nských riek. Pltníctvo zaujíma v histórii severného Slovenska zvláštnu kapitolu ľudskej činnosti a tvorilo podstatný zdroj obživy chudobného ľudu. Bolo rozšírené aj v obci Krpeľany, k čomu ho predurčovala jeho poloha, keďže je postavená na brehu Váhu a veľká časť kraľovanského plťoviska sa rozprestierala v chotári tejto obce.
Pltníci zabezpečovali splavovanie smrekového dreva z Oravy a Liptova do Dolnej zeme. Svoje prístavy na pribitie pltí mali vybudované v Žiline, Trenčíne, Novom Meste nad Váhom, Komárne a Pešti. Drevo sa používalo pri stavbe mostov, veľkých budov, kostolov, hradov, obranných opevnení a rodinných domov. Dopravovalo sa aj pre veľké vodné píly, ktoré rezali dosky, hranoly, laty a iné prírezy potrebné pre rozvíjajúce sa Rakúsko-Uhorsko. Veľkú časť dreva spotrebovali neskoršie celulózky a drevárske závody. Turkami spustošené dolnouhorské mestá a dediny sa stavali tiež z oravského a liptovského smrekového dreva.
Pltník musel spĺňať päť základných vlastností - musel byť dobrý, čestný, zdravý, pracovitý a šťastný. Tieto vlastnosti žiadala pre neho jeho krstná mama už pri pltníckom krste. Pltníctvom sa živili najschopnejší a najzdravší mládenci, niekedy aj ženatí muži. Títo občas, keď bola dobrá voda, pltníčili aj so svojimi ženami. Pltníkom sa mohol stať chlap, ktorý bol úplne zdravý, telesne silný a otužilý. Musel vedieť plávať a ovládať základné práce z tesárskeho a drevorubačského remesla. Musel byť odolný voči všetkým prekvapeniam prírody a schopný využiť svoj um a rozhodnosť v každej životnej situácii.
Hlavným organizátorom splavovania dreva bol faktor. Tento pracovník uzatvoril zmluvu o dodávke dreva s firmou, ktorá drevo kupovala. Faktor kúpil horu, dal ju vyrúbať a stavebné drevo doviesť na skládku ku brehu rieky Oravy alebo Váhu - na plťovisko, kde sa zostavovali plte. Odoberal a vydával splavované drevo, vyplácal pltníkom mzdu za odvedenú prácu, platil zemepánom a štátnym úradníkom mýto. Drevo sa navážalo na skládky v zime na saniach alebo konskými záprahmi. Na skládke pracovali štyria až dvadsiati pracovníci, ktorí drevo navaľovali na poválky, odrezávali konce a rezali na presné dĺžky. Do jednej poválky naváľali manipulační robotníci 500 – 600 kubíkov dreva. Drevo z hornej Oravy sa sústreďovalo na brehu rieky Oravy v Tvrdošíne. Z Oravskej Polhory, Brezy, Oravskej Lesnej a Trstenej sa drevo do Tvrdošína splavovalo na malých pltiach tzv. polpltiach. Takto sa drevo splavovalo aj z okolitých dedín pri Čiernom a Bielom Váhu do Liptovského Hrádku a Ružomberka. Keď bolo drevo na jar na skládkach pripravené, začal faktor zjednávať na prácu pltníkov. Najviac pltníkov bolo v dedinách, kde boli skládky dreva a v obciach ktorým rieky boli hlavným zdrojom ich obživy.
Takouto dedinou bola aj obec Krpeľany, kde sa skoro všetci zdraví mládenci živili pltníctvom. Medzi posledných najlepších pltníkov patrili: Ondrej Volna, ktorý bol dlhé roky faktorom a faktorom bol už aj jeho otec, ďalej Jozef Huťka, Tomáš Šparec, Ondrej Šparec, Ondrej Huťka, Juraj Janík, Ondrej Sajdák, Juraj Vaňko, Jozef Poliak, Ondrej Počal, Ondrej Vaňko a iní. Z Oravy a niekedy aj z Liptova sa splavovalo drevo do Krpelian, kde od sútoku Oravy s Váhom boli vybudované plťoviská po obivoch brehoch Váhu, popod Ratkovo, cez Krpeľany až po Nolčovo v dĺžke niekoľkých kilometrov. Na plťoviskách stáli pristavené plte, boli tam veľké skládky dreva, búdy pre faktorov, pltníkov a manipulačných robotníkov, osadené príboje pre pribíjanie a odbíjanie pltí.
