ivadle.
Žije v hlavnom meste a venuje sa iba réžii, scenárom a dabingu.
Preto si možno z herečky Eleny Petrovickej bežný divák pamätá iba hlas nejakej postavy
zo zahraničného filmu. Za ním sa však skrýva veselá, priateľská, príjemná a bezprostredná žena. To zistí každý, kto ju stretne po potulkách našimi turčianskymi horami. Lebo sa sem rada vracia a ako hovorí, srdcom i dušou ostala Martinčankou.
Pôvodne ste chceli byť novinárkou. Vyskúšali ste si to niekedy?
Bolo mi to v podstate jedno. Hovorila som si: kde ma zoberú, tam pôjdem. Ísť inou cestou mi bolo asi súdené, lebo som piatou generáciou, ktorá sa v našej rodine venuje divadlu. Môj pra-pra starý otec bol zakladateľ Národného domu a ochotníckeho divadla v ňom, stará mama Elena Straková bola ochotníčka a moja mamička Viera Bálinthová čítavala v rozhlase deťom rozprávky... Hoci som novinárčinu nevyštudovala, písaním som sa živila - písavala som televízne, rozhlasové scenáre, rozprávky pre deti. A robím tak aj teraz.
Využili ste niekedy pri písaní scenárov zážitky z Turca?
Pre deti som písavala predovšetkým rozprávky o Tatrách, bylinkách. Do Turca sme sa stále pracovne vracali. Manželove réžie sa často odohrávali v martinskom skanzene a aj moje scenáre a dve hry sme situovali do tohto prostredia.
Začali ste študovať réžiu, ale po roku ste presedlali na herectvo. Nerozhodnosť?
Pán režisér Budský, ktorý bol mojím pedagógom a ktorého som milovala, si ma raz zavolal a povedal mi: „Elena, nikdy nebola na svete dobrá režisérka. To si zapamätajte a dokončite si herectvo, na ktoré geneticky máte. Nikto vás do divadla ako režisérku nevezme!“ Mal pravdu. Režisérok naozaj nebolo. Presedlala som na herectvo, hoci réžia mi išla. Páčilo sa mi na nej to logické myslenie, teoretické uvažovanie.
Váš manžel je režisér. Kto réžiruje doma?
No predsa ten, kto doma krúti krkom. Tým krkom môže byť len žena. Sme manželmi 43 rokov a naučili sme sa po všetkých turbulenciách žiť v zhode. Raz režíruje jeden, raz druhý tak, aby tomu druhému pomohol a viedol ho, keď je v kríze a robil mu radosť. Neviem to povedať krajšie (smiech).
Nekafrali ste mu ako bývalá režisérka na pľaci niekedy do práce?
Dokonca som z pľacu aj odišla. Pretože môj manžel pomaly hovoril a mal taký zlozvyk, že sa nevedel vyjadriť. Tuším pri skúškach na Prefíkanú vdovu, kde som hrala titulnú postavu, som mu povedala, že kým sa vykokce, zájdem si domov. Neveril, že to urobím, ale stalo sa – odišla som. Alebo mal taký nepríjemný zvyk, že vyskočil na javisko, zdrapil herca a viedol ho za scénu. Bolelo to, lenže on to necítil. Takto to robí aj pán Horváth... Aj mňa raz takto zdrapol, a tak som si povedala: Tak toto teda nie, toto je násilie. A odišla som. I keď som si to potom zlízla (smiech).
Hovorí sa, že vaše stretnutie s manželom bolo ako vystrihnuté z románu...
Na začiatku bol zaujímavý trojuholník. Môjho manžela beznádejne milovala moja spolužiačka z VŠMU, on však miloval pani Nosáľovú a ja zas iného. Raz sme boli kdesi s touto spolužiačkou na letnej brigáde v Banskej Bystrici. Stále o ňom básnila. Akurát sme unavené spali v izbe so Zorou Kolínskou a so Zitou Furkovou, keď sa otvorili dvere a v nich sa objavil strašne škaredý muž vo vojenskom a pýtal sa na moju kolegyňu Máriu. Ona sa išla od žiaľu opiť, lebo nemohla vydržať ten pretlak lásky. Vtedy som si zdesene pomyslela: Bože, toto je on? Bože môj dobrý! Lenže o pár rokov sme sa stretli v Martine, kde sme obaja hrali v divadle. Sedel v hoteli Slovan s Igorom Galandom. Pamätám si, že som mala na sebe vlastnoručne uštrikovaný žltý sveter a keď som ho zbadala, uvedomila som si, že ten Petrovický vyzerá akosi lepšie. Vtedy som ešte stále mala svoju lásku. A môj muž vtedy Igorovi povedal: Toto bude moja žena. Dvoril síce ešte pani Nosáľovej, ale akosi sme sa k sebe pripútali a onedlho sme sa vzali.
