Vizitka
Košičanka Zuzana Kanócz (28) vyštudovala v rokoch 1999 – 2003 herectvo na VŠMU u profesorov Milky Vášaryovej a Martina Hubu. Od roku 2003 je členkou nitrianskeho Divadla A. Bagara. Objavila sa vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti (2002), no až v roku 2005 zažiarila v českom filme Filipa Renča Román pre ženy. Diváci ju mohli vidieť v televíznom seriáli Medzi nami a v súčasnosti v Ordinácii v ružovej záhrade. Nadácia Liberálna spoločnosť udelila mladej talentovanej herečke cenu Talent roka 2005.
Ešte pred tromi rokmi nebola natoľko známa, aby jej meno verejnosť vnímala. V tom čase sa však už herečka z Košíc Zuzana Kanócz objavila v našom týždenníku. Stretli sme ju na poslednom ročníku Nočných vĺn a odpovedala nám ako bežná návštevníčka v ankete. Na martinskom festivale sa vtedy zastavila cestou do zahraničia. Pozval ju tu spolužiak z VŠMU Ľubo Kostelný, vďaka ktorému je Zuzana Kanócz v Martine častým hosťom.
Ľubo Kostelný svoju náklonnosť k rodnému mestu netají. Spomínal, že svojich priateľov a spolužiakov z Bratislavy dokáže s hrdosťou povláčiť po Martine i jeho okolí. Stali ste sa aj vy jeho obeťou?
Samozrejme (smiech). Chodíme nielen po meste, ale aj do divadla. Trošku dávnejšie som videla napríklad hru s Jankou Oľhovou Túžba pod brestami. Ľubo naozaj rád každého povláči po Martine. Aj mňa vzal na cintorín a ukázal mi okolie.
Kedy vás do svojho rodného mesta pozval naposledy?
Nedávno, keď tu točil film O rodičoch a deťoch s Vladom Michálkom. Mal tu jeden natáčací deň a keďže som mala voľno, išla som s ním. Scéna sa odohrávala v kaviarni v Milleniu a keďže potrebovali niekoho do komparzu, zahrali sme s jeho rodičmi a Heňou Jančišinovou návštevníkov kaviarne. Myslím, že nás je v zábere aj dosť vidno.
Viac ako na slovenskej filmovej scéne sa objavujete na tej českej. Ako vnímajú českí herci, že vás či iných slovenských hercov režiséri obsadzujú do hlavných postáv českých filmov? Nežiarlia na vás?
Nemám až toľko ponúk, aby žiarlili. Myslím, že je to už úplne prirodzené a aj Česi si zvykli, že hráme v ich filmoch, divadlách. Pokiaľ sa u nás nezačne natáčať tak ako u susedov, nemôže byť nikto urazený.
Vaše meno i tvár si verejnosť začala všímať len pár rokov dozadu. Kedy ste si uvedomili alebo všimli, že ste známa?
Asi na premiére filmu Román pre ženy v Prahe. S Marekom Vašutom sme kráčali po červenom koberci, pred kinom nás čakala kopa ľudí, po premiére veľkolepá párty... Dovtedy som niečo takéto videla iba v televízii. To je ten prvý zážitok, ktorý som si zapamätala. Na ulici popularitu veľmi nepociťujem. Nie je to nič výrazné. Ľudia ma síce spoznávajú, ale nie sú dotieraví. Napríklad nedávno som si bola kupovať fotoaparát a prišiel do predajne ďalší zákazník, ktorý sa ma spýtal, či by som v tomto čase náhodou nemala byť vo Venezuele? Normálne som sa obzrela okolo seba, či sa to pýta mňa... Po chvíľke som pochopila, že myslel moju postavu z Ružovej záhrady, lebo tá tam odcestovala.
Pociťujete popularitu aj v Če-chách?
Nechodím tam tak často. Keď som tam točila reklamu na Dermakol, zo štúdia som išla rovno do hotela. Skôr cítim záujem zo strany režisérov. Stále majú pre mňa nejaké postavy. Od jedného režiséra som dostala ponuku hrať v rozprávke princeznú a ja som bola neskutočne smutná, že som ju kvôli nedostatku času musela odmietnuť. Hrať princeznú alebo hociktorú inú postavu v krásnych šatách bolo vždy mojím snom. To je asi sen každého dievčaťa. I keď je smiešne, že sa mi takmer splnil až v 28 rokoch (smiech).
Takže nie ste odkázaná ako väčšina hercov na kastingy. Ponuky teda prichádzajú samé...
Áno, ale nemám ich až tak veľa. Herečkám ako Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová alebo Zuzana Mórová režiséri prácu určite ponúkajú oveľa viac. Myslím, že sa nič nestane, ak jej budem mať viac aj ja... (smiech)
Na čom pracujete teraz?
Na filme režisérky Laury Sivákovej Nebo, peklo, zem, ktorý sme začali točiť už pred dvoma rokmi, no kvôli financiám sa to prerušilo. Hrám mladú baletku, ktorá dostane lákavú ponuku, zranenie jej však v sľubnej kariére zabráni.
Hrali ste v dvoch seriáloch – Medzi nami a Ordinácii v ružovej záhrade. V ktorej ste sa ako herečka cítili lepšie?
Neviem... Ešte by som to neporovnávala, lebo v Ordinácii som zatiaľ na obrazovke často nebola. V Medzi nami som hrala každý deň, tu len raz za týždeň a potom príde niekedy aj dvojtýždňová prestávka. Pohybujem sa len po obývačke, kde pobehujem po schodoch a utekám si po nejaké jedlo. To je asi celá moja akcia. A tým, že sa moja postava dejom nevyvíja, zatiaľ v nej tápam. Nemám ju zažitú.
