Evanjelický farár Ján Bohdan Hroboň. Po viacerých pôsobiskách „na posledných zastávkach autobusov„ (ako sám hovorieval), prišiel roku 1993 so svojou rodinou do Martina. Rozhodnutie prísť na túto symbolickú, a napokon aj žalostne opravdivú, poslednú zastávku života nebolo jednoduché. Prijal oslovenia a s jeho príchodom ožil uspatý duch martinských starých prajných čias. Získal si vážnosť a úctu nielen v kruhoch evanjelikov, ale aj u predstaviteľov mesta, dejateľov v kultúre i spoločenskom živote. Jeho postoje a rozvážne vyjadrenia k aktuálnym témam života sa stali mienkotvornými. Je prirodzené, že mal aj svojich odporcov, ale tí sa v priamych konfrontáciách s ním stávali bezmocnými oponentmi. Víťazila jeho neoblomná viera v spravodlivosť, čistotu postojov, nepodkupnosť, v najväčšej miere však poznanie prameňov viery, úplné úprimné odovzdanie sa službe kazateľa, šíriteľa evanjelií.
Roku 2005 ťažko ochorel. Aj to bol dôvod, že veľmi prísne využíval každú chvíľu, keď mohol tvoriť, kázať a rozdávať svoju múdrosť a skúsenosti aj vyučovaním teológie. Odpovede na moje otázky pre zamýšľaný rozhovor, ktorý ho mal predstaviť v nových a širokých súvislostiach, stále odkladal na čas „keď mi bude lepšie, potom, po operácii...„ Žiaľ, jeho život sa predčasne skončil 17. januára 2006. Napriek chorobe v plnom nasadení. Po čase sa vraciam k nezodpovedaným otázkam a hľadám riešenie. Dookola si púšťam zo záznamu jeho hlas a z nahratých kázní, vystúpení a zamyslení, zanechaných v rukopisoch, vyberám na ne odpovede. Vzniká fiktívny rozhovor z odkazov, ktorým čas pridal na cene a vážnosti.
Dnešná, najmä mladá generácia, býva označovaná rôznymi prívlastkami. Azda najviac, že je to generácia bez zakorenenia, bez ideálov, že je to spoločnosť konzumná. Nie raz ste vo svojich kázňach na toto upozorňovali a z vášho zaujatia vidno, že vás tento problém zásadne trápi. Dá sa s tým niečo robiť?
Asi najprenikavejším symbolom o Božom treste, ale aj o Božej milosti, je podobenstvo o potope sveta. Nový zákon vidí v potope hriech, ktorý sa valí a ničí všetko a v Noachovej arche, v ktorej sa dá zachrániť, vidí Kristov kríž. V tomto období sa nám príhoda o potope prihovára živou rečou. Na mnohých miestach ukázala svoju ničivú silu. Určite táto hrôza, ak má splniť aj nejaký dobrý účel, musí dostať v našom rozmýšľaní aj duchovný rozmer. To znamená, že nestačí len vypočítavať škody a hľadať prostriedky na obnovu zničených oblastí, ale treba činiť pokánie za svoje hriechy a začať nový život v moci Ducha svätého. Len takto sa rieši problém každej potopy od základu. Priblížim vám text, ktorý zvláštnym spôsobom mapuje situáciu ľudstva pred potopou sveta, ako ju máme opísanú v prvej knihe Mojžišovej v šiestej až desiatej kapitole. Je to obdivuhodne aktuálne aj pre našu dobu.
Všimnime si niekoľko faktov pred potopou. Prvý je, že sa ľudia začali „množiť na zemi„. Premnožené ľudstvo? Skôr je to narážka na „množstvo na úkor kvality„. Pohľad na takéto ľudstvo je skeptický. Vyjadrený je slovom, že je to telo. Ako keby duchovného tam bolo strašne málo. Dnes sa všeobecne uznáva, že najdôležitejšie sú ekonomické problémy. To znamená - problémy nášho tela. A tvrdí sa, že keď sa tieto vyriešia, vyrieši sa všetko ostatné. Presne to isté ako pred potopou. Druhá myšlienka je, že nové generácie, do ktorých my vkladáme nádeje, sklamávajú, a to najmä muži, od ktorých sa čakalo, že budú iniciátormi dobrého vzťahu stvorenstva k Bohu. Aj dnes sa hovorí vážne o tom, že muži prestávajú plniť úlohu duchovných vodcov svojich rodín. Česť výnimkám, ale je to aj naša skúsenosť. V mnohých domácnostiach hrozí, že sa pretrhne hrádza duchovnej potopy a zničí rodinu pre večnosť práve tam, kde stojí muž. Pretože tam je duchovne najslabšie miesto. Môže pritom zarobiť peňazí koľko chce!
