Jaroslav Katriňák je prvým Slovákom, ktorý došiel do cieľa najťažšej rely
Len predminulú nedeľu sa skončil 29. ročník rely Lisabon – Dakar, ktorá sa do análov slovenského motoristického športu zapíše úspechom bývalého majstra sveta v enduro Jaroslava Katriňáka. Rodák z turčianskych Žabokriek svoju štvrtú účasť na dakarskom dobrodružstve – podľa mnohých najťažšej rely na svete - po troch účastiach, v ktorých nedovidel do cieľa, premenil vo veľký úspech. Nedávno si mohol, tentoraz už naozaj v cieli, vychutnať slastný pocit z pokorenia náročnej trate. Nielenže došiel do Dakaru, ale v peletóne 240 motorkárov z celého sveta mu v konečnom účtovaní patrilo skvelé deviate miesto. Len deň po tom, ako sa vrátil domov do Turca, sme sa s ním stretli v jeho martinskej dielni a spomienkami sme vracali k niečomu, čo zostane v jeho pamätí navždy. Veď sa mu splnilo to, o čom sníval - pokoriť Dakar.
Pred odchodom na dakarskú rely ste spomínali, že ak by ste si mali niečo pribaliť do batožiny, malo by to určite byť šťastíčko. Asi ste nezabudli a pribalili ste si ho, lebo vaša štvrtá misia na najťažšej svetovej rely bola úspešná. Keď ste prešli do cieľa poslednej etapy, aké ste mali prvé pocity?
Bol som hrozne šťastný. Predsa len, už som mal za sebou tri neplatné pokusy a tento štvrtý sa vydaril. Dá sa povedať, že som mal, obrazne povedané, nôž na krku, lebo keby som rely teraz nezvládol, neviem, či by som to ešte niekedy skúsil. V cieli som prežíval krásny pocit, lebo po každej z tých ťažkých pätnástich etáp prichádzala obrovská únava, ale zároveň aj úľava z toho, že som sa dostal ďalej. Pocit z toho, že som to prekonal, je úžasný. Verte, ten pocit vôbec nevychádzal z dakarského prostredia, pretože som očakával, že pri Ružovom jazere bude podstatne krajšie. Ale to v tej chvíli nebolo podstatné. Ten krásny pocit vychádzal len a len zo splnenia môjho športového cieľa a vtedy sa človek až tak nepozerá, čo je dookola. To, že som bol v cieli, bolo nádherné.
Hneď v prvej etape ste sa rozbehli celkom dobre. Dvadsiate piate miesto bolo nádejné, lenže po druhej etape, hoci ste si v nej polepšili, vďaka desaťminútovej penalizácii ste klesli na 43. miesto. Vraj penalizácia bola za prekročenie rýchlosti. Je to pravda?
Už prvá etapa bola veľmi ťažká, ale vyšla mi celkom dobre. Išla sa v ťažkom a hlbokom piesku. Bol som z toho trošku prekvapený, ale zvládol som ju bez problémov. V druhej etape to bolo presne tak, ako hovoríte. Za to, že som prekročil rýchlosť na meranom úseku o jeden kilometer, ma penalizovali desiatimi minútami. Išlo sa na tvrdom podklade po lesných cestách. Etapa bola výnimočná tým, že nám dali rýchlostné limity. No a tie sme ešte neovládali až tak dobre, takže som dal „viac plynu“ a prekročil som v jednom bode predpísanú rýchlosť 50 km o jeden kilometer. Bol som z toho trošku smutný, ale zároveň to bola výstraha, aby som si dával väčší pozor. Stalo sa mi aj v ďalších etapách, že mi trošku blbla „gepeeska“. Toto zariadenie mi štrajkovalo napríklad aj v jednej africkej dedine, keď som išiel na povolenej tridsiatke 22-kilometrovou rýchlosťou. Napriek tomu mi to začalo pípať a ukazovať, že idem rýchlosťou až 54 kilometrov za hodinu. Tento rok som s „gepeeskou“ nebol veľmi spokojný.
Potom prišla štvrtá etapa, pre vás zrejme nie najpríjemnejšia, pretože práve na nej ste natrafili na mŕtveho Juhoafričana Elmera Symonsa. Musel to byť pre vás šok, o to viac, že práve vy ste pred rokom v siedmej etape mali nepríjemný pád, našťastie nie s takým tragickým koncom...
