rov. Medzi nimi pobudla pár dní aj martinská výtvarníčka Eva Bebčáková. Padinčania si ju pozvali ako zástupkyňu slovenských umelcov na oslavu 200. výročia ich odchodu z hornatej domoviny do cudzej, rovinatej srbskej krajiny. Eva Bebčáková si z nej priniesla dojmy, o ktoré sa s nami podelila.
Pravouhlé zákruty
Eva Bebčáková sa na farebné obrazy insitných vojvodinských maliarov vždy pozerala s trochou nepochopenia. Krajina a život na nich boli akoby viac rozprávkové ako skutočné, no predsa si ju čímsi podmanili. Rovnako ako mnohých ďalších milovníkov umenia po tom, ako sa insitné obrazy z Kovačice či Padiny začali na Slovensku objavovať. „Dlho som im nerozumela. Pochopila som ich až priamo v dejisku ich vzniku – v Padine. Teraz už viem, prečo je na obraze Bratislavský hrad vedľa Tatier. Takto poznajú Slovensko z rozprávania svojich predkov, lebo do svojej prvotnej domoviny sotva kedy zavítajú. Insitní maliari nemaľujú skutočnú realitu, ale skôr svoje predstavy. A možno odkukávajú z rozprávkových knižiek, ktoré im zo Slovenska nosia,“ zreprodukovala svoje poznanie martinská výtvarníčka, pre ktorú bola Padina plná prekvapení. „Prvé, čo vás zarazí, keď vkročíte do Padiny, sú pravouhlo rezané zákruty. Domáci ich volajú krivinky. Všetko nesie čistú, pravouhlú geometriu, ktorá je pozostatkom po prvotnom vymeriavaní,“ prezradila nám Eva Bebčáková. Slovenskí prišelci dostali pôdu rovným dielom a veliteľstvo Vojenskej hranice, ktoré malo v mene cisára na starosti zaľudnenie tohto územia, mu ju presne vykolíkovalo. Na nej si mali postaviť obydlie a obhospodárením vrátiť vyschnutnej krajine zeleň a život. Vojvodina v Srbsku bola niekoľko rokov plienená Turkami, až ostala neobývaná. Cisár František I. poznal pracovitú náturu slovenského ľudu a v roku 1804 a 1806 pozval svojich poddaných do krajiny nekonečného sucha a roviny Kovačice a Padiny. Veril, že ich robotné, usilovné ruky tieto vymreté oblasti prebudia. Hneď v prvom roku vymeralo veliteľstvo 83 pozemkov na stavbu domov, jeden pozemok pre obecný dom a ďalší pozemok pre školu a faru. Zabudlo však, že zmeniť púšť na hospodársky zelené územie nemožno bez vody. Slovenskí prisťahovalci tu žili dva roky bez studne a napokon sa dali na útek. Veliteľstvo im v tom však zabránilo a dalo vykopať prvú studňu. Ďalšie dve mali vďaka arcivojvodovi Ludwigovi, ktorého meno na istý čas Padina niesla.
