la jeho podobizeň ani hrob. Janko Kráľ i jeho život sú však oveľa zaujímavejšie a mohli by byť vhodnou predlohou pre román. V ňom by ste sa dozvedeli, že Divný Janko, ako ho oprávnene volali, v dvadsiatich šiestich rokoch ošedivel pod šibenicou, neváhal svoju manželku zatvoriť do väzenia, jeho rodina trpela duševnou chorobou a ku koncu života pestoval dyne. A bol tiež niekoľkokrát spojený s Turcom. Napríklad už len tým, že tri roky žil v Martine a v Kláštore pod Znievom, kde sa mu narodil najmladší syn Janko.
„Tajomný“ pobyt v Turci
Dokladov o pôsobení Janka Kráľa v Martine a v Kláštore pod Znievom je vzhľadom na poškodenie archívov málo. Vieme len, že do Turca ho preložili z maďarského prostredia a Čadce pre jeho nespokojnú povahu a pre nezhody s vrchnosťou v roku 1858, aby tu vykonával adjunkta (pomocného úradníka) pri okresnom úrade v Martine a neskôr v Kláštore pod Znievom. O jeho pobyte svedčí v tejto dedinke pamätná tabuľa na budove obecného úradu, kde býval s manželkou a tromi deťmi s nevšednými menami, poznačenými kollárovským duchom – Vladimírom Všeslavom, Mladenom Radivojom a Anastáziou (po ruskej veľkokňažnej). Štvrté a posledné dieťa – syna Janka - mu manželka Mária Kráľová porodila tu. Obe posledné deti dali Kráľovci zapísať do evanjelickej matriky v Príbovciach. Ťažko povedať, čo básnik konkrétne urobil pre obec, stoličné mesto, no isté je, že sa zapájal do spoločenského života.
V Martine predsa v tom čase žilo mnoho jeho priateľov z čias štúrovskej družiny, s ktorými sa stretával. Písal básne i kritické články do novín a zúčastnil sa aj Memoranda národa slovenského. Naklonený Kollárovi sa chcel dať preložiť do Mošoviec, no jeho žiadosť zamietli. Začiatkom roku 1862 ho preložili do Tekovskej stolice do Zlatých Moraviec, čím ho odrezali od nádejnej Matice slovenskej, dvoch gymnázií, Spevokolu i redakcií.
Do Turca sa nikdy viac nevrátil. Iba jeho vnučka Irena vraj v Kláštore pod Znievom tri roky učila. Bližšie údaje o pobyte známej polomskej učiteľky sme nenašli. V roku 1879 sa v Martine usadil aj jeho syn Mladen. Ako nedoštudovaný advokát pracoval u Matúša Dulu ako osnovník a spolu s Franciscim a Vajanským účinkoval v piatich hrách, ktoré vtedy uviedol Slovenský spevokol.
Obklopený národne uvedomelými
Janko Kráľ prichádzal do styku s Turcom odmalička. Prvýkrát v škole v rodnom Liptovskom Mikuláši, kde ho učil Matúš Blaho, rodák z Bystričky. Ten bol literárne činný a s Gašparom Fejérpatakym, zakladateľom slovenského divadelníctva, urobil z Mikuláša kultúrne centrum Liptova. Po Blahovej smrti chcel Fejérpataky, aby ho vystriedal Janko Kollár, no ten namiesto seba poslal svojho rodáka z Turca Michala Miloslava Hodžu. Obklopený činorodými ľuďmi Janko Kráľ pochopil, že ako syn mäsiara pôjde iným smerom ako jeho otec, čím sa odlíšil od súrodencov. Pokračovateľom mäsiarskeho remesla ostal mladší brat Ondrej a najmladší Adam sa živil ako pekár. Janko Kráľ mal aj o 7 rokov staršiu nevlastnú sestru Máriu, ktorá sa ako trinásť a pol ročná vydala za mäsiara a porodila mu desať detí. Z rodného kraja odišiel mladý Janko v roku 1835 do Šavojského Gemera, kde študoval na gymnáziu. Tu stretol aj rodáka zo Záturčia Janka Kalinčiaka, ktorý ho ako spolužiak sprevádzal na lýceu v Levoči i v Bratislave. Na oboch miestach stretal osobnosti známe z neskoršieho národného života – Francisciho, Hroboňa, Krčméryho...
V tomto období začína Kráľ literárne tvoriť. V Bratislave sa dostal do blízkosti Ľudovíta Štúra, stal sa jeho obľúbencom a patril medzi 18 študentov, ktorí reagovali na odvolanie Štúra z katedry odchodom zo školy. Trinásti z nich si posledný semester dokončili v Levoči, Kráľ medzi nimi nebol.
