eznou sa stal popoluškou. Aspoň čo sa týka podmienok. Napriek tomu sa v skromných podmienkach neprepadol do suterénu, ale hľadá si miesto na špici druhého sledu slovenskej hádzanej v I. lige. O ambíciách mladého kolektívu v novom ročníku súťaže, sme hovorili s trénerom Milanom Janíkom.
V minulej sezóne ste si vybojovali právo účasti v baráži o postup do najvyššej hádzanárskej súťaže na Slovensku. Nakoniec ste v nej skončili tesne za postupovým umiestnením. Neubralo vám to psychické a fyzické sily a ambície pred touto ligovou sezónou?
Účasť v baráži bola pre náš kolektív nesmiernou skúsenosťou. Máme mladé družstvo, jeho základ tvoria hráči, ktorí nemajú ani 21 rokov. My sme do baráže išli predovšetkým získať skúsenosti a urobiť čo najviac dobrých výsledkov. To sa nám aj podarilo, veď sme porazili všetkých – či už ligových alebo extraligových súperov. V konečnom účtovaní nám chýbalo vlastne päť gólov na postup do najvyššej súťaže. Tých päť gólov znamenalo päť bodov. Ale treba popravde povedať, že rozdiel medzi prvým družstvom prvej ligy a posledným družstvom extraligy je pomerne veľký. Na jednej strane v extraligových mužstvách sú hráči s väčšími skúsenosťami, ale najväčší rozdiel je v klubovej ekonomike. Veď v extralige na činnosť družstva treba najmenej tri-štyri milióny korún, o čom my môžeme iba snívať. V extralige musia mať hráči zmluvy s oddielom a samozrejme celkové ekonomické zázemie týchto klubov je podstatne lepšie, ako nášho družstva. To platí aj o celkovom materiálnom vybavení družstva. Ak to hodnotíme z tohto kontextu, tak je zrejmé, že nebol dôvod, aby sme sa potom, keď sme z baráže nepostúpili nejako psychicky zlomili.
Nový ročník liga ste začali celkom sľubne. Aj teraz ste na postupovej pozícii do baráže, rovnako ako po minulej sezóne...
Nám vlaňajšia baráž pomohla, lebo sme získali skúsenosti a po dobrej letnej príprave, v ktorej sme absolvovali dva zahraničné turnaje – boli sme v Prahe a Kroměříži, takže sme na nový ročník boli dobre pripravení. Vstúpili sme do neho veľmi dobre. Držíme sa na prvom-druhom mieste v tabuľke. Máme päť plusových bodov. Doma sme neprehrali a od súperov sme priviezli práve spomínaných päť bodov. A to nás oprávňuje veriť, že by nám baráž nemala ujsť. Na to nám vlastne stačí vyhrať domáce zápasy.
V tejto sezóne dostáva príležitosť v mužstve viacero mladých hráčov. Už nielen sporadicky, ale stávajú sa členmi základnej zostavy. To ešte v minulej sezóne neplatilo. Dnes už mladí dávajú góly a rozhodujú zápasy. Ako ste spokojný s nástupom mladej generácie do mužstva?
Dávam šancu mladým, keď si to výkonmi zaslúžia. A je pravda, že v mnohých zápasoch sú oporami mužstva. Ide o veľmi talentovaných chlapcov. Spomeniem Ivana Kuchárika, Vladimíra Buvalu, Borisa Saitza a Mareka Novotného. Práve prví dvaja, ktorých som menoval – Kuchárik a Buvala dostali práve dnes pozvánku do juniorskej reprezentácie Slovenska na zraz pred troma medzištátnymi zápasmi v Brne. To je potvrdenie dobrej práce vedenia nášho klubu.
Hádzaná v Martine pripomína rozprávku. Z kedysi princeznej sa stala popoluška. Martinské podmienky sú vyložene amatérske, hráči nemajú ekonomické výhody, sú zaplatení len dobrým pocitom z víťazstiev. Navyše klub, ako vieme, nemá svoj domovský stánok, je iba v prenájme, pričom peňazí je menej a nemôžu uspokojiť tréningové potreby klubu...
Hala je veľký problém martinskej hádzanej, ale podľa mňa, to nie je len problém nášho športu, ale vôbec celého martinského športu. Je už po voľbách a mrzí ma, že ani jeden z kandidátov na primátorov nemal vo svojom programe výstavbu novej športovej haly. Tá podhájska má už nevyhovujúcu palubovku. Keby sme aj postúpili, tak tam extraligu ligu nemôžeme hrávať, ak by sa nevymenila podlaha. Samozrejme, aj z ekonomického hľadiska je pre nás veľmi drahá. My si nemôžeme dovoliť trénovať tak intenzívne, ako by bolo treba, my môžeme absolvovať len toľko hodín, na koľko máme peniaze. Navyše podporujeme aj mládež. Dali sme dokopy žiakov a chceme sa uberať aj naďalej týmto smerom. Ale bez podmienok na tréning je to mimoriadne ťažká úloha. Žiaľ, bude dovtedy, kým v Martine nebudú lepšie podmienky.