Na trati som uvidel spadnutého jazdca, logicky som pri ňom zastal. Zistil som, že je s ním veľmi zle, takže som na mojom motocykli rýchlo postláčal všetky gombíky a privolal pomoc. Prišla asi za desať-pätnásť minút. Lenže, urobil som chybu. Na mojom zariadení som stlačil červené tlačítko, ktoré ma automaticky vyraďovalo zo súťaže. Bol to dôsledok stresu. Radšej som postláčal všetko, len aby som informoval o nehode. Večer to prerokovala jury, ale jej členovia uznali, že to bola stresová situácia, ocenili, že som v rýchlosti zastavil a aj rýchlo reagoval. Preto ma ani nepenalizovali a mohol som v pretekoch pokračovať. Napokon, ja som na mieste nehody čakal až do chvíle, kým nepriletel vrtuľník. Vtedy jeden muž z jeho posádky prišiel k môjmu motocyklu a stlačil mi zelený gombík na motorke a mohol som pokračovať.
Pri troch predchádzajúcich účastiach na Dakare ste ani raz neprekročili magickú sedmičku. Dvakrát ste stroskotali počas etapy a v minulom roku ste po dojazde do cieľa dochrámaný nemohli pokračovať. Mali ste viac rešpektu práve pred siedmou etapou?
Určite som mal rešpekt, ale na druhej strane som sa snažil na to nemyslieť. A najmä nenahovárať si, že je to etapa, ktorá by ma mohla zastaviť na ceste za cieľom. Nechcel som to ani myšlienkami privolať. Pravdaže, išiel som opatrne, snažil som sa neurobiť chybu a vyšlo mi to.
Niektoré etapy boli vedené po tvrdých kamenistých terénoch, vraj ste sa po nich dokonca tešili na piesok?
Bolo to tak. Terény viacerých etáp boli ozaj kameniste a tvrdé. Bolo to dosť náročné na nohy, na ruky, samozrejme aj na zadok. Faktom je, že som sa tešil na piesok, ale ten tento rok v tom klasickom ponímaní na tratiach takmer ani nebol. Väčšinou to boli piesočné cesty a len malé, typicky pieskové úseky. Ale aj to bolo lepšie ako nič, lebo kameňov sme už mali dosť.
Na trati sa vám vyskytol aj technický problém a jednu z etáp ste údajne dojazdili iba s jedinou skrutkou, ktorá držala sedačku...
Bolo to v 6. etape. Stál som na štarte do špeciálu a zistil som, že mám skrutky na zadnej lavici odlomené. Ozaj to držalo iba na jednej vrchnej a jednej spodnej skrutke. Mal som malú dušičku, obával som sa, či to vydrží. Hovoril som si, že by to bola ozaj tragédia, aby som na niečom takom skončil. Našťastie etapa viedla po pieskových terénoch, nebolo to také tvrdé, takže aj vďaka tomu to našťastie vydržalo. Večer sme to v cieli opravili.
V polovici pretekov ste menili dovtedy spoľahlivý motor. Neobávali ste sa, že by vás mohol nový zradiť, nemali ste nutkanie nevymieňať niečo, čo spoľahlivo funguje?
Je to lotéria. To určite, ale nový motor je nový motor. Ten, ktorý mi slúžil sedem dní, dostal poriadne zabrať. A potom takáto taktika bola dohodnutá, tak sme ho vymenili.
Bolo súčasťou vašej taktiky aj to, že ste sa pred koncom viac „odviazali“ a začali sa drať do popredia v celkovom poradí?
To nebolo v taktike, skôr v tom, že som si postupne zvykal na systém pretekov, na navigáciu. Viac som sa osmeľoval ísť sám. To ma upokojovalo a pridávalo mi na jazdeckej pohode.
V jednej z etáp ste vraj spolu s holandským jazdcom takmer zablúdili?
Bolo to v ôsmej etape a mali sme problém s navigáciou. Spôsobila to piesočná búrka, v ktorej sme sa dosť ťažko orientovali. V tomto prípade som bol rád, že sme boli spolu, lebo vo dvojici sa cesta ľahšie hľadá a človek je predsa len trošku smelší.
Jedenásta etapa bola zrušená kvôli obavám z únosov pretekárov zo strany rebelov. Nemali ste pocit strachu?
Nie, vôbec nie. Nemali sme ani čas na to myslieť. Riešili sme svoje problémy, takže sme to ani nevnímali.
Ako ste brzdili pocit eufórie, ktorý mohol prepuknúť s približujúcim sa cieľom?
Boli síce chvíľky, keď som dupol na plyn viac, ako som chcel, a bolo to také, že som len-len vybral zákrutu, alebo obišiel nejakú priepasť, či kameň. Ale to patrí k pretekaniu. Nedá sa ísť stále pod dojmom, že si nič nemôžem dovoliť. K takýmto pretekom patria aj chyby, ale rovnako aj to spomínané šťastíčko.
Vyhli ste sa v tomto ročníku pádom?
