V alkohole utopil vzácne kontakty, štátne peniaze do Afriky, kde mala pôvodne vzniknúť kniha pre mládež Africký zápisník, a aj svoje zdravie. Do povedomia čitateľskej verejnosti sa však zapísal ako brilantný rozprávač príbehov malých zbojníkov a hôrnych chlapcov.
Otca si glorifikoval
Priatelia naňho spomínali v dobrom. Ľudo Ondrejov bol príjemným i zábavným spoločníkom - predovšetkým pri víne. Vtedy bol najlepším rozprávačom a poslucháči sa o ňom dozvedeli najviac. Lenže... jeho príbehy zo vlastného života zneli zakaždým inak. Nuž, nikto nevedel, čomu možno veriť. Vraj pseudonym Ondrejov si Ľudo Ondrejov vytvoril z otcovho krstného mena Andrej. Otca Ľudo veľmi nepoznal. Ako nábytkár odišiel zarábať do Ameriky ešte v čase, keď bol malým chlapcom a dlho o ňom nebolo počuť. Ľudo si ho vo svojich detských predstavách vykreslil ako hrdinu, siláka so zbojskou náturou, pre ktorú ho zabili zbojnícki kumpáni. Takto ho opísal v knihe Zbojnícka mladosť.
V skutočnosti mal Andrej Mistrík od hrdinu na míle ďaleko. Holdoval alkoholu a po tom, ako ho všetci považovali za mŕtveho, sa z Ameriky k manželke a siedmim deťom nečakane vrátil – zdravý a s inou ženou. Kostiviarčania ho však neprijali a z dediny pri Banskej Bystrici vyhnali. Vrátil sa do Ameriky bez toho, aby dal o sebe viac vedieť. Ľudo preto lipol na matke, ktorú bytostne miloval, a na okolitej prírode, z ktorej čerpal do románovej trilógie o chlapcovi
z vrchovskej samoty – teda o sebe – Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy.
Mitrovskému robil
súkromného kuriča
Svoj život dospelého muža začal Ľudo Ondrejov ako notársky úradník v Banskej Bystrici, kde sa denne presviedčal o biednom postavení ľudu, ktorého povýšeneckí úradníci zdierali. Lepšie mu preto bolo medzi prostými robotníkmi v autodielni, kde pracoval s motormi. Vodičský preukaz si urobil v Martine v roku 1927 a využil ho ako šofér u zvolenského veľkosyrára Wittmanna, pre ktorého rozvážal zeleninu. Neskôr sa vrátil do úradu poisťovne v Banskej Bystrici, odkiaľ odišiel do Martina. S pomocou priateľov tu získal úradnícke miesto a príležitostne písal do rôznych časopisov. Aj Ľudo Ondrejov mal šťastie, že natrafil na Štefana Krčméryho – tútora mladých talentov, ktorý Ľudovu tvorbu z Národných novín poznal. Pomohol mu literárne vyrásť i k úradníckemu miestu v Matici slovenskej.
Situáciu mladého a chudobného umelca riešil Ondrejov lacnými podnájmami. Sprvu žil s kamarátom v malej izbičke v Jahodníkoch, neskôr v ateliéri Milana Thomku Mitrovského pri železničnej stanici. Majster začínajúcemu literátovi slúžil pri zrode knihy Rozprávky z hôr ako poslucháč i kritik a Ľudo Ondrejov sa maliarovi staral o kúrenie. To bola cena za nájom. Lenže raz sa Mitrovský vrátil do nevykúreného ateliéru a našiel Ondrejova spať. Zobudil ho, no mladík mu len lenivo poradil, aby na piecke otvoril dvere a fúkol. Majstrovi pri tom zhorela brada i vlasy. To bol koniec ich umeleckého spolužitia. Ľudo Ondrejov sa teda presťahoval do izbičky v byte Želmíry Jesenskej na Petrovej ulici.
Mladá vdova s tromi dcérami prenajímala izby viacerým umelcom. Stravovali sa u nej aj mladý sochár Fraňo Štefunko alebo spisovateľka Elena Šoltésová. Ondrejova Jesenské brali ako člena rodiny a písali si s ním až do jeho smrti.
Jeho povesť ohrozovala už ohrozenú Maticu
V Martine si Ondrejov okolo seba vytvoril okruh priateľov. Vo vinárni u Brtáňky sa stretával predovšetkým s Moľom Bazovským, Zolom Palaguayom, Fraňom Štefunkom, Karolom Plickom a Andrejom Mrázom. Výdavky na život zhýralca ho dostali do nepriaznivej finančnej situácie. Po čase požiadal Maticu o zvýšenie platu, no správca J. C. Hronský mu nevyhovel a navyše ho aj prepustil. Ondrejova povesť pijana a bohéma predsa kazila meno Matice, ktorá sa začiatkom 30. rokov nachádzala v ohrození. Na protest umelcov však napokon v Matici ostal. Ale nie dlho. V roku 1932 prežíval Ľudo Ondrejov mimoriadne úspešný rok. Na vlastné náklady vydal lyrickú knihu Martin Nociar Jakubovie, Matica mu vydala knihu Rozprávky z hôr a vyšla mu aj zbierka básní Bez návratu. Zakrátko prišlo ale vytriezvenie. Knihy, ktoré rozposlal, adresáti vracali aj s hlúpymi poznámkami. Nemal čím vyplatiť vydavateľa, pokryť náklady. Stále ho ťažila finančná situácia a nebavila ho ani rutinná úradnícka práca, a tak v roku 1933 z Matice definitívne odišiel a živil sa ako spisovateľ z povolania.