Od kukurice k farbám
Oslavy otvoril zástup vozov, na ktorých cestovali Slováci z Novohradskej, Gemerskej, Nitrianskej a Peštianskej stolice dva mesiace rovinatou pláňou. „Doteraz nerozumiem, ako mohli túto dlhú a strašnú cestu prežiť. Mnohí z nich išli pešo a brali so sebou nielen dobytok a zariadenie do nového domova, ale aj jedlo a vodu. Určite ho nemali dostatok a ani po ceste nenašli veľa poživne. Ako som videla cestou do Padiny, všade bola iba nížina, teraz už sem-tam posiata ľudským obydlím. Vtedy však tomu tak nebolo a nebolo ani vody a potravy. Musela to byť životaschopná vzorka národa, lebo všetci docestovali do Padiny živí,“ čudovala sa výtvarníčka. Po príchode začali Slováci obrábať srbskú zem a pestovať kukuricu. Ak chcú prežiť, každá rodina musí ročne dopestovať asi 7 vagónov lúskanej kukurice. Po kukuričnej sezóne si ich predkovia vypĺňali voľné chvíle maľovaním a robia tak doposiaľ aj ich potomkovia. Z Padiny je v Európe známych asi 10 mien autorov pestrofarebných, predetailovaných obrazov – Ján Husárik, Anna Kotvašová, Martin Pap, Ján Bačúr, Janko Širka... Z Kovačice, kde je táto tradícia silnejšia, ich je raz toľko – Alžbeta Čížiková, Eva Husáriková, Ján Bačúr, Anna Kňazovicová... Maliarmi sa stali bez akéhokoľvek vzdelania a na svoj prirodzený talent sú pyšní. „Prvé, čo nám v Padine ukázali, boli práve maliari. Zaviedli nás do galérie, ktorú si tu zriadili pred 25 rokmi. Pochválili sa výstavou svojich obrazov, do ktorej som na pamiatku prispela aj ja svojimi dielami.“
S cudzincami sa nesobášia
Dvesto rokov mimo rodného Slovenska súčasných Padinčanov zmenilo. Žijú izolovaní od ostatnej civilizácie a snažia sa udržať si vlastné tradície, neovplyvňovať sa cudzími. „Hoci sú potomkami tých istých Slovákov ako my, predsa sa odlišujú. Sú silnejší vo vernosti a úcte k predkom a slovenskému rodu než my. Možno to spôsobila tá vzdialenosť. Keď som sa ich pýtala, prečo sa nevrátia naspäť na Slovensko, povedali mi, že tu majú pochovaných predkov a tu ostanú. Páčilo sa mi, že sa tým hrdili. Každý z nich má dokonca vypracovaný dvestoročný rodokmeň. U nás na Slovensku som sa s niečím takým nestretla.“ Aby si udržali prívlastok najslovenskejšia obec, nesobášia sa, ako ich oni nazývajú, s inostrancami. Svadby vraj majú maličké, čo je v ich chápaní 1 200 svadobčanov! V Padine sú takmer všetci rodina... „Keď som tak spoznávala ich život, videla som, že si doposiaľ zachovali krásnu čistú slovenčinu, ovládajú naše piesne, chodia v slovenských krojoch, zrazu som sa oproti ich životom cítila malá, zbytočná a odtrhnutá od koreňov,“ zverila sa Eva Bebčáková, ktorá sa nemohla ubrániť túžbe ukázať im Slovensko, pochváliť sa, že aj na Slovensku žijeme tradíciami. Prizvala si teda na týždeň výtvarníčku Anku Kotvašovú. „S veľkou hrdosťou som jej poukazovala pol Slovenska. Vzala som ju na Radvanský jarmok do Banskej Bystrice, kde si zarobila na cestu domov. Bola domovom svojich predkov uchvátená. Najväčší zážitok mala z ihličnatých stromov. Chytala ich, hladkala. V padinskej nížine ich ešte nevidela. Iba nabielené ihličňany, ktoré považujú za posvätné stromy zo Slovenska. Pýtala sa, čo s nimi robíme, že sú také krásne zelené,“ zasmiala sa jej začudovaniu.
Hoci Padinčania žijú izolovane od ostatného sveta, ktorý sa pre nich začína až po párhodinovej kukuričnej nížine, niektorí predsa len zavítajú aj inde. Napríklad na Slovensko. Sú to však len výtvarníci, ktorí k nám prichádzajú na sympóziá. Na nich vznikajú obrazy z našej krajiny poznačenej ich vlastným štýlom. V poslednom čase sa vo veľkom rozmohli možnosti pre mladých. Pre nich je Slovensko zaujímavou krajinou. Každý týždeň chodí do Padiny pre študentov mikrobus a vozí ich do bratislavských škôl. Tak ako sú pre nás atraktívne nemecké alebo anglické školy, oni sú hrdí, že môžu študovať na Slovensku.
Miroslava Dírerová