Mal som dva ľahučké pády, ale pri jednom z nich som si napichol riadidlami miesto pod rebrami. Je to stále dosť bolestivé a priznám sa, že to ešte aj dnes cítim. Pobolieva to, takže sa mi zle spí.
Tento rok ste mali na Dakare aj priateľa z reprezentácie Ivana Jakeša. Nepochybne je lepšie mať v peletóne pretekárov niekoho blízkeho, s ktorým sa možno po etapách pozhovárať a vymeniť si skúsenosti. Je to tak?
Určite. Po pretekoch sme stále boli spolu. Porozprávali sme si, čo sme zažili na trati a hovorili aj o tom, čo nás čaká a čo treba urobiť na motorkách. Len škoda, že Ivan preteky nedokončil. Ale na budúci rok si to môže zopakovať. Uvidíme.
V úlohe mechanika bol s vami brat Rasťo. Výborný mechanik a predovšetkým človek, ktorému veríte. Mal veľa roboty?
Rasťo počas rely spal veľmi, veľmi máličko. Motorku dostal po etape do parády niekedy okolo piatej-šiestej a robil na nej aj dvanásť hodín. V noci vôbec nespával. Oddýchnuť si mohol len v aute, na ceste do cieľa ďalšej etapy. No a tam pokračoval pracovný kolotoč a opäť, ako vždy, „makal“ až do rána. Odviedol výbornú robotu.
Nehladiac na to, že v 29. ročníku rely ste došli do cieľa a predtým sa vám to nepodarilo, ako vyznieva porovnanie ročníkov, ktorých ste sa zúčastnili?
Je to ťažké porovnávať. Ale každopádne, tento ročník tiež patril k mimoriadne ťažkým, a to najmä preto, lebo veľa kilometrov trate viedlo po kameňoch. Pieskové etapy sú síce tiež nebezpečné, ale piesok zasa nie je až taký náročný, lebo neubije jazdca tak ako tvrdá trať a najmä kamene.
Deviate miesto medzi elitou 240 svetových motorkárov je vaša skvelá vizitka, úžasný úspech. Ste prvým Slovákom, ktorý zdolal trať tejto rely, a umiestnenie v prvej desiatke je ešte navyše čerešničkou na torte...
Ja som mal jeden-jediný cieľ, dôjsť do Dakaru. To, že som bol v prvej desiatke, ma určite ešte viac potešilo. Bola to akási odmena za to, že som išiel disciplinovane, bez poruchy a vždy som sa snažil vydať zo seba všetko. Určite mi pomohlo aj sústredenie, ktoré som absolvoval v Maroku.
Na takýchto pretekoch nesúťaží jazdec len za seba, ale aj za krajinu, ktorú reprezentuje, a v neposlednom rade aj za sponzorov, ktorí sa na tom, že ste sa mohli vydať na trať, výdatnou mierou podieľali. Boli po vašom dojazde do cieľa spokojní?
Boli maximálne spokojní. Teraz si trošku oddýchneme a zrejme začneme rokovať o tom, aby sme mohli ísť na Dakar aj na budúci rok.
Bola po dojazde do cieľa bujará oslava, alebo len skromnejšia?
Bola dobrá, so všetkým, čo k tomu patrí. V dakarskom hoteli Meridián sme to oslávili dohromady Slováci, Česi aj Maďari. Bol to pekný záver úspešného 29. ročníka. No a po prílete som si na letisku, hoci som nefajčiar, zabafkal z cigary. Dal som sľub, že keď dôjdem a bude sa mi dobre vodiť, jednu cigaru si dám.
Na Dakare vás zastihla správa, že ste sa stali otcom dcéry Veroniky. Kedy ste sa to dozvedeli?
Dozvedel som sa to po tretej etape, keď mi túto správu zatelefonoval môj manažér. Potom som telefonicky hovoril aj s manželkou.
Prenikla správa, že vraj by ste na Dakare radi vymenili dve kolesá za štyri a po vzore viacerých motorkárov by ste chceli presedlať na automobily. Je to pravda?
Od novinárov som dostal otázku, že či by som to skúsil aj na aute a ja som odpovedal, že nikdy nehovor nikdy. Teraz to ale určite chcem stále skúšať na motorke a keď náhodou niekedy príde nejaká príležitosť, že by som to mohol skúsiť na aute, možno by som to skúsil.
Čo budete robiť teraz, nemáte plné zuby motorky?
Najprv si potrebujem oddýchnuť, mať trochu pokoja. Motorky síce nemám plné zuby, ale teraz neriešim to, kedy sa na ňu posadím. Len včera som prišiel domov (streda minulý týždeň), ešte mi ani neprišli veci, ani motorka. Prídu za mnou o dva-tri týždne. Bude čas rozmýšľať potom.