Posledným faktorom na ľavom brehu Váhu z krpelianskej strany bol Jozef Volna, na pravom brehu jeho zať Jozef Híčik z Rakova. Aj faktorské remeslo sa dedilo po meči, z otca na syna. Keď faktor syna nemal, tak zaúčal do tejto činnosti najschopnejšieho zaťa. Plntíkom vyhovovalo splavovanie dreva na vzdialenosť 20 – 40 km. Takéto splavovacie úseky boli výhodné z toho dôvodu, že pltník stačil absolvovať takúto cestu za jeden deň a niekedy, keď mu pri zostavovaní plte pomáhali manipulační robotníci a po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice, mohol použiť na spiatočnej ceste vlak, tak zviezol za jeden deň do Žiliny aj dve pltne.
Pltníčiť sa začínalo včas na jar, keď zišli ľady, v čase od Mateja do Jozefa. Z Krpelian sa splavovalo drevo do píl v Turanoch, Sučanoch, vo Varíne, do celulózky v Žiline a obchodníkom s drevom v Strážove, v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a v Komárne. Pre obchodníkov s drevom sa na pltiach prevážal aj iný tovar, najmä soľ, dosky, laty, šindle, súkno, plátno, syr, bryndza, tiež iné domáce výrobky podľa požiadaviek trhu. Z Dolného Kubína sa na Dolnú zem vozili aj zvony do kostolov. Zvony vyrábala zvonolejárska rodina Fízlovcov v Dolnom Kubíne. Takýto zvon vyzváňa v Krpeľanoch už dlhé desaťročia. Tento zvon našli krpelianski pltníci na námele povyše dediny nad lunami zasypaný pieskom a štrkom.
Zostavovanie plte si robil pltník sám so svojim pomocníkom nasledovným spôsobom. Podľa svojich síl a schopností zgúľali drevo na breh rieky tenšími koncami proti prúdu. Okresali si priečne drevo na spojenie plte. Toto drevo sa volala lata. Bola to guľatina s priemerom 18 – 25 cm na spodnej strane zalícované – okresané. Lata bola dlhá asi 4 m. Brvná, ktoré pltník postupne ukladal do plte, musel všetky na konci prevŕtať. Takto prevŕtané drevo potlačil do vody a priložil naň pravý koniec laty. Do laty vyťal bradou sekery jamku a v tom mieste ju prevŕtal pltníckym nebožiecom. Prevŕtanú latu spolu s brvnom sklinovali dreveným klinom (kolíkom), ktorý na vrchu odťal a zacvikal. Na klin slúžilo polienko dreva z liesky alebo buka dlhé asi 30 cm s hrúbkou 3 - 5 cm. Klin musel byť suchý a rezaný od koreňa, aby mal dostatočnú pevnosť a pružnosť. Kliny zabezpečovala pltníkovi firma. Klin nesmel na spodnej strane brvna trčať. Na kraje musel dať pltník najdlhšie drevá a muselo sa ukladať na obe strany symetricky. Celá plť sa musela stiahnuť lanom, diery pre kliny sa vŕtali priamo na plti a hneď sa aj sklinovávali. Vpredu aj vzadu sa pred latu dávalo na oravské plte jarmo.
Pokiaľ plť splavovali dvaja pltníci, tak sa jarmo aj s veslom muselo robiť aj na hrubšom konci. Pltník, ktorý viedol plť vpredu, sa volal predník, pltníka vzadu nazývali zadníkom.
Za veslo slúžila drevená žrď zo smrekového dreva. Bola hrubá 10 – 12 cm a dlhá 6 – 8 m, v 1/3 od konca bola do vesla vyvŕtaná oválna diera, aby sa veslo mohlo na čape nielen otáčať v smere horizontálnom, ale aj vykyvovať v smere vertikálnom. Na konci vesla bola žrď upravená tak, aby ju pltník mohol pevne chytiť do ruky, zastrúhaná do mierneho kužeľa v dĺžke 30 cm, na konci s priemerom 5 cm. Hneď za ručňom bol do vesla zaklinovaný kolmý čap s priemerom 25 – 30 mm, vysoký 15 cm. Čap slúžil v nebezpečí na lepšie uchytenie vesla, a tým aj na rýchlejšiu manipuláciu s plťou.
