Dušan Antalík, gitarista skupiny Team
Okamihov, keď človek stretne svojho anjela, je v živote veľmi veľa. Veľakrát som mal aj ja pocit, že nado mnou niekto v osudnom okamihu stojí a pomáha mi dostať sa z ťažkostí. Spomínam si na jeden „nevinný„ detský zážitok, keď som ako sedemročný býval s rodičmi vo Valči. Moji rodičia boli učitelia, bývali sme v školskom byte vo valčianskej škole, ktorá, ako mnohí určite vedia, leží nad dedinou, hneď vedľa cintorína. Cintorín bol vždy vo Valči obohnaný kamenným múrom a pri tomto múre rástlo niekoľko nádherných obrovských gaštanov, na ktoré som veľmi rád liezol. V čase, o ktorom píšem, gaštany práve dozrievali a ja som si z vylúpaných i nevylúpaných robil rôzne hračky. Obrusoval som ich, aby mali pekný hnedý kožúšok, spájal som ich zápalkami do postavičiek, robil som si z nich autíčka, ale používal som ich aj ako strelivo do gumypušky. Gaštany dozrievali a na stromoch ich už nezostalo veľa, len pár krásnych zelených na samom vrcholci obrovského gaštana rastúceho nad kamenným múrom cintorína. Vyšplhal som sa teda na samý vrcholec, že si ich odtrhnem. Snažil som sa ich dočiahnuť, a tak som stál naozaj na posledných, už pomerne tenkých konárikoch. Keď som sa načahoval, konár sa mi zlomil pod nohami a ja si už len pamätám, ako sa mi krútil svet, chvíľu som videl oblohu, chvíľu zem a tá chvíľa sa mi zdala nekonečná. Ako keby som žil v spomalenom filme. Uvedomoval som si len to, že z tej veľkej výšky padám dole hlavou rovno na ten kamenný cintorínsky múr. A vtom sa stalo niečo, čo mi možno zachránilo život. Rázsochou posledného konára nad plotom sa moje telo prešmyklo, spomalilo na nej a ja som zostal visieť za zakliesnenú nohu, dole hlavou asi tridsať centimetrov nad kameňmi. Samozrejme, že to bolelo, nohu som mal poriadne odretú, telo dobité a poškriabané, ako som padal z tej veľkej výšky saltami, zlomiac cestou niekoľko konárov. Akým zázrakom som sa zachytil tesne nad kamenným plotom, to naozaj neviem... Ibaže vtedy pri mne stál môj anjel strážny.
Lenka Kapustová, vedúca redaktorka aktualít týždenníka Plus 7 dní
V živote i práci stretávam skôr démonov. Anjel je pre mňa synonymom nadpriemernosti, vnútornej čistoty, ale na druhej strane i normálnosti, napĺňania nejakého pozitívneho zmyslu. Posledného anjela som stretla pred pár týždňami, presne 19. novembra v Južnej Afrike pri mestečku Knysna. Mal asi dvesto kilogramov, vážne zdravotné problémy, čiernu pleť, základné školské vzdelanie, chatrč bez elektriny, vody, toalety. Selina Nomfundo Booi bola v miestnom townshipe, čo je výraz pre černošské geto, v porovnaní s ktorým je náš Luník IX štvorhviezdičkový hotel, niečo ako ľudová liečiteľka, psychologička a kto chce i bosorka. Jej magnetizmu neunikol nikto. Zliezali sa k nej tisícky zúfalcov. Hrýzli zapáchajúce korene, pili čaje, ktoré naordinovala. Čo povedala, to platilo. Ako Boží zákon. Miestnym napríklad nariadila ochranu proti HIV, čím zachránila tisícky životov. Vysvetľovala deťom i dospelým morálne hodnoty, usmievala sa na umierajúcich. Aj na mňa.
Peter Mišák, šéfredaktor
Slovenských národných novín, spisovateľ
Anjeli? Jednému z nich som sa narodil. To našťastie každý. Určite každý chlap, a nič na tom nezmenia ani neskôr všakovako sa vyvíjajúce okolnosti. Veď anjeli majú najbližšie k deťom. Azda aj preto sa jeden narodil aj v mojej rodine ako dievčatko. Časom sa počlovečil, dospel a stal sa anjelom pre svoje dieťa. A to je zasa anjelom pre všetkých nás. Kratučko po ňom prišiel ešte jeden. Majú aj mená. Cyrilko a Maťko. Je smutné i nádherné, že z anjelov sa časom stanú ľudia. Učili nás, že je to aj naopak, no zatiaľ sa táto optimistická – s odpustením – reinkarnačná doktrína nijako nepotvrdila. Vystačme si s tým – inak sa asi ani nedá, že nás v živote tí naši obklopujú a obšťastňujú. A že každý máme dajakého. A že každý dakomu patrí. Aj každý z tých miliónov, sediacich na povestnom hrote ihly stredovekých, predtomistických filozofov.