Tretia myšlienka: V texte je zvláštna zmienka o zvrátenom vzťahu ľudí k Božím veciam. Tieto spôsoby aj dnes majú charakter potopy. Ľudia i dnes, aj v tradične kresťanských zemiach, študujú, praktikujú a zaujímajú sa o všelijaké falošné náboženstvá a biblické hnutia, duchovne povedané, obcujú a smilnia s modlami, nepravými bohmi, sú neverní Hospodinu a z takýchto spolunažívaní sa rodia duchovné, mravné a citové výstrelky, „zrúdy„. Dostáva sa im všade toľko priestoru, koľko chcú. Pritom je ľudstvo na živote stále viac ohrozované. V texte je to naznačené znížením ľudského veku. Valia sa na nás nové choroby, je na mieste sa pýtať, aké ešte prídu, keď už dnes sú zdravé deti výnimkou.
Ďalej sa konštatuje, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká. Skazenosť sa môže preložiť aj ako „zlovôľa„. To znamená, že ľudia bez zábran robia čo chcú, aj to najhoršie. Tak je to aj dnes. A keď niekto natrafí na lepšie konanie, môže byť šťastný. Porušenie ľudstva sa šíri, dnes hovoríme, že je plošné. Ale skazenosť ide aj do hĺbky. Je tu napísané, že zmýšľanie ich srdca bolo „ustavične zlé“. Teda ľudstvo už nemalo ani jednej svetlej chvíľky. Dúfajme, že dnes ľudstvo ešte svetlú chvíľku má.
Nie raz som rozmýšľala o tom, koľko zbytočnej energie ľudstvo znova a znova vynakladá na veci dávno vyriešené, platiace len „tak„ a „za takých„ konkrétnych okolností… Napriek tomu stále modeluje a vymýšľa nové spôsoby žitia, vzťahov, pravidiel dávno daných. Keby to takto fungovalo v živočíšnej a rastlinnej ríši, už by sme nevedeli čo je med, vajíčko, ako vyzerá strom, kvet. Môže vymyslieť raz ešte niečo lepšie, ako je Desatoro Božích prikázaní? Prečo sme takí nepoučiteľní? Čo z toho bude?
Pohanstvo sa nestratilo tým, že zanikli pohanské chrámy. Chvalabohu, nestratilo sa ani kresťanstvo napriek tomu, že zo zeme, kde bola v prvej cirkvi bašta kresťanstva, urobili mohamedánski Arabi kresťanskí cintorín a trvá dodnes. Toto všetko nám nastoľuje otázku: Čo sa stratilo a čo nie. Čo sa z duchovných hodnôt stále stráca a čo trvá? Ktorá generácia sa môže považovať za stratenú a ktorá nie? Keby sa urobila deliaca čiara v každej našej rodine, koľko ľudí by ostalo, lebo sa stratili pre Boha a koľko by bolo vzatých? Som ja stratený alebo nájdený? Viete, že viac biblických textov hovorí k tejto téme. Poznáme piesne o stratených ovečkách, o stratených grošoch... Ale stratiť sa môže aj čas, aj dobrá príležitosť, ba dokonca aj život.
Viacerí tento text, kde sa hovorí o stratenom a nájdenom živote, prekladajú slovo život ako „duša„. Teda „kto si stratí dušu, nájde ju„. Až traja evanjelisti citujú tieto Ježišove slová, ba možno niektorí aj viackrát. Pristavme sa pri nich. Ak sa slovo život môže prekladať aj ako duša, tak tým nám jasne hovoria, že nejde len o náš telesný život, ktorý strácame smrťou, ale že ide o zmysluplný život, ktorý by mal byť obetovaný pre správnu vec, pre tú najsprávnejšiu, pre Boha. Ak nie je, tak tento život možno stratiť skôr, než zomrieme. Myslíte si, že málo ľudí behá po svete, ktorí sa tešia sile, výbornému zdraviu, sú veľmi aktívni, ale možno o nich povedať, že stratili dušu, alebo srdce, alebo pravú lásku, že stratili Boha, a v zmysle nášho textu život? Ani ho nehľadajú, lebo sa zamerali len na svoju dobrotu, blahobyt, na veci a statky časné. Básnik sa pozerá svojimi obdarovanými očami do nich a s hrôzou zisťuje, že sú zvnútra dutí. To všetko, čo majú, je len na povrchu.