Predná časť vesla bola okresná do obliny zo spodku, aby pri náraze na skalu vo vode sa veslo po nej šmyklo. Boky boli zakresané do klina – do noža, aby veslo po nej šmyklo. Boky boli zakresané do klina – do noža, aby veslo ľahšie do vody vnikalo. Vrch prednej časti vesla bol zakresaný do roviny v dĺžke 130 – 150 cm. Na túto časť sa pribíjala a zaklinovávala doska, s ktorou sa veslovalo. Smerom k plti sa doska mierne zužovala od vesla nahor. Volala sa náperník. Náperník si nosil pltník z domu, alebo si ho zobral z pribitej plte po ukončení plavby. Na zadku plte sa na krajné brvná spájali s latou z vrbových prútov upletenými korbáčmi, ktoré sa volali húžvy. Húžvy slúžili ako poistka, keby sa klin v late zlomil, aby sa plť nerozišla. Húžev sa opásala o krajné brvná, konce sa strčili do vyvŕtaných dier a zaklinovala. Keď bola voda zlá, tak sa zaklinovali aj dve húžvy. V 20. storočí sa na zviazanie plte požívali oceľové lanká.
Pltníci splavovali drevo v skupinách. Len čo odbila jedna plť, začala sa odbíjať plť druhá, to z toho dôvodu, že ak sa niektorému pltníkovi prihodilo nešťastie, tak mu museli kamaráti pomôcť. Táto súdržnosť bola viazaná aj tým, že všetky plte, ktoré sa plavili v jeden deň, boli na jednej faktúre, a mzdu mali vyplatenú pltníci len vtedy, keď sa všetko drevo dostalo do cieľa. Pri splavovaní dreva do Komárna sa za Rakúska –Uhorska vyplácalo dvanásť uhorských zlatiek za jednu dvojplť pre oboch pltníkov.
Aj keď práca pltníka sa zdala z brehu dosť romantická, bola to práca veľmi namáhavá a nebezpečná. Drevo sa splavovalo po rozvodnených riekach, voda bola často kalná a pltník nevidel nástrahy pod hladinou rieky. Boli to väčšinou veľké skaly a kmene starých vŕb a topoľov v korytách riek. Najťažším úsekom všetkých pltníkov na Váhu bol úsek v okolí Strečna, kde bol prúd rieky veľmi dravý a kľukatý, takže pltník niekedy ani nestačil plť odtiahnuť od tragicky preslávených skál Margity a Besnej. V smere toku Váhu bolo pri Strečne päť takýchto skál. Tieto mali nasledovné pomenovanie: Vrchhorová, Besná, Šmykeň, Margita, Vytririť. Tá posledná bola najzradnejšia, lebo bola pod hladinou rieky pod Starhradom v hlavnom prúde Váhu. Pltníci povrávali, že bola veľká ako chliev. Na nej skončil svoju životnú púť aj Juraj Janík z Krpelian, ktorému sa na nej zastavila plť. Keď predchádzal popri ňom druhý pltník, preskočil na jeho plť a šparing založil o jej zadnú latu. Šparing sa mu spod pazuchy vytrhol, odrel ho po hlave a spadol do kalnej a studenej vody Váhu. Až po dvoch týždňoch ho našli v Hričove zachyteného vo vrbine pri brehu. Keďže rodičia na jeho prevoz do rodnej obce nemali peňazí, tak ho v Hričove pochovali kamaráti pltníci.