Pavol Pokrievka, profesionálny hasič
Mojím anjelom bol primár Július De Rigo s kolektívom, ktorý ma pred ôsmimi rokmi operoval. V práci som mimo služby utrpel nešťastnou náhodou vážny úraz pri páde zo šiestich metrov. Roztrieštil sa mi pritom stavec. Július De Rigo aj s ďalšími lekármi ma dal dohromady a keby nebolo jeho, nemohol by som byť napríklad pri úspešnom zásahu hasičov pri požiari vo firme Flaga. Vďaka úspešnej operácii som mohol po roku absolvovať fyzické testy, vyjsť aj na Elbrus na Kaukaze a Mount Blanc v Alpách a venovať sa jaskyniarstvu.
Marek Hollý, podnikateľ
Človek najlepšie spozná ľudí, keď mu je najhoršie. Ja som takúto situáciu zažil nedávno. Pre mňa boli anjelom strážnym v najťažších chvíľach všetci, ktorí mi akokoľvek pomáhali – sestričky, lekári, moja blízka rodina – otec mama, brat, priatelia futbalisti. Ale predsa najviac mi vždy pomohla prítomnosť dcéry Valérie pri mojom lôžku. Nebol som vtedy v jednoduchej situácii ani po psychickej stránke. Veď po operácii plastiky krížneho väzu prišli veľké zdravotné komplikácie. Valéria mala vtedy tri roky a vždy, keď ma s rodičmi prišla pozrieť, obrovsky ma to povzbudilo zabojovať. Nezvyknem plakať, ale keď prišla, vtedy sa mi tlačili slzy do očí. Nehanbím sa vôbec za to, že som sa rozplakal. Práve moju dcéru, ktorá má teraz šesť rokov, pokladám za svojho najväčšieho anjelika. Keď som ležal v nemocnici, mal som čas premýšľať o živote. Poldruha mesiaca som strávil na lôžku, potom som bol takmer tri mesiace v Kováčovej a opäť ďalší mesiac a pol som ležal na ortopédii. Za desať rokov profesionálnej kariéry futbalistu som na rozjímanie o živote jednoducho nemal čas. Viacerí ma poznali ako uponáhľaného človeka a mnohí len jednostranne ako športovca. Vtedy, keď bolo najhoršie, som si začal uvedomovať, o čom je život. Dnes viem, že s takými anjelikmi, ako je moja Valéria, sa nielen žije ľahšie, ale ľahšie sa aj prekonávajú problémy.
Peter Cabadaj, literát a odborný pracovník
Slovenskej národnej knižnice
Do môjho života znenazdajky priletelo a potom z neho po čase aj v tichosti odletelo niekoľko anjelov rôznych mien, priezvisk, povolaní, značiek a krídel. Niektorí mi utkveli v pamäti viac, iní menej, ale vo všeobecnosti u mňa platí, že s terajšími i bývalými anjelmi sa snažím byť kamarát. Alebo aspoň s nimi udržiavam príležitostný kontakt, v rámci ktorého sa niekedy dlhoročné anjelské mlčanie premení na pravé čertovo kopýtko... Môžem sa pochváliť, že som mal doteraz šťastie na anjelov i dobré víly, teda spriaznené duše. A vôbec to nemuseli byť anjeli strážni, ktorí mi svojím anjelským trúbením naznačovali, že sa bude niečo diať. Možno aj preto želám sebe, svojim priateľom a všetkým ľuďom dobrej vôle, aby sme si v roku 2007 lepšie všímali vlastné okolie. Ak tak urobíme, nebude problém dozvedieť sa, ako sa volá anjel, ktorého sme stretli, alebo ktorého už roky rokúce dobre poznáme.
Jozef Országh, poslanec Žilinského samosprávneho kraja
Život človeka je podmienený dvomi základnými poznaniami – svojím vznikom a zánikom. Obidva sú objektívne, neovplyvniteľné našou snahou. Všetko, čo sa odohráva v tomto časopriestore, je dielom vonkajších a vnútorných objektívnych faktorov (našou snahou, záujmom, možnosťami určovať vývoj). Čas batolenia i predškolského veku je tým krásnym poznávaním, hrami, radosťou a šťastím. Prichádzajú prvé povinnosti, prvé lásky i sklamania. Celý tento vývoj pre nás rodičov je časom očakávaní, obáv, radostí i zadosťučinenia. A naraz deti stoja pred vlastnou zodpovednosťou a majú v reálnom svete obhájiť to, čo sa naučili. Naša rodina sa rozrastá, prichádzajú ako v mojom prípade zaťovia Marek, manžel Dášenky, a Michal, manžel Katarínky. Žiaľ, je to aj čas odchodov – strácame našich najbližších, rodičov. A zrazu je tu okamih, ktorý v zlomku chvíle mení zažitý stereotyp. Držím v náručí svoju vnučku Nikolku, jej učarujúci pohľad i jej plač pôsobí na mňa ako anjelský chór. Prichádzajú moji vnúčikovia Miško a Riško (dvojičky) – moje slniečka. Toto sú moji anjelici, tí mi dali novú silu a chuť dokazovať, že život je najkrajší dar.
