že až tak podpásovo. Namojdušu, pravdu vravím, si ďaleko od objektivity...“ Čučo to nevydržal: „Obaja ste také vidiecke hovienka na dočasnom výslní. Zaplaťte mi po koňaku a budem vás chváliť do nebies. A nevyťahujte sa, mne Česi vzali kompletný text rozhlasovej hry, pretože náš rozhlas už nemá na nové experimenty peniaze...“
Jeden mlčanlivý pán vstal a len tak prehodil: „Samoľúbosť je duševný katar, páni. Napísal to Anton Pavlovič Čechov v roku 1900.“ Všetci na chvíľu onemeli.
Alex
