iť sa z priazne publika. Ale je to tak. Rok 2006 sa písal už vlani a oni píšu tridsiaty druhý rok existencie svojej kapely. Katapult... Trojica charizmatických rockerov – Oldřich Říha, Jiří Šindelář a Tolja Kohout. Líder kapely Oldřich Říha, zvaný Železnej Olda, so zmyslom pre humor jemu vlastným, sa s nami pred nedávnym koncertom v Banskej Bystrici v pohode porozprával.
Rok 2006, o ktorom spievate vo svojom hite Až, máme už za sebou. Naozaj ste si pred tridsiatimi rokmi, keď táto skladba vznikla, predstavovali, že v roku 2006 bude svet vyzerať tak ako v texte Ladislava Vostárka?
To vôbec nie! Vláďa Vostárek napísal text a priniesol mi ho. Ja píšem muziku na texty... no nerád hovorím texty, lebo sú to príbehy. Takže on priniesol príbeh, ja som si ho prečítal, okamžite sa mi vybavila muzika, ale opýtal som sa ho, čo tým myslí, pretože rok 2006 mi v tom roku 1977 pripadal ako sci-fi od Raya Bradburyho. Také niečo kozmické, vzdialené, v inom tisícročí a že to už budem asi mŕtvy. Zrejme. A on mi lakonicky odpovedal, že si to spočítal a že v roku 2006 bude v dôchodku. A ja, v tej mladosti, mu hovorím – ty vole, ale to budeš mrtvej! V roku 1977 mi človek, ktorý mal šesťdesiat rokov, pripadal ako mŕtvy. No áno, dnes ja mám päťdesiatdeväť a pripadám si ako mladý debil! Ako keby som bol dvaja, jeden mladý blbý a druhý ten, čo mu je tých šesťdesiat. Ale pravda je, že predstava roku 2006 bola pre mňa kozmická, neskutočná. Veď sme si to ten minulý rok náležite užili. Pripadalo nám neuveriteľné, že vôbec môžeme hrať.
Poslucháči pražského Rádia Beat navrhli Katapult uviesť do Beatovej siene slávy - za celoživotný prínos českému big beatu. Ako ste túto správu prijali?
Je to od našich fanúšikov obrovské ocenenie. Je to veľmi dobrý pocit. Ale na druhej strane, máme z toho trochu aj obavy, pretože po každom ocenení alebo veľkom úspechu Katapultu nasledoval strašný malér. Spomínam si na Zlatého slávika 1979. Kvôli nám ho museli prehodiť do Bratislavy, pretože my sme boli v tom čase v Prahe zakázaní. Nemohli sme byť v televízii, ani v rádiu, v novinách... Zlatý slávik československý bol jeden, jedinýkrát udeľovaný v Bratislave v PKO a to preto, že Katapult nesmel v Prahe hrať. Nuž, nedajbože, aby sa niečo stalo, lebo každý náš úspech je vykúpený neúspechom. Jan Werich hovorieval: Krásne doby skončili, teraz to všetko odnesieme.
Do Beatovej siene slávy budú uvedení aj Michal Prokop a Petr Novák in memoriam. Ktorí z vašich bigbeatových súputníkov je vám blízky?
Ja som mal rád práve Petra Nováka. My sme na sklonku jeho života hrali spolu také dvojkoncerty pre našu generáciu a malo to obrovský úspech. Petr potom umrel, takže sme o tú krásu prišli. On začal hrať už niekedy v rokoch 1966 až 1968, Katapult až v roku 1975, takže on bol vlastne predzvesťou českého bigbeatu. My sme na neho naviazali s drsnejším bigbeatom, hardrockom. Hovorilo sa o nás ako o tvrdej kapele a inšpirovali sme ďalšie a ďalšie súbory, na Slovensku napríklad kapely Elán a Tublatanka sa vôbec netaja tým, že Katapult bol pre nich inšpirácia.
A vám sú ktoré slovenské kapely blízke, hodné obdivu?
Elán, pre ich vôľu, výdrž a hlavne tie ich prekrásne pesničky. Boli sme celkom hrdí na to, že sme na Letnej, keď mal Elán veľký koncert, mohli byť ako jeden z ich špeciálnych hostí. Oslovili nás ako jedinú českú kapelu a my vieme, prečo. S Elánom, s Jožom Rážom máme proste dobrý vzťah. S Maťom Ďurindom, Tublatankou, občas jazdíme, hrávame, absolvovali sme spolu veľa koncertov, Maťo sa mi páči, že drží tú vlajku lásky k muzike. Aj keď to má tiež občas ťažké, raz hore, raz dolu.
Hráte už 32 rokov. Ako si vysvetľujete, že ľudia stále na vás chodia, vaše albumy sa predávajú, beriete zlaté platne...