Sebastian Andrášik, zástupca náčelníka
Mestskej polície v Martine
Anjelov, v prenesenom význame, bolo v mojom živote toľko, koľko ľudí som stretol. Anjelov nám posiela sám život. Niektorí sú anjelmi života, iní anjelmi smrti. Anjelom života je človek, ktorý niečím obohatí iného človeka a anjelom smrti je ten, kto považuje iných za prostriedok pre dosiahnutie svojich cieľov. Ak by som povedal jediné meno anjela života, urazil by som ostatných. Ja si kladiem skôr opačnú otázku. Pre koho som bol anjelom života, alebo kto vo mne stretol tohto anjela? Ak nikto, prežil som rok zbytočne.
Ján Linceni, vedúci Detského folklórneho súboru Turiec
Môj strážny anjel? Nikdy som sa hlbšie nad tým nezamyslel. Až teraz, keď píšem tieto riadky, si uvedomujem, že tých zmien v dobrom i v zlom bolo doteraz dosť. Taká výrazná zmena nastala v roku 1998, keď som si liečil zranenia po autonehode. Jeden môj spolupracovník, ktorému bol folklór koníčkom a v tom čase tancoval v Turci, mi povedal, či by som neprišiel do Strojára, vraj sa tam pri tancovaní najlepšie rozhýbem – a mal pravdu. Ďalšou zmenou, ako u väčšiny mladých a slobodných ľudí, bolo založenie rodiny. Folklór vystriedali iné povinnosti, tiež príjemné. Najskôr svadba s Jankou, potom narodenie syna Janka a dcéry Andrejky a náš spoločný každodenný život. Nedajú sa opomenúť ľudia, ktorí ma vychovali a pomáhali mi. Sú to rodičia a v mojom prípade som mal aj obrovské šťastie na rodičov mojej manželky. Žiaľ, niektorí už nie sú medzi nami. Rodina sa ale rozrástla, teraz v nej udávajú tón dva najkrajšie a najmilšie anjeliky – vnučky, päťročná Zuzanka a osemmesačná Lucka. Ďalšou zmenou bol návrat k folklóru, ale už nie ako tanečníka. Úplne náhodou som stretol ľudí, ktorí sa pohrávali s myšlienkou založiť detský folklórny súbor. Stalo sa. V roku 1982 Detský folklórny súbor Turiec skutočne vznikol. Zakladatelia súboru, teta Božka, teta Šárka a ujo Jano (tak nás deti volali a dodnes volajú) nemali ani tušenie, aký zdroj pozitívnej energie majú k dispozícii. Za takmer štvrťstoročie vyše štyristo malých a väčších anjelikov rozdávalo a neustále rozdáva radosť a spokojnosť. Aj zásluhou Detského folklórneho súboru Turiec ožili piesne, tance, hry a zvyky v turčianskom regióne. Toto sa mi pozdávalo, spojiť príjemné s užitočným. No aj tak si myslím, že k úplnému šťastiu patrí osobné zdravie, zdravie mojich najbližších, vlastne všetkých. Toto sú moji anjeli strážni.
Monika Droppová, regionálna riaditeľka záchrannej služby Falck – Záchranná
Myslím si, že pre každého človeka sú anjelmi predovšetkým rodičia, a to nielen v detstve, ale počas celého života. Anjelom bola pre mňa aj moja priateľka zo štúdia medicíny, ktorú poznám odvtedy, ako som prišla prvý raz do Martina. Často mi pomohla v krízových situáciách. Anjel sa v mojom živote skonkretizoval najmä pred piatimi rokmi, keď som mala problémy s očami. Oslepla som na jedno oko. Operovala ma Marta Ondrejková, lekárka z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Oči mi „poplátala„ tak, že v súčasnosti môžem normálne pracovať a zachraňovať životy iným ľuďom.
Peter Bánovčin, prednosta Kliniky detí a dorastu
Jesseniovej lekárskej fakulty a MFN
Naša klinika zabezpečuje zdravotnícku starostlivosť pre kriticky choré deti celého Žilinského kraja a niektorých ďalších okresov. Problémom je, že na zabezpečenie tejto činnosti sporé prostriedky z verejných zdrojov nestačia. Keď som premýšľal, kto by mohol byť anjelom v mojom živote, prišiel som k menám ľudí empatických k trápeniu chorého dieťaťa, ktorí v snahe pomôcť, prispejú klinike nejakou korunou. V Martine aj širšom okolí som stretol mnoho malých anjelikov. Prispeli, zorganizovali zbierku či benefičný koncert. Existuje tu ale jeden veľký anjel, ktorý už niekoľko rokov rozprestiera krídlo nad našou klinikou. Týmto anjelom sú zamestnanci firmy Trim Leader s pani riaditeľkou Michaelou Kováčovou. Vďaka im.