Nedávno predsa dalo mesto do užívania novú športovú halu v Záturčí pri základnej škole...
To je pravda. Ale to, čo sa stalo, je pre mňa veľkým sklamaním. Nepochopím, prečo mesto, poslanci pristali na to, aby to bola telocvičňa s okliešteným poslaním. Keď už mesto dalo do toho také prostriedky, nepochopím, prečo sa nik nechytil rozumu a neinicioval, aby sa postavila telocvičňa, ktorá bude spĺňať aj parametre na hádzanú. Tá hala je síce pekná, ale my si jej neužijeme. Z nášho pohľadu je ale nanič. Hádzaná sa tam nemôže hrať, nanajvýš ak by sa tam dalo trošku potrénovať. Som šokovaný z toho, že na to nik nepomyslel. Som sklamaný. Momentálne je jediným miestom, kde sa môže súťažne hádzaná v Martine hrávať, je športová hala na Podháji. Porekadlo hovorí o tom, že treba dvakrát merať a raz strihať. Mám pocit, že tu sa strihalo bez merania. Podľa mňa, Martin nutne potrebuje športovú halu. Nedávno nám dal príklad Poprad, kde postavili krásnu viacúčelovú športovú halu. Chcelo by to nejakú víziu pre šport a športoviská. Stavať ich komplexnejšie – dnes sú roztrúsené po celom meste, ale poriadne športoviská pre vrcholový šport chýbajú. Chyba sa stala pred rokmi, keď sa delil majetok bývalej telovýchovnej jednoty a niektoré športové objekty prešli nie do prenájmu, ale rovno do súkromných rúk. A mesto samozrejme nemôže investovať prostriedky do súkromného majetku. Je to začarovaný kruh.
Ako z tohto pohľadu vidíte budúcnosť hádzanej v Martine?
Je to ťažká otázka. Na túto tému som hovoril s prezidentom nášho klubu Ondrejom Potančokom. Zo športového hľadiska bude momentálne pre nás úspechom hrať baráž, ale nevidím ako reálne, aby sme v nej vyradili niektoré extraligové mužstvo, pravda v prípade, že by sme sa neposilnili skúsenými hráčmi. Ale to je zasa vec ekonomiky. Napokon, postupom by sme si pripravili ďalšie starosti, čo by súviseli práve s hracou plochou v športovej hale.
Spomínali ste, že jednou z priorít je práca s mládežou. Darí sa vám ju získavať pre tento šport?
Máme prípravku, dorast, ale vzhľadom na podmienky, ktoré som spomínal, nemôžeme mať nejakú širokú základňu. My by sme v podstate nemali kde trénovať, lebo by sme nezohnali toľko finančných prostriedkov, aby sme mohli trénovať v hale. Nedokázali by sme to utiahnuť.
V podstate je to pesimistická prognóza športu, ktorý kedysi preslávil Martin aj na európskom fóre. Napriek tomu robíte všetko preto, aby Martin vôbec nevypadol zo slovenskej mapy hádzanárskych centier. Nedávno ste oslávili päťdesiatku a stále máte dosť energie, na to, aby ste trénovali, ale aj chodili spolu s bývalými spoluhráčmi vyhrávať šampionáty internacionálov a udržiavať tak metropolu Turca v povedomí medzi priaznivcami hádzanej aj v zahraničí...
Spolupracovať s našimi mladými chlapcami ma stále baví. Sú vo veku, že by mohli byť mojimi deťmi. Ja sa s nimi aj udržiavam v kondícii, lebo keď nás je málo, musím zaskočiť. No a rovnako ma drží v kondícii aj skvelá partia starších hráčov Martina – Old boys. Pravidelne sa stretávame, chodíme po turnajoch. S nimi som bol pri azda najväčších úspechoch, keď sme boli trikrát na Majstrovstvách Európy veteránov a z toho sme dvakrát boli šampiónmi a raz v Španielsku sme skončili na druhom mieste. Aj takto si oživujeme spomienky na našu mladosť, keď sa tu v Martine hrala skvelá hádzaná. Bola to krásna éra, na ktorej mali zásluhu mnohí funkcionári, samozrejme naši priaznivci, ale predovšetkým tréneri, už nebohý Ján Jusko, alebo Milan Turčan a aj mnohí ďalší. Za súčasnej situácie som skeptický, že by sa to, čo sme my a naši priaznivci zažili, bude niekedy opakovať. Pri týchto podmienkach je to skôr vylúčené.
