. storočia v Turci, s dôrazom na život v meste Martin. Expozícia v úvode prezentuje tvorbu prvej školenej akademickej maliarky na Slovensku Ž. Duchajovej-Švehlovej, najvýraznejšej postavy slovenského symbolizmu M. Th.-Mitrovského, predstaviteľa ľudovej žánrovej maľby K. Ondreičku, expresívneho a súčasne poetického A. W. Kubínčana, zakladateľskej generácie slovenskej výtvarnej moderny (M. Benka, J. Alexy, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla, M. Galanda).
Prelom 20. a 30. rokov znamenal v slovenskom výtvarnom dianí koniec osobných identifikácií s prostredím a kultúrnohistorickým dedičstvom. Prišiel čas jednoznačne “artikulovaného problému národného umenia”, formulovaného modernými výrazovými prostriedkami so svojbytnou štruktúrou obrazu a osobne prežitou autorskou výpoveďou. definovanou v Súkromných listoch Ľ. Fullu a M. Galandu z rokov 1930 – 1932. Významnú časť expozície preto napĺňa umelecký odkaz tvorby Mikuláša Galandu (1895 – 1938) v kontexte dobových dokumentov archívnej povahy (fotografie, korešpondencia, autorove náčrtníky, memorabílie). Expozícia predstavuje najmä maľbu umelca z obdobia 30. rokov 20. storočia inšpirovanou európskou metafyzickou maľbou, kubizmom a surrealizmom. Pod širokou škálou európsky orientovaného výtvarníka sa skrýva melodický, veľmi subtílny rytmus slovenskej duše. Tvorba M.Galandu dosiahla svoj vrchol rokom 1932, kedy sa jeho tvorivý záujem koncentroval do troch námetových okruhov – poeticky ladených figurálných kompozícií so ženskými aktmi, materstva v typickej monochrómnej pastelovej farebnosti, kubizujúcich kompozícií hôrnych chlapcov a zbojníkov a sociálne ladených mestkých motívov.
Ďalšia časť expozície predstavuje diela príslušníkov Generácie 1909 a generácie výtvarníkov nastupujúcich v období druhej svetovej vojny, opäť s dôrazom na ich pôsobenie v Martine (F. Kudláč, V. Chmel, V. Hložník, L. Čemický, L. Mrázová, F. Štefunko).
Posledná časť stálej expozície TG predstavuje nástup mladej generácie 50. rokov 20. storočia, ktorí nastolili novú polemiku o otázkach modernosti výtvarného umenia v tesnej symbióze s najlepším odkazom národných tradícií. Prihlásili sa tak k tradícii ako vnútornej súčasti každého umeleckého diela a proklamovali snahu o obnovenie práva umenia na samostatnosť, o koncipovanie obrazu ako autonómneho sveta. Špecifikujúc námet sa stále vracajú ku “prameňom” a prežitkom osobnej chronológie minulosti v dedinskom prostredí. Objavujú tiež námetové okruhy civilnej každodennosti. Ich profesionálne začiatky súviseli s pôsobením v Martine. Ranú tvorbu Skupiny Mikuláša Galandu (A. Barčík, V. Kompánek, I. Laluha, P. Tóth, R. Krivoš, I. Štubňa, M. Marček) zaradila autorka koncepcie výstavy do stálej expozície Turčianskej galérie ako prirodzenú súčasť kultúrnych dejín mesta.
To be continued...
Výstava diel z majetku Mesta Martin a zbierok Turčianskej galérie, aktuálne inštalovaná v martinskej Turčianskej galérii, prezentuje časť akvizičného programu z 80. rokov 20. storočia, v prípade mesta zo 60.-70. rokov.
Výber autorov bol podmienený generačnou spolupatričnosťou a časovou nadväznosťou na stálu expozíciu TG s akcentom na roky vzniku diela, situovaných do 60. až 80. rokov minulého storočia. Veľká časť vystavených diel reprezentuje tvorbu martinských umelcov, ktorí už svoje dielo zavŕšili. Rozmanitý charakter ich maliarskeho, resp. grafického rukopisu je dôkazom individuality umelcov, ich špecifických a jedinečných spôsobov umeleckého stvárnenia v konkrétnom čase a priestore. Rozdielna úroveň kvality vystavených diel má priamy súvis s kvalitou zbierkového fondu galérie a dobových, často rozporuplných predstáv o potrebe tohto „správneho obsahu“ diela, ktoré sa malo dostať do zbierok galérie. Mnohí talentovaní umelci produktívneho veku (v tom šťastnejšom prípade!) tak prirodzene podľahli vkusu a ideologickým potrebám socialistického realizmu, ale napriek tendenčným obsahom ich diel, alebo práve pre ich veľký talent, vznikli umelecky cenné diela. Na rukopise predstavených umelcov sa do značnej miery podpísala aj ich akademická príprava, prípadne autodidaktstvo, spojené s obdivom voči svojim učiteľom, resp. maliarskym vzorom, a vedomé stotožnenie sa s niektorými dobovými trendami v slovenskom výtvarníctve. Najčastejším maliarskym žánrom, predstaveným na výstave sú majstrovsky zvládnuté krajinomaľby Oľgy Krýslovej. Okrem nej sa v tomto žánri na výstave predstavujú aj maliari Dušan a Ivan Šimkovci, Ladislav Záborský, Dezider Milly, Vojtech Stašík, František Tanóczky, Otto Opršal, ale aj baladické figurálne maľby Ľuda Lukáča, veľkého obdivovateľa Milana Laluhu. Metafyzická poloha Milana Hložeka je čitateľná v scénografických návrhoch k inscenáciám Karvaša a Shakespeara, scénografické návrhy dopĺňa Kudláčov Hamlet. Výstava predstavuje aj geometricky abstrahujúce červeno-biele kompozície budov a rozprávkové, ba až fantaskné námety obrazov Evera Púčeka, ukážky zo štylizovanej grafickej tvorby Ivana Štubňu a Miroslava Marčeka a abstraktné maľby jedného z galandovcov Milan Paštéku.(rr)