Zato vo filme Román pre ženy ste hrali hlavnú a dostatočne výraznú postavu, ktorá vám priniesla popularitu. S akými pocitmi ste pracovali? Očakávali ste už počas natáčania Románu pre ženy, že film prerazí?
Počas filmovania som sa zameriavala predovšetkým na svoj výkon, lebo som sa chcela vyrovnať ako nováčik profesionálom naokolo mňa. Nemala som čas premýšľať nad tým, či film uspeje alebo nie. Myslím, že popularitu mu zabezpečili už len mená ako Renč, Lašut a Stašová.
Pochádzate zo zmiešanej rodiny – mama je Slovenka, otec Maďar. Ako sa tieto národnosti u vás prejavujú?
Pravdupovediac ani neviem, kým som a nikdy som to ani neriešila. Do strednej školy som chodila na maďarskú školu, takže som inklinovala k maďarskému jazyku i kultúre a viac som bola doma v maďarskom svete. Ale v maďarskom svete na Slovensku. A to je iné. Keď príde Maďar zo Slovenska do Maďarska, až tam pocíti ten rozdiel. Nehovoríme čistou maďarčinou, ale miešame ju so slovenčinou.
U vás vôbec necítiť, že by ste mali maďarský prízvuk...
Ale bolo! Na VŠMU do Bratislavy som prišla nielen s maďarským, ale aj košickým prízvukom. Ako herečka som sa ho musela zbaviť. Išlo mi to celkom prirodzene a samo...
Prečo si ako Slovenka nepíšte priezvisko so slovenskou koncovkou -ová? Chcete tým zvýrazniť svoj polomaďarský pôvod?
Občania Slovenskej republiky s inou národnosťou než slovenskou si môžu ponechať pôvodnú verziu priezviska. A keďže Maďari -ová nemajú, píšem si Kanócz. Rovnako ako mama so sestrou.
Nerozmýšľali ste nad slovenskou verziou?
Pôvodne som sa asi do šestnástich rokov volala Kanóczová, no potom prišiel takýto trend a vybavila som si nový občiansky s menom Kanócz. Nechcem tým dať nič najavo. Proste sa mi to páči a chcem aj zachovať to, čo slovo kanócz v maďarčine znamená. Je to knôt zo sviečky a s koncovkou –ová by to už nebolo ono. Koncovka mi vadila a keď som mala možnosť písať si meno bez nej, využila som ju.
Rodičia vraj neboli nadšení z vášho rozhodnutia ísť na herectvo. Kedy zistili, že sa obávali zbytočne?
Niežeby boli proti, ale báli sa, že sa neuchytím, že sa neuživím a budem mať ťažký život. Myslím, že s mojím rozhodnutím sa zmierili na premiére filmu Román pre ženy.
Ako reagovali na milostné scény?
Otca som dopredu pripravila. Prekvapil ma, keď povedal, že však som herečka a musím počítať aj s takýmito scénami. Berie to úplne športovo, čo je fajn, ale film Nebo, peklo, zem, ktorý pripravujem, asi nebudem chcieť, aby videli moji rodičia. Sú v ňom oveľa odvážnejšie scény.
Asi nie je najľahšie pred celým štábom, kamerou a vlastne miliónmi divákov odhaliť telo a so svojím filmovým partnerom stvárať to, čo patrí za dvere spálne...
Mala som spočiatku trému, ale už je to iné. V Románe pre ženy som sa pred Marekom Vašutom mala veľký problém vyzliecť a ešte aj na premiére v Prahe som sa pri pohľade na tieto scény červenala. Keď sme začali Nebo, peklo, zem točiť pred dvoma rokmi, kde sa ešte milostné scény neobjavili, mala by som s nimi problém. Ale asi som medzitým herecky dozrela a beriem to profesionálne. Keď sa však na to budem v televízii pozerať, určite nie s pocitom, že sa bicyklujem. Vždy to vo mne vyvoláva také tie zvláštne pocity.
Ako sa tvári pri pohľade na milostné scény váš priateľ? Nežiarli na mužov v posteli vedľa vás?
Ešte ich nevidel, ale vie o nich a znáša to veľmi ťažko. Ale nečudujem sa. Tiež by som žiarlila.
V Martine ste počas festivalu Dotyky a spojenia vystúpili s nitrianskym Divadlom A. Bagara v hlavnej úlohe rovnomennej hry Portia
Coughlanová, ktorá v deň svojich 35. narodenín myslí na svojho v detstve zosnulého brata – dvojča. Vy ste sa do tejto postavy, ktorá bola s bratom spojená neviditeľnou pupočnou šnúrou aj po smrti, vložili naplno, čo vycítilo aj obecenstvo. Zožali ste jeden z najväčších potleskov. Je Portia vaša obľúbená postava?
Zatiaľ, ale dúfam, že budú aj ďalšie. Postava Portie ma priťahuje, lebo je iná ako ja. Dala mi zabrať, no vďaka nej som sa veľa naučila. Aby som ju správne stvárnila, režisér Mišo Vajdička mi ju pomáhal pochopiť a vžiť sa do roly manželky, ktorú zo života nepoznám, keďže som slobodná. Vysvetľoval mi ako trojročnému dieťaťu, prečo sa vydatá žena správa takto a nie inak a odhalil mi ako ženatý muž manželský život. Takže spoznala som veci, ktoré by som možno nepochopila do konca života.
Miroslava Dírerová