Stratená generácia je tá, ktorej ide len o jej časné dobro. Bude poslúchať, ako ktosi povedal, aj orangutána, ak jej ten zabezpečí chlieb a hry. Takáto generácia, ktorá sa vďačne prispôsobí zlému, tancuje ako jej pískajú, hlasuje, ako si prajú mocní, nemá iný zmysel života, ako mať sa dobre. Milovať tento život. Na jej časných statkoch sa iba povadia, posúdia, požerú, postrieľajú. Po duchovnej stránke im odovzdá len rozvaliny.
Stratená generácia. Aký je to strašný súd. Musím sa pýtať: Nie je moja generácia stratená? Asi áno. Ale nie celá. Nie všetci boli a sú stratení. Predstavte si trstinové pole. Klátiace sa trstiny. Zafúka vietor, všetky sa ako na povel ohnú. Kryjú sa jedna za druhú. Zafúka z druhej strany, všetky sa ohnú na druhú stranu. Vietor je protivný. Mali by mu vzdorovať. Ale ony sú tie klátiace sa trstiny. Nájdu sa však medzi nimi aj vnútorne pevné, s dušou, nie duté. Tie sa neohnú. Ostanú vzpriamene stáť. A keďže sa väčšina ohne, je ich okamžite vidieť. Sú nápadné, provokujú, sú na odstrel. Nenávidia svoj život? Nie. Sú to svedkovia. V dobrý aj zlý čas. Vedia, že sa ohnúť nesmú. Ide im o viac, ako o zachovanie tohto života. Vedia, čo chcú, vedia, komu uverili.
Kázne aj iné vystúpenia prezrádzajú vašu poetickú dušu. Vidíte veci hlbšie, vnímavejšie, ako len bežný návštevník hoci starého známeho mošovského parku. Údiv a očarenie z jeho spoznávania vydalo na malú súkromnú výpoveď Evanjelium stromov v mošovskom zimnom parku. Čím najviac vás oslovil a stále priťahuje?
Niečo napovedajú verše M. Balabána: Člověk je tvor permanentného údivu. Člověk nevzplálý údivem je stále ještě jen čtvernožcem... Ten obdiv by mal prerásť v modlitbu. Mohla by mať podobu kázne, alebo lepšie - akéhosi evanjeliového apokryfu. Tak som to cítil, keď som sa prechádzal sám, alebo s vnúčatami, „našou horičkou„, ktorá sa začína desať minút cesty pešo za domom na úbočí Veľkej Fatry. Park má výsadu, že je chránený. Preto jeho staré stromy, ktoré sú mu verné a nikdy odtiaľ do cudzieho sveta neušli, mali možnosť vyvinúť sa do nebývalej mohutnosti a krásy. Stvoriteľ tam dostal čas a príležitosť doviesť svoje diela do úplnej zrelosti. Aj to stačí na to, čo povedal profesor M. Balabán vo svojej knižočke o antropológii Starej zmluvy: „Buh se jeví (a chce se jevit) jako aranžér krásných objektu, jako umelec vystavující svá díla a člověk je zván na permanentní vernisáž...„ Možno sa nám otvoria oči pre krásne objekty Božieho stvorenstva. Možno ich už na jar objavíme hoci na kúsku zakvitnutej medze za naším domom.
Vie človek zužitkovať posolstvá, ktoré mu odovzdáva Hospodin v podobenstvách prírody? Chce to vôbec, on, „pán tvorstva„, vraj najväčší a najmúdrejší?
My ľudia sme vzájomne poprepletaní ako konáre stromov. Samotári sú čudáci a absolútni samotári by ani nemohli existovať. Mali by sme teda vedieť spolunažívať. Mať dosť lásky, ktorá je schopná urobiť priestor tomu druhému. Vedieť ustúpiť, odpustiť, vzájomne sa podržať, rešpektovať aj veci nepríjemné, mať poriadok vo svojich vzťahoch. Platí to najmä pre tých, ktorí sú nám veľmi blízko, s ktorými sa denne stretávame, ba až dotýkame, ako tie konáre a vetvičky. To je miesto dobré na skúšku, či sa vieme dohodnúť.