Po VŠMU herci dostávali umiestenky. Vám vybrali Martin. Kde ste však chceli ísť vy osobne?
Mala som lásku – režiséra, ktorý pracoval v Trnave. Chcela som tam ísť aj ja, no vedela som, že výber ne-ovplyvním. Rektor VŠMU Andrej Bagar mi vybral Martin ako svoju srdcovú záležitosť. Tiež tu bol, takže pre mňa to bola pocta. Takto to asi malo byť.
Ako ste sa cítili, keď ste sem prišli?
Ako doma, lebo Martin som už predtým poznala. Moja mama je Martinčanka. Aj jej celá rodina odtiaľto pochádza. Chodila som sem na prázdniny a polroka aj do školy s dcérou Nade Hejnej - Ivicou, s ktorou sme sedeli spolu v lavici. Pre mňa bol príchod do Martina akoby návratom, takže som sa aj rýchlo aklimatizovala. Stále hovorím, že som srdcom i dušou Martinčanka, hoci som sa narodila v Bratislave. Mám na to dosť dôvodov – prežila som tu pár krásnych rokov, mám tu pochovaných predkov a moja dcéra si kúpila v Blatnici chalupu - a to je akoby môj domov. Proste mi je tu dobre.
Kde ste bývali?
Povymetala som viacero panelákov. Ako všetci. Dva byty som mala na Severe, potom som sa presťahovala na Hodžovu do Košút... Mala som nesmierny sen dostať sa do murovaného domu, lebo z takého som vyšla v Bratislave. Vyšlo mi to až vďaka dcére s chalupou v Blatnici. Kúpila ju pred pár rokmi na začiatku dediny pri prvej zákrute, no starám sa o ňu ja. Chodíme do Blatnice s manželom veľmi často a na chalupe som sa poriadne nadrela. Z Bratislavy som trepala štrk, dala som urobiť novú strechu... Som prosto gazdiná (smiech).
Vaša dcéra s vami nechodí?
Nie. Dcéra, naše jediné dieťa, sa vysťahovala do Švajčiarska a v štyridsiatke mi povila krásneho vnuka. Je mi bez nej smutno...
V Martine ste ako herečka pobudli dvadsaťšesť rokov. Potom ste kvôli manželovej novej funkcii riaditeľa SND odišli do Bratislavy. Nemali ste chuť vrátiť sa?
Stále hovorím, že divadlo mi bolo proti mojej vôli odňaté. Ako som odišla z Martina, už to nebolo ono. Chvíľu som účinkovala na Novej scéne, ale... Po martinskom divadle som ju nepovažovala za niečo zaujímavé. Bola síce vtedy úplne vo svojich začiatkoch a teraz je to už iné, ale vôbec ma to tam neťahalo. Preto som ostala herečkou na voľnej nohe. A keďže som absolvovala dva semestre réžie, začala som sa jej venovať. Rovnako ako dabingu filmov.
Radi spomínate, že vám naše turčianske hory učarovali. Kam ste chodili najradšej?
Všade, kde sa dalo. Milovala som Beliansku dolinu, ktorá mi zachránila život. Mala som krízu a do tejto hory som sa chodila zamknúť. Ale zároveň som hľadala aj huby, lebo som brilantný hubár, a rozprávala som sa so stromami. Mám rada aj Dubové. Pripadá mi ako kostol. A háje. Tie, keď svieti slnko, vyzerajú ako chrám. Keďže máme v Blatnici chalupu, každé leto preleziem všetko, čo sa dá, a pokiaľ mi sily stačia. Prešla som už asi všetky doliny. Rada sa po nich prechádzam a relaxujem. Vydržím v ich tichu aj 3 – 4 hodiny.
Miroslava Dírerová