Podivný tulák
Ako nedoštudovaný advokát sa vrátil na čas do Liptovského Mikuláša, no potom sa stopy po ňom, ako mnohokrát v jeho živote, strácajú. Janko Kráľ neobsedel na jednom mieste a znenazdajky sa vychytil cestovať. Jeho priatelia koľkokrát ani netušili, kde sa túla. V neskoršom veku ho dokonca považovali za mŕtveho. Historici len v zlomkoch zachytávajú, že blúdil po Slovensku po stopách národného hrdinu Jura Jánošíka, že istý čas pobudol v Pešti a odtiaľ ho na tri roky zavialo až do Chorvátska, Besarábie a Turecka. Aj takto sa prejavovalo jeho „podivínstvo“... Po návrate domov v roku 1847 už matku nenašiel živú, kvôli čomu úplne pretrhol styky s rodinou. Matka, zemianka Žofia Kráľová–Šlachtová, bola vraj jedinou osobou, ktorú miloval a ktorú navštevoval. Stretával sa síce aj s bratmi a otcom, no čulé rodinné styky s nimi neudržiaval. Situácia sa zhoršila, keď ho súrodenci pripravili aj o jeho podiel na dedičstve po matke. Úplne na nich zanevrel a ak nemal peniaze, požičiaval si radšej od priateľov ako od rodiny, pretože tá podľa neho nestála za nič.
Janko Kráľ už bol v predrevolučnom období, hoci mal iba pár rôčkov po dvadsiatke, známym a uznávaným básnikom. V čase, keď pracoval v advokátskej kancelárii A. B. Vrchovského v Pešti, priťahoval mladých. Chceli vidieť naživo toho ospevovaného básnika a podivína. Lenže Kráľ o ich priazeň nestál. Vyhýbal sa im, utekal pred nimi, túlal sa po okolí a to, čo napísal, hneď aj spálil. Niekoľko rukopisov mu vytrhol z rúk Vrchovský, čím zachránil aspoň časť z jeho tvorby. Tá je mimochodom veľmi nekompletná. Obrovské množstvo rukopisov mu zhabali po uväznení a nikdy nevrátili, i keď o to mnohokrát žiadal.
Ošedivel pod šibenicou
Ani by o básne neprišiel, keby nezačal v Dolných Príbelciach s učiteľom Jankom Rotaridesom burcovať poddaný ľud proti zemepánom. Chodili po dedinách a žiadali rozdelenie pánskych hôr medzi občanov, používanie slovenčiny v školách, strieľali do panských domov... To nemohlo ostať bez trestu. Kráľa chytili pandúri v doline pod dubom, ktorý bol vraj jeho kanceláriou, a Rotaridesa skrytého v senníku nad bujačiarňou. Pandúri vraj jeho bujaka zaklali a namieste upiekli. Obom rebelom vymerali najhorší trest – trest smrti. Predtým ich však mučili. Kráľa chceli pôvodne obesiť na zvonici, no napokon ho „iba“ vyťahovali a spúšťali na veži, čím mu popukali žily. Bičovanie a naťahovanie na koleso bolelo zrejme menej... Zvesť o ich väzení v Šachách a v Pešti, kde v neľudských podmienkach pobudli rok, sa rozšírila nielen po Slovensku, ale aj po ostatných slovanských krajinách. Hurban a ostatní priatelia vyvíjali úsilie, aby oboch Jankov z áreštu pustili. Márne. V januári 1849 v Pešti im nasadzovali na krk slučku, čítali rozsudok smrti, keď v poslednej minúte zasiahol chorvátsky bán Jelačić a dostal Kráľa na slobodu.
Zo strachu zo smrti pod šibenicou len 26-ročný Kráľ zošedivel a dlho mával vidiny. Zaspával pri horiacej sviečke. Keď zhasla, hneď sa budil. O zachráneného básnika sa v Pešti postaral Janko Kollár. Dal ho zaodieť a ošetriť mu rany. Mladý učiteľ Rotarides zošalel. Kráľ sa postaral o jeho sanatórne liečenie. Rotarides sa neskôr zamestnal ako učiteľ, oženil sa, mal dve deti a prežil Kráľa o 24 rokov - zomrel v roku 1900.
Svoju ženu neváhal posla do väzenia
Kráľ sa vrátil do rodného Liptovského Mikuláša, ktorý obsadili Maďari. Znova sa ozval nepokojný duch a začal ľudí burcovať, aby neostávali nečinní. Posedel si za to tri dni vo väzení, no nepoučil sa. Postavil sa na čelo dobrovoľníkov a spolu s ostatnými štúrovcami bojoval. Po revolúcii žiadal viedenskú vládu o odškodnenie a primerané miesto, čo si pýtal len za vernosť cisárovi. Bojoval predsa proti rozpínavým Maďarom, ktorí „išli“ aj proti cisárovi! Za zásluhy mu dali miesto novohradského vládneho komisára, ktorý mal vyšetrovať bývalých revolucionárov – teda košútovcov. Práca to bola síce podradná a slabo platená, tak ako všetky nasledujúce, no Kráľ sa v nej vyžíval. Bol to spôsob, ako sa pomstiť všetkým tým, ktorí vystúpili proti Slovákom, slovenčine a počas revolúcie aj proti nemu. A takých našiel v pomaďarčenom Honte až-až.