Z nepodareného vzájomného spolunažívania môže človek vycúvať. Bolí to najmä vtedy, keď to urobí neférovým spôsobom. Zanechá po sebe sklamanie, slzy, rany. Niekedy sa ľudia na slušnom rozchode dohodnú ako kedysi Abrahám a Lót. Bolo im pritesno. Nedorozumenia sa množili, a tak sa dohodli bez hnevov a dramatických scén: ja pôjdem napravo, ty naľavo. Obyčajne nie sú tie strany rovnako hodnotné. Jedna býva výhodnejšia ako druhá. Preto sa jeden z partnerov musí uskromniť. Ustúpi väčší, krajší, kvalitnejší duch.
Keď sa dívam do korún vedľa seba stojacich mohutných, nahých listnáčov, ako sú ich konáre úžasne posplietané, vidím, ako sa dotýkajú, ustupujú jeden druhému, hľadajú cestičky, musím myslieť na tú vzájomnosť. Oni z nej vycúvať nemôžu. Ktovie, či sa Stvoriteľ, hlboko zarmútený našou nespratnosťou, nezadíval radšej na ich pospletané vetvičky, aby mal radosť z toho, ako si rozumejú. Asi by sme mali urobiť to isté. Vziať si rodinu, ktorá sa sťažuje, rozvadených susedov či spolupracovníkov a ísť sa pozrieť na tie koruny stromov. Porozmýšľať o tom, poučiť sa, aj potešiť a pre dobro všetkých urobiť nové rozhodnutia. Taký výlet je dobrá investícia...
Vám sa podarilo z rozprávania stromov vyčítať celý rad veľmi zásadných odkazov, ktoré postupujete človeku. Čo najviac potrebuje?
Hovorí sa o kríze osobnosti v spoločnosti. Keď sa na vysokú funkciu hľadá vhodný kandidát, nie a nie ho nájsť. Neraz pred voľbami počúvame, že niet koho voliť a ak, tak iba menšie zlo. Nie je to dobre, keď chýbajú uznávané autority, vzory, patriarchovia, symboly, legendy, ktoré sú nadlho pre národ zdrojom posilnenia, inšpirácie, radosti. Aj v mošovskom parku sa radi dívame na veľké, staré stromy, ktoré vzbudzujú všeobecnú úctu a obdiv a sú pýchou prírody. Možno sa z nich vytešujú aj ich menej zdatní spoločníci. Sú vysokánske, ale aj nižšie, zato rozložitejšie, s hrubočizným kmeňom, ktorého kôru by s uznaním obdivovala aj päťstoročná korytnačka...
Pre vás, ktorý ste týždeň čo týždeň, a pri rôznych príležitostiach i častejšie, hľadali slová a tvorili posolstvá pre najrozmanitejšie spoločenstvo poslucháčov takpovediac „povinne„, iste nie je ťažké zasadnúť si a písať. Toto „mošovské evanjelium„ je však takou pohodovou výpoveďou človeka, ktorý sa konečne mohol zastaviť a naplno prežiť videné. Cizelované bohatou životnou skúsenosťou zaznamenať a odovzdať. Vnímali ste to ako výnimočnú príležitosť?
Inšpirácia! Chápem tento zázrak ako dar do rozohriateho vnútra človeka, ktorý ho tvorivo oplodní až mimoriadnym spôsobom. Odkiaľsi príde, s ním nové nápady, takže prekvapený bežíš si ich napísať, aby si na ne nezabudol. Tento dar je krehký. Ak ťa pri ňom niekto vyruší, môže ho odplašiť. Tvoje srdce i mozog sú iba sprostredkovateľmi. Nakoniec sa spolu s tebou tešia, čo vyprodukujú, lebo len pred malou chvíľou to vôbec neexistovalo. Nič také ťa ani nenapadlo, alebo to bolo veľmi nevýrazné. Oné „zahrievanie„ je vyčerpávajúce, neraz si pri tom i poplačeš, ale nakoniec je nesmierne sladké. Popreháňa ti city, myšlienky, dušu, ale ju zároveň aj upokojí. Asi tak ako večerná nedeľná pieseň utrápenú „mamičku moju„. Aj ona po takej hlbokej prežitej clivej chvíli mala navyše pocit, že nebola sama, že mala perfektnú spoločnosť. Potom zase tento svet, tŕnie starostí života, onú inšpiráciu z teba driape. Nepodarí sa mu však vziať ti všetko a ak si z toho ozaj čosi zapíšeš, môžeš sa s tým podeliť. Vďaka Bohu za tento dar!Zuzana Bukovská
Snímka: archív NŽT
(Celý rozhovor môžete nájsť v knihe Zuzany Bukovskej Rozdané zostáva)
