Igor Bukovský sa narodil 27. augusta 1966 v Martine, kde navštevoval aj gymnázium. Hoci bol reprezentantom Československa v plávaní, pre ďalší život si vybral medicínu. Prihlásil sa na Lekársku fakultu UK, ktorú zo začiatku študoval v Martine, neskôr v Bratislave. Po pätnástich rokoch pôsobenia vo funkcii odborného asistenta na Fyziologickom ústave LF UK v Bratislave a získaní vedeckého titulu PhD., si splnil sen a otvoril súkromnú ambulanciu klinickej výživy, ktorá sa zaoberá medicínskym využitím výživy. Je členom Americkej dietetickej asociácie a Britskej spoločnosti pre výživu. Je doteraz spoluautorom niekoľkých vysokoškolských učebníc a autorom piatich publikácií, ktorých sa na Slovensku predalo viac ako 200 tisíc kusov. Jeho najnovšia kniha sa volá Návod na prežitie pre muža.
Publicistka Zuzana Bukovská sa narodila 25. januára 1945 v Kežmarku. V roku 1963 prišla do Martina, aby na práve založenom Pedagogickom inštitúte študovala slovenčinu a dejepis. Túto kombináciu učila na ZŠ Gorkého v Martine. V rokoch 1988 – 1990 bola inšpektorkou na ONV – odbor kultúry a v rokoch 1990 – 1999 redaktorkou Nového ŽIVOTA TURCA. V súčasnosti pracuje ako lektorka hromadných návštev zaujímajúcich sa o prácu v Slovenskej národnej knižnici. V roku 2000 dostala cenu Literárneho fondu za tvorivú publicistiku a nedávno vydala knihu rozhovorov so známymi turčianskymi osobnosťami Rozdané ostáva. Zuzana Bukovská je vydatá, má tri deti.
Zuzana Bukovská, publicistka, mama Igora Bukovského
Váš najdramatickejší zážitok z rodičovského združenia?
Náš syn Igor sa venoval plávaniu, bol v československej reprezentácii i majstrom Československa v prsiarskych disciplínach. Preto sme akosi prirodzene rátali s tým, že po maturite pôjde študovať nejaký športu blízky odbor. Dlho rozmýšľal, napokon sa rozhodol neopustiť martinské plavecké zázemie a vybral si lekársku fakultu. To sme sa však dozvedeli azda na poslednom rodičovskom združení a možno tiež medzi poslednými...
Chodili ste spolu do kina?
Tak to nie a neviem, či Igor vôbec do kina chodil. My sme s ním chodievali, najmä kým bol mladší, na plaváreň – na tréningy, preteky, sústredenia.
Absolvovali ste klasické dovolenky?
To áno, a také pravé slovenské. Rozvíjali sme záhradu, stavali malý domček a Igor patril k veľmi húževnatým a ochotným pomocníkom. Ale boli to, samozrejme, aj dovolenky iné, oddychové.
Aké vlastnosti po vás zdedilo vaše dieťa?
Dúfam, že všetky tie najlepšie – ktoré mám ja i on.
Pomáhali ste mu pri výbere povolania?
Snažili sme sa, ale napokon sa vybral svojou cestou. Tú sme mu s radosťou odobrili a som presvedčená, že sa rozhodol najlepšie, ako sa mohol.
Čím vás syn najviac prekvapil?
Stále ma prekvapuje – aký je húževnatý, cieľavedomý, ako si vie poradiť s obrovským zaťažením, ktoré narastá s jeho postavením a pozíciou.
A vy jeho?
Neviem. Ale vždy spomína na to, že sme boli na neho veľmi prísni. (Ale takto si pamätá svojich rodičov asi väčšina detí.) Takže ho možno dnes prekvapuje moja tolerancia a chápanie jeho vyčerpávajúceho spôsobu života so širokou škálou aktivít.
Kedy ste si uvedomili, že ten druhý je osobnosť?
Dávno, možno po prvých vyhratých významnejších pretekoch, keď si ho začali všímať ľudia, noviny, ale najmä, keď si začal budovať svoje vlastné rodinné zázemie.
Ako komentuje vašu kariéru?
Teší sa z nej, jeho povzbudzovanie je pre mňa zaväzujúce.
Máte spoločné zákutia na relax?