Hráme základný elementárny rock and roll s bluesovými koreňmi a pesničky, ktoré majú bluesové korene, nepodliehajú móde. Nikdy nezostarnú a ak sú pekné, tak žijú stále. A potom, to, čo hovoríme, spievame a hráme, sú príbehy zo života ľudí. Sú to pravdivé príbehy, preto si ich všetky tie generácie berú za svoje. Podanie vyzerá síce jednoducho... aj keď nie je jednoduché, pretože bluesová muzika sa musí hrať srdcom..., takže si každý poslucháč môže myslieť, že by to tiež dokázal zaspievať, zahrať. Je to proste muzika, ktorá je príjemná a to, čo spievame je pravda, a veľa ľudí si povie: „Ja som to prežil“. Za ten čas, čo hráme, bolo na svete už tisíce mód, ale ... „hlupák stále váhá...“ (Smiech.)
V jednej zo svojich piesní spievate o stovkách hotelov, stovkách postelí, v ktorých ste spali, stovkách pódií, na ktorých ste hrali... Stále vás to baví?
Náš predseda vlády Klaus, teraz prezident, hovorieval novinárom: „Tak to je teda blbě položena otázka.“ (Smiech.) Keby nás to nebavilo, tak to proste nerobíme. Máme radi rock and roll, máme radi muziku, máme radi všetky tie príbehy, takže nám cestovanie ani tie hotely nevadia. My si proste myslíme, že to k tomu patrí. Musím však povedať, že už si vyhľadávame prostredie a hotely, ktoré majú svoje kúzlo, ktoré sa nám páčia a v ktorých sa cítime dobre.
Koľko ton techniky so sebou vozíte?
Teraz je to desať ton, ale to je stredná váha. Naša kapela je schopná hrať v klube, v sokolovni, na „zimáku“, v hale... Vozíme aparatúru podľa toho, kam ideme, pohybuje sa to od štyroch do dvadsať ton. Minulý rok sme na Hrade hrali pre Klausa a detský deň a vtedy sme mali dvadsaťpäť ton aparatúry.
Hrávate aj na súkromných večierkoch?
Na firemných akciách, na plesoch... to áno. Ale pozvala si nás aj jedna pani na oslavu päťdesiatky svojho manžela. Hovorila, že je nútená celý život počúvať v aute Katapult, že idú trebárs na dovolenku a dvadsať hodín v aute hrá len Katapult. Tak že by nás rada pozvala. Ja jej vravím, buďte rada, že Katapult! Olympic, to by bolo horšie! (Smiech.)
A to už prečo?
Lebo Olympic nie je taký vzrušujúci. Olympic je skupina, ktorej hudba sa hodí pre manželky, ktoré v nedeľu o jednej varia čínu.
Ach tak... a vaša hudba sa hodí pre aké manželky?
No, my sme pre tých, čo viac počúvajú príbehy. Pretože, keď varíte čínu, tak Olympic síce vnímate, ale varíte si ďalej tú čínu. Keď ale počúvate napríklad Hlupák váhá, tak vás to predsa len trošku viac vzruší a nemôžete tú čínu variť, sakra! Povedal by som, že naše príbehy sú viac vzrušujúce. Ľudia mi napríklad píšu – robím pri počítači, púšťam si Katapult a zabudol som pracovať, naraz som zistil, že nepracujem.
Je o vás známe, že zásadne robíte hudbu na hotové texty, teda, prepáčte, príbehy. Máte medzi týmito príbehmi svoj taký zvlášť obľúbený?
To nemôžete mať... Keď napíšete blbú pesničku, tak ju nehráte, nie? Všetko, čo som napísal, sa mi páči, všetky tie pesničky hrám rád, nemôžem o jednej povedať, že je lepšia, pretože by som tým ublížil tým ďalším. Ja som raz povedal, že tie pesničky, to sú moje deti. A povedzte o jednom dieťati, že je blbé. Keď som zostavoval Grand Greatest Hits Katapult, album, ktorý sa teraz predáva a je úspešný, a mal som vybrať štyridsať pesničiek zo 140, pripadalo mi to, akoby som musel sto detí zavraždiť. Sto detí do plynu! Povedal som to pred novinármi a pražské noviny napísali Říha vraždí vlastné deti! Ale môžem vám povedať, že to bola strašná práca, sedieť nad tým zoznamom a vyberať, to nie akože vyberáte tie najlepšie. To vraždíte tie dobré. Takže, už sa ma nepýtajte, ktorú pesničku mám najradšej. Všetky!
Muzikantov, rockerov či beatnikov na koncertoch vždy sprevádzali pekné dievčatá. Funguje to stále? Vidíte ich v publiku?
K nášmu údivu to funguje proporčne. V tom zmysle, že pred sebou vidíme doslova širokorozchodné publikum od osem do šesťdesiat rokov. Sú tam mladé pekné dievčatá a sú tam dámy, ktoré majú šesťdesiat. Ale vy sa pýtate hlavne na tie pekné mladé dievčatá, však? Samozrejme, že ich tam vidíme. To je zaujímavé, však? To bude asi tou charizmou, tú 59-ročný chlap nesporne má, že áno. (Smiech.) Dajme tomu, že je to teda určitá charizma. Ja si vravím zvesela, že aj keď dievčat nie je toľko ako kedysi, ale sú. Naše publikum sa regrutuje asi z týchto vrstiev – rodiny s deťmi, otec s matkou alebo manžel s manželkou privedú deti, manžel má milenku, tá tiež príde, tá má manžela a majú deti. Ona má tiež milenca, ten tiež má manželku... asi tak nejako. Povedal by som, že všetci v hľadisku sú príbuzní. (Smiech.)
