áver správny. Jedno však viem stopercentne, ľudia nemali vždy k dispozícii toľko liekov, ako máme dnes. Úmerne k tomu však ani nepoznali toľko chorôb, koľko ich poznáme v dnešnom uponáhľanom svete. Dnes nás vie skoliť obyčajná chrípka, pretože vždy, keď sa prejavia prvé príznaky, ututlávame ich hneď modernými liekmi a telo nemá čas vysporiadať sa s nimi samo.
V minulom storočí si babky pomáhali inakšími „liekmi“ či skôr medecínami a bylinkami. Podľa Jána Mjartana, ktorý prispieval v minulom storočí do Sborníka Matice slovenskej, boli hygienické pomery obcí v tom období veľmi zlé. Najviac ľudí vraj umieralo na pľúcne ochorenia (28 %), úmrtnosť detí tvorilo 27 %, na infekčné choroby zomrelo 20 %, na starobu 15 % ľudí a ostatné choroby „zavinili“ 10 % úmrtí. Najčastejšou príčinou úmrtia malých detí bol podľa vtedajšieho vyjadrenia doktora fakt, že rodičia dávali deťom príliš skoro potravu pre dospelých a deti z toho slabli až na smrť. Veľmi častou príčinou smrti boli vraj tiež liehové nápoje, pretože prirodzene patrili a aj patria k poľnohospodárskym prácam, svadbám, sviatkom a podobným obdobiam v živote človeka. Z prieskumu Jána Mjartana sa však dozvedáme, že požívanie alkoholu všeobecne kleslo. Z ankety, ktorú urobil medzi samotným ľudom, sa dozvedáme odpoveď: „Neni za čo piť!“ Ale rovnako nebolo peňazí ani na lieky. Ľudia sa najskôr snažili vystrábiť z choroby pomocou vlastných domácich receptov zo zelín, z mastí, bosorovaním, čarovaním a nadprirodzenými prostriedkami. A až keď tie nezabrali, volali lekára.
Turčianske babky boli známe v zbieraní byliniek do rôznych čajov. Vo väčšine obcí v Turci sušili šípky, jahodové, malinové a čučoriedkové listy. Najrozšírenejšie však bolo pitie ruského čaju, čo súviselo s cestami Turčanov za obchodom do Ruska. V blatnických domácnostiach sa zaužívala veta : Dám spariť.
V knihe Z ľudovej kultúry Turca sme našli niekoľko liečivých bylín, ktoré babky často používali pri liečení rôznych chorôb a dávali im tie najzvláštnejšie nárečové mená.
Medzi starými ľuďmi je jedným z mnohých známych všeliekov čistec. Pripisujú mu priam magické účinky. Jeho oficiálny názov je čistec ročný. Odvar z neho sa používal pri urieknutí, keď niekto dostal zoču, na omývanie rúk a tváre (najmä malých detí). Vraví sa, že zoču môžu dostať najmä malé deti. Preto by im mamičky mali dať na kočík alebo na tielko niečo červené, alebo im pretrieť oči ich vlastnou pocikanou plienkou. Čaj tiež pomáhal pri látkovej premene.
Veľmi časté ochorenie medzi staršími ľuďmi – reumu si kedysi liečili pomocou brezových jahniad. V olejkárskej rodine v Blatnici vraj uchovávajú recept na prípravu dezinfekčnej a protireumatickej tinktúry z brezových púčikov – jahniad. V Blažovciach mali na túto chorobu špeciálny recept. Postihnutú končatinu vložili do vreca, naplneného čerstvými listami brezy, a obviazali ju. Zvýšená teplota vraj spôsobila lepšie prekrvenie končatiny a ústup bolesti. Listy brezy bradavičnatej sú močopudným prostriedkom a ešte aj dnes osožia pri reumatických ochoreniach. Horký čaj zo zuzanky alebo hrdej bárky, ako ľudia volali hrdobarku obyčajnú, pomáhal pri nedostatku žalúdočnej kyseliny. Zvonka vraj slúžil na omývanie hnisavých rán a pri zápaloch očí.
Aromatický čaj z maťerinej alebo maťerinskej dúšky pomáhal pri zápaloch dýchacích ciest, zvonka na omývanie pokožky a vlasov.
Čaj z listov žíhľavy bol obľúbený pri jarných „očistných kúrach“, pretože podporoval látkovú premenu v organizme. Zvonka sa vraj používal na omývanie a podporu vlasov. Pri poruchách trávenia, málokrvnosti a v rekonvalescencii užívali ľudia cintáriu alebo zemežlč. V minulosti používali na liečbu aj zemežlč spanilú a zemežlč pobrežnú slatinnú, ktoré ešte vzácne rastú v Turčianskej kotline. Dnes sú tieto dva druhy zemežlče chránené. O liečivej sile rastliny hovorí aj staré príslovie z Vrútok: Keť ťi ňepomôže cintária, ruta, uš ťi cinterínom smrďí dupa. V Blatnici o rastline hovorili, že je od deviatich chorôb.
Veľmi peknú povedačku mali ľudia vymyslenú aj na rimbabu obyčajnú alebo marunku či merunku, ktorá má podobné liečivé účinky ako rumanček. V Blatnici hovorili: Marunka – všetkým liekom korunka.
Slez nebadaný alebo pánbožkove chlebíčki či pánbožkove koláčiki sa najčastejšie používal na prípravu hojivých obkladov a na omývanie rán. Pripravovali z jeho kvetov aj čaj, ktorý pomáhal pri zápale priedušiek.
Šikovné babky poznali liek na každý neduh, vedeli dokonca aj ako povzbudiť k sexuálnej aktivite, ale aj ako potratiť zárodok. Ako afrodiziakum používali v minulosti kontrfaťinu, teda vemenník dvojlistý. Dnes táto vstavačovitá rastlina patrí medzi chránené. Odvar z netaty (borievka netatová) zase používali ako abortívum.