Myslím si, že sa nemýlim, keď poviem, že je to naša záhrada. Viem, že tam sa cíti dobre nielen on, ale aj jeho pes.
Čo by ste na ňom zmenili?
To je moje tajomstvo. Ale nedarí sa...
V čom je pre vás vzorom?
V neskutočnej pracovitosti a pedantnosti, schopnosťou mať vo veciach systém.
Kvôli čomu sa viete pohádať?
Nemá rád, keď som nerozhodná, má vo zvyku problémy riešiť rázne a nekompromisne.
Čo si najčastejšie navzájom vyčítate?
Ja jemu slúchadlá v ušiach a ťukanie do mobilu. On mne môj nepomer hmotnosti k výške...
Čo si viete dožičiť?
Síce zriedka, ale zahrať si Človeče, tešiť sa z vyhadzovania druhého a mať pri tom neviazanú škodoradosť.
A čo si neviete odoprieť?
Vzájomné rozprávanie sa cez telefón a takmer denno-denné aspoň takého spojenie.
Igor Bukovský, odborník
v oblasti výživy a prevencie chorôb, syn Zuzany Bukovskej
Aký najdramatickejší zážitok prežil váš rodič na rodičovskom združení?
To je asi otázka na mojich rodičov, ale ak sa dobre pamätám, tak na moje rodičovské združenia chodil otec a viem, že veľmi často išiel po jeho skončení najprv porýľovať kus záhrady (smiech).
Chodili ste spolu do kina?
Nie. Vtedy bol televízny program taký bohatý a dobrý, že nebolo treba chodiť ani do kina.
Absolvovali ste klasické dovolenky?
Áno. Zvlášť si pamätám jednu na Balatone: nemal som vtedy ešte ani desať rokov a prvýkrát som videl mandľovú zmrzlinu. Pretože som mal v čerstvej pamäti zážitok z vyberania krčných mandlí a keďže mandle ako orechy boli vtedy pre mňa neznáma vec, v detskej hlave vzniklo spojenie: krčné mandle – mandľová zmrzlina. Bola mi stráášne odporná, len som sa čudoval, prečo nie je červená ako to, čo mi ukázali na miske, keď ma odviazali z kresla...Otec ma ako veľmi malého chlapca naučil plávať a mama sa stále starala, aby sme mali čo jesť.
Aké vlastnosti ste zdedili po rodičoch?
Všetky. Teraz sa ich snažím vytriediť.
Pomáhali vám pri výbere povolania?
V tom čase som už takmer všetko riešil sám.
Čím vás rodičia najviac prekvapili?
Ako statočne obaja zvládli moje najťažšie obdobie v živote. Taktne vzadu, ale dosť blízko, aby som cítil ich podporu.
A vy ich?
To naozaj neviem.
Kedy ste si začali uvedomovať, že ten druhý je osobnosť?
Keď som sa ako dvojročný hodil o zem – a nič (smiech).
Ako komentujú vašu kariéru?
„Mal by si si konečne trochu oddýchnuť...„
Máte spoločné miesta na relax?
Áno. Záhradu plnú kvetov, o ktoré sa stará mama, včiel, o ktoré sa stará otec, a spomienok, ktoré sa tam za roky nakopili.
Čo by ste na mame zmenili?
Obom rodičom by som chcel „zobrať„ všetky zdravotné problémy...
V čom sú pre vás vzorom?
Mama je úžasne spoločenská a otec je neskutočne trpezlivý. A obaja majú veľké srdce.
Kvôli čomu sa viete pohádať?
Kvôli blbostiam, človeku, bratovi a kvôli tomu, že nechcem jesť naraz všetko, čo má mama nachystané v chladničke aj špajze.
Čo si najčastejšie navzájom vyčítate?
Ale na to ja ako dieťa nemám právo! (smiech) No, mohli by sa obaja starať viac o svoje zdravie, pretože sa bojím, že tie zdravotné problémy sa mi nepodarí z nich len tak „zobrať„. Nedávno totiž môj pes Axel zlomil moju jedinú kúzelnícku paličku...
Čo si viete dožičiť?
Keď sme spolu, všeličo sa hráme. Keď spolu nie sme, telefonujeme si.
A čo si neviete odoprieť?
Presne to isté.