Cestu do Afriky prepili
V čase finančnej krízy začal Ľudo Ondrejov snovať s Moľom Bazovským bláznivú a dobrodružnú cestu do Afriky. Jeden ju mal opísať perom, druhý štetcom. Maticu slovenskú ich nápad oslovil, a tak im poskytla cestovné štipendium a žiadala od Ondrejova knihu pre mládež s cestopisnou tematikou. Odchod za hranice dvojica s priateľmi búrlivo oslávila – najprv v Slovane, neskôr u Jesenských. Z martinskej stanice ich vyprevádzali Jesenskí, Mrázovci, Štefunko, Bodenek. Do určeného cieľa však nikdy nedocestovali. Vyštartovali 24. apríla 1937, bohémskym krokom slovenské hranice prekročili až 11. mája a v ceste dosiahli len Juhosláviu. Že štipendium „prelievali“ cez žalúdok, sa nikomu nepochválili. V Martine svoj neúspech zakrývali historkou, že pri nastupovaní na loď do Afriky Moľo zbadal žraloka a tak sa zľakli, že radšej nenastúpili. Ondrejov „prešľap“ zachránil. Africký zápisník napísal tak dôveryhodne, že by nikto nepovedal, že vznikol v slovenskom prostredí a v jeho predstavách.
Takmer ušiel spred oltára
Krátko pred vojnou si vymyslel postavu hôrneho chlapca Jerguša Lapina, prostredníctvom ktorého vyrozprával svoj životný príbeh. Napísal ho za šesť týždňov a konečne získal aj vytúžený ohlas u čitateľov. Rozhodol sa úspech chytiť pevne do rúk a naplno ho rozvíjať v Bratislave. Hoci Martin nerád opúšťal, túžil si otvoriť v hlavnom meste vlastné nakladateľstvo. Jeho plány ale zmarila vojna. Sklamaný z neúspechu i ľudí, ktorým chýbala srdečnosť vrchovského človeka, sa potuloval po krčmách a viedol bohémsky život. Vďaka nemu stretol Oľgu Harmanovú, rozvedenú učiteľku, túžiacu po literárnom čine. Od mladého spisovateľa pýtala radu a táto rada skončila nutnou svadbou. Ondrejov sa však svojej slobody nechcel vzdať, bránil sa. Svoju nechuť do ženby dal svojej nastávajúcej dostatočne najavo. Nechal ju opustenú stáť pred oltárom a nebol by ani prišiel, keby ho do auta 19. januára 1941 kamaráti už v podnapitom stave nasilu nevtisli, nepresvedčili ho, aby pristúpil k oltáru a nezabránili mu v úteku z kostola.
Ondrejovovi chýbalo martinské prostredie a tak sa krátko po svadbe novomanželia vrátili k Jesenským, kde sa im narodil syn s literárnym menom - Jerguš. Onedlho sa presťahovali do vlastného domu na Horváthovej ulici, kde prežívali skôr starosti ako slasti krátkeho spoločného života. Ondrejov sa vrátil do krčiem a Oľga ho v prívale žiarlivosti dávala sledovať. Po čase to vzdala, najala k Jergušovi opatrovateľku a sama vyhľadala spoločnosť bohémov. V neskorších rokoch sa manželia úplne odcudzili. Oľga po vojne ochrnula, čím sa situácia skomplikovala. Vyriešila ju až jej smrť 23. augusta 1950.
Medzi drevorubačmi
sa mu nežiadalo piť
Po vojne Ondrejov naplno prepadol alkoholu. S rodinou sa vrátil do Bratislavy a prijal prácu správcu v Domove spisovateľov v Budmericiach. Svoju funkciu však zanedbával, opíjal sa, nuž ho prepustili. Zlé jazyky tvrdia, že mal na svedomí aj pár škandálov. Vraj kúpil prasa, ktoré chcel vykŕmiť z odpadkov a potom zužitkovať. Choval ho v kúpeľni vo vani. Raz ušlo cez kuchyňu medzi návštevníkov a on pomedzi nich prasa štvornožky naháňal.
Po manželkinej smrti chcel žiť pre syna Jerguša a dcéru Zuzanu. Potreboval zmeniť prostredie, preto odcestoval do Čierneho Balogu medzi drevorubačov, aby načerpal nové podnety pre nové prózy. Uvedomil si, že v takomto prostredí sa mu nežiada piť. Domov sa vrátil ako znovuzrodený, no onedlho sa znova ohlásili zdravotné problémy. Na jar 1957 ležal v nemocnici s krvácajúcimi žalúdočnými vredmi. Na chvíľu pookrial, keď sa rozhodli sfilmovať jeho Zbojnícku mladosť a o jeho diela prejavili záujem aj v zahraničí. V roku 1960 sa oženil s opatrovateľkou svojich detí a domácou Štefániou Ambróziovou. Prial si vrátiť sa s ňou do Martina, ale ťažká choroba mu to nedovoľovala. Ľudo Ondrejov zomrel 18. marca 1962 v Bratislave, ďaleko od martinských, vrchovatých končín.
Miroslava Dírerová