Čo to fajčíte?
Doutníčky... Mňa štve, keď všetci vravia, nefajčite, nejedzte mastné, to nerobte, tamto nerobte, furt nám niečo radia, zakazujú. Fajčenie je moja neresť...ale príjemná.
A ešte - aké máte neresti okrem fajčenia?
Mám rád pivo. Ale nie do opitosti, nikdy som nebol opitý. Pijem pivo pre radosť, mám strašne rád pivo po výkone, po športe, pretože ja športujem. To ale nie je neresť, však? Keď vidím loptu, loptičku, to je jedno, či futbalovú, tenisovú, squashovú, tak do toho idem! No a po športovom výkone, alebo po koncerte, proste milujem dať si pivo. Láska k pivu mi samozrejme prináša kilá. Striedam tých tridsať kíl hore a dolu. Istý čas pijem pivo, potom si poviem, no ale ty si prasa! Holím sa v kúpeľni nahý a keď som „ten tlstý“, tak sa holím chrbtom k zrkadlu. To ma inšpiruje a zhodím tridsať kíl za pol roka. No a za dva roky ich mám zase vďaka pivu naspäť.
No ale hlavne, že to viete, a je vám to asi jedno...
Prdlajz.... vôbec mi to nie je jedno! Hovoria mi, nepi pivo, daj si jedno malé denne. Ja a po koncerte jedno malé pivo? To by som skolaboval! Alebo keď hrám tenis... A hrám ho osem hodín... Alebo squash. Viete, čo to je hrať dve hodiny squash? A pritom porážam dvadsaťročných chalanov. Keby vedeli, koľko mám rokov, tak sa normálne zastrelia... No ale to pivo, to je láska. V lete, keď je 30 stupňov... Robím aj v lese! Mám výbavu drevorubača a chystám si drevo na zimu. Päť hodín nosím tie metre dreva spotený, čo myslíte, prečo to robím? No aby som mohol ísť na pivo! Fajčiť nemusím, ale pivo, na to myslím furt...
A na ženy nie?
No počkajte, ja som Býk! Som narodený v znamení Býka, takže som mierny, spoľahlivý, požívačný muž. Som so svojou ženou od roku 1972. Moja žena je znamenie Panny. Strafil som sa, je to ideálne spojene. Vzal som si ju, keď bola maturantka, mala osemnásť a dodnes sme spolu. A teraz vás vyšokujem, od roku 1991 sedíme spolu v kancelárii Katapultu. Sami dvaja. Mlčíme a pracujeme, večer ideme domov a sme manželia. Vraj sa to nemá robiť. No ale ja by som sa bez svojej ženy zastrelil. Viezol som ju raz do nemocnice na vyšetrenie a pri predstave, že si ju tam nechajú, som sa chcel strieľať. Veď ja by som doma nezapol ani práčku! My nie sme ten prípad, že ja periem a varím a ona mení žiarovky, nie sme ani konzervatívna rodina podľa starých zásad, ženská má svoju prácu, ja mám svoju, ona sa na mňa môže spoľahnúť, ja na ňu tiež, ja jej nestrkám nos do ničoho, ona mne tiež nie, každý si urobíme svoje. Problém je ale v tom, že ona si napokon tú žiarovku zakrúti, ale ja nevyperiem. Ženské nakoniec toho chlapa vo finále nepotrebujú. Poradia si vo všetkom. Ja by som uvaril akurát smažené vajíčka, viem programovať šialené veci, ale keď vidím pračku a tie gombíky, som bezmocný.
Aké mávate pred koncertom pocity? Býva tréma?
Trému, takú tú klasickú trému, už určite nemávame. Hrali sme už pred osemnásťtisíc ľuďmi, hrali sme v Prahe s Deep Purple, kde bolo tridsaťtisíc ľudí, hrali sme so Status Quo v Brne, tam bolo dvadsaťtisíc. My vieme svoje, sme dosť sebavedomá kapela, máme veľa skúseností, takže klasická tréma nehrozí. Nahrádzajú ju však obavy a tie spočívajú v tom, že v deň koncertu sa môže „posrať“ úplne všetko. Ja musím použiť to slovo... ako sa to povie po slovensky? Takisto? No dobre, takže hlavná veta je – posrať sa môže úplne všetko! Tie obavy mám, sú podvedomé a odídu, až keď si budem dávať na konci koncertu pivečko...
Ale napriek všetkým obavám, tešíte sa na koncert, nie?
No ale to určite! A vždy!
Anna Gudzová