Túžil sa však dostať do slovenského prostredia. Myslel si, že mu pomôže svadba so ženou z dobrej a zámožnejšej rodiny. Rozhodol sa pre jednu zo sestier zemana Karola Modrányiho, štúrovského básnika. Bolo mu jedno, ktorá z dvojčiat – blonďavá Karolína alebo bruneta Mária - sa zaňho vydá. O 12 rokov mladšia zemianka Mária Polexína síce svoju lásku mala, no pristala. Lásky sa však od čudáckeho a samotárskeho muža nikdy nedočkala, hoci mu porodila štyri deti. Nikdy jej nevenoval ľúbostnú báseň. Tú vlastne ani raz nenapísal. Iba matke, ktorú ako jedinú ženu si ctil a miloval.
Dôvody ozrejmila Božena Němcová, s ktorou Kráľ udržoval blízky vzťah. Českej spisovateľke sa zdôveril, že svojho otca nenávidel, pretože bíjaval matku. Je zvláštne, že tento otcov zlozvyk si preniesol aj on do svojho manželstva. Často píjaval, k Márii sa správal surovo – bil ju a mal ju za slúžku. Neváhal ju ako súdny adjunkt počas pôsobenia v Čadci na jeden deň uväzniť, lebo porušila zákaz, zrejme počas vyčíňania nákazlivej choroby, variť zemiaky.
Na konci života pestoval dyne
Mária Polexína nasledovala svojho manžela všade tam, kam ho preložili a zdieľala s ním ťažký osud. Po tom, ako odišli z Turca do Zlatých Moraviec, uvoľnili ho zo štátnej služby a udelili penziu, z ktorej však štyri deti nemohol uživiť. Prilepšoval si vlastnou advokátskou praxou, lebo až v roku 1863 sa mu podarilo urobiť si rigoróznu skúšku. Navštevoval chudobných v starobincoch, špitáloch, sirotincoch. Bola to skôr dobročinnosť – peniaze od nich za kolky nebral a jeho žena im varila teplý pokrm. Dobrota sa mu však veľmi nevyplatila. V takomto prostredí sa ako jediný v meste nakazil na črevný týfus a ako 53-ročný 23. mája 1876 zomrel.
V posledných rokoch života ho vraj stále vídali s fajkou a v záhrade pestoval tabak, kvety a dyne, z ktorých chcel vypestovať lepší druh. Možno pre nebezpečnú chorobu neoznačili jeho hrob, takže doposiaľ presné miesto jeho odpočinku nie je známe, hoci ho už viacerí hľadali. Až blízko hrobky rodiny Rakovských našli neznámy skelet a podľa mašle a zubov usúdili, že by to mohol byť štúrovský básnik. Pozostatky previezli do Martina, kde má aj pomník. Čie kosti sa pod ním nachádzajú, naozaj nevedno.
Kráľovci, nositelia duševnej choroby
Manželka Mária Polexína prežila Janka Kráľa o 40 rokov. Zomrela v Polomke, kam ako 82-ročná cestovala za najstaršou vnučkou Irenou. Cestou prechladla a onedlho v roku 1916 zomrela. Kráľovu rodinu rozvili iba Mladenove deti. Najstarší syn Vladimír Všeslav zomrel ako 29-ročný na maláriu, najmladší Janko bol kňazom, ktorý sa zaľúbil do vydatej ženy a v 24 rokoch sa z nešťastnej lásky zastrelil. Nevylučuje sa, že trpel rodinnou duševnou chorobou. Veď aj o samotnom básnikovi hovorili ako o „divnom Jankovi“... Viacerí z Kráľových potomkov sa liečili v sanatóriu „na nervy“. Rovnako ako dcéra Anastázia, ktorá sa tri mesiace po otcovej smrti vydala za akademického maliara Edmunda von Kacziánskeho. Jej dcéry – známa maďarsko-nemecká maliarka Adriena a poetka a herečka Viola zomreli bezdetné. Mladen mal päť detí. Jeden z troch synov, ktorí si priezvisko pomaďarčili, zomrel na duševnú chorobu. Mal aj dve dcéry, z ktorých najmladšia Mária bola vraj excentrická. No zároveň si ako jediná zachovala slovenskú verziu priezviska Kráľ. Staršia Irena sa vydala do Polomky za Samuela Paála. Stala sa učiteľkou a tri roky učila aj v Kláštore pod Znievom.
Miroslava Dírerová