Veslo musel pltník držať stále v ruke, lebo svojím predným koncom čerilo vodu a usmerňovalo pohyb plte. Stalo sa, že niekedy pltník nedržal veslo plytko pod povrchom vody, veslo sa oprelo o veľkú skalu pod hladinou, čap sa ulomil a veslo prepichlo pltníka cez brucho, takouto smrťou ukončil svoj život aj pltník Ondrej Šišítka z Ratkova. Keď pltníci nabrali pri splavovaní dreva dostatočnú prax, tak splavovali plte po jednom a dvaja pltníci splavovali zväzok pltí. Zväzok pltí tvorili dve plte, ktoré boli spojené a zviazané na hrubších koncoch, takže jedna plť sa plavila po rieke tenšími koncami vpredu, kde stál pltník a za sebou vliekol plť hrubšími koncami dopredu, na konci ktorej vesloval zadník. Takéto spojenie zaručovalo pltníkovi, že plte nemohli plávať vedľa seba, ba ani nebolo možné, aby vyskočila zadná plť na prednú. Takáto plť sa volala mýtvanica. Zväzky pltí sa používali aj ako osobný plťový transport. Z histórie vieme, že slovenskí národovci Matúška, Daxner, Škultéty, Zoch a Krčméry sa v roku 1847 odviezli na plti z Liptova do Nového Mesta nad Váhom, aby sa zúčastnili v Čachticiach na valnom zhromaždení spolku Tatrín, na ktorom sa rozhodli zaviesť nový spisovný slovenský jazyk.
Plťový transport dolu Váhom použil aj gróf Mednyanský a svoje zážitky opísal v knihe: Malebná cesta dolu Váhom. V tejto knihe opisuje plťovisko s desiatkami pltí pod chudobnou dedinkou Ratkovo. Toto plťovisko obhospodarovali pltníci z Krpelian a Ratkova. Pri splavovaní dreva a tovaru na väčšie vzdialenosti do Komárna, Pešti, Belehradu spájali sa spolu dva zväzky pltí vedľa seba a veslá sa upevňovali aj na boky takejto štvorplte. Takúto štvorplť sprevádzali štyria až šiesti dobrí pltníci. Plavbu pltí dolu Váhom od Trenčína alebo Belehradu sťahovali vodné mlyny, ktoré zasahovali ďaleko do brehu do toku rieky. Stalo sa veru aj to, že pltníci nestačili odtiahnuť plť od takéhoto mlyna, narazili do člnov, na ktorých mlyn stál, a takto pekne dolu vodou plával mlyn spoločne s pltníkmi. Na takéto udalosti nemali pltníci dobré spomienky.
Pri splavovaní dreva na dlhšie plavby, kládli si pltníci na plti oheň. Na brvná za veslom nakládli pltníci do kruhu kamene, na tieto poukladali hrubé drny, na ktorých si pltníci kládli oheň. Na ohni si mohli zohriať jedlo, opiecť slaninu, alebo prihriať čaj. Na ochranu proti dažďu si tiež stavali malé búdky tzv. kolibky.
Najväčším problémom a najťažšou robotou pre pltníka bolo pribiť plť ku brehu a zastaviť ju. Na to slúžil pltníkovi šparing. Šparigom nazývali pltníci drevený bukový kolík s priemerom 7 - 8 cm a dlhý 130 – 150 cm. Kolík bol zahrotený ako ceruzka, na ňom bolo uviazané oceľové lano dĺžky asi 20 m, s priemerom 10 - 13 mm. Druhý koniec lana priviazal pltník na prednú alebo zadnú latu. To podľa toho či plť pribíjal sám, alebo so spoločníkom, ktorý mal na starosti aj šparing. Keď pltníci veslami priblížili plť ku brehu, uchytil jeden pltník šparing, vyskočil na breh a tlačil ho do zeme, čím plť pribrzďoval a aj ju zastavil.
Po pristavení plte ukázal pltník faktorovi faktu, ten prekontroloval správnosť údajov a pltníkom vyplatil mzdu. Za jednu sezónu – jar, leto, jeseň – bolo splavených z Krpelian a Kraľovian asi tisíc pltí, čo predstavovalo 30 až 40 tisíc kubíkov dreva a tony iného materiálu. S rozvojom železničnej dopravy a výstavbou vodných elektrární zanikla na Váhu táto činnosť a nepočuť už pozdrav detí pltníkom.
Od čias najväčšej slávy slovenských pltníkov prelialo sa dolu Váhom už veľa vody, ale spomienka na ich čestnú, nebezpečnú hrdinskú a obetavú prácu, ktorú v týchto skromných podmienkach vykonali, môže slúžiť ako žiarivý príklad aj budúcim generáciám.
