Parlamentné voľby, ktoré sa konali v júni 1992, na Slovensku dominantným spôsobom vyhralo Mečiarovo HZDS a v Čechách Klausova ODS. Už prvé rokovanie víťazov volieb naznačilo, že obidve strany majú rozdielny pohľad na ďalšie štátoprávne usporiadanie Československa. Kým ODS podľa slov jej predstaviteľov presadzovala funkčnú federáciu, HZDS sa vážne pohrávalo s myšlienkou konfederácie, ktorá však na západ od rieky Moravy nenašla žiadne pochopenie.
Za rozdelenie bola spočiatku len SNS
Udalosti nabrali rýchly spád a 23. júla 1992 predstavitelia ODS a HZDS v Bratislave prijali politickú dohodu, podľa ktorej obidve strany súhlasia s ústavným zánikom spoločného štátu.
„Slovenská národná strana bola v roku 1992 jedinou politickou silou, ktorá si želala zánik Československa a vznik samostatnej Slovenskej republiky. Po rokoch však musím priznať, že nikto z nás nečakal, že sa náš sen už po siedmich mesiacoch od parlamentných volieb stane skutočnosťou,“ spomína na historické udalosti Ivan Gondáš, ktorý bol v tom čase poslancom zanikajúceho Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Keď česká politická reprezentácia zistila, že dohoda o spoločnom štáte nie je možná, konala rázne. Dokonca až tak, že ani po rokoch sa niektorí pozorovatelia nemôžu zbaviť dojmu, že Klaus Mečiara do rozdelenia ČSFR prakticky dotlačil.
„Ten pocit naozaj niekto môže mať. Pravda je, že Česi boli šikovnejší a rýchlejší. Svedčí o tom aj skutočnosť, že na všetko boli veľmi dobre pripravení, akoby odkiaľsi zo šuflíka vytiahli scenár rozdelenia republiky. V konečnom dôsledku by som sa ale na to nepozeral negatívne. Podstatné je, že sa Česko-Slovensko rozdelilo spôsobom, ktorý nemá v dejinách Európy obdobu. Čiže pokojne, v atmosfére vzájomného porozumenia a dohody,“ mieni Ivan Gondáš.
Občania ČSFR boli pri rozdelení republiky tak trochu postavení na vedľajšiu koľaj, o zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov rozhodli politici bez toho, aby sa ľudí v referende spýtali, či si rozdelenie želajú. „
Aj keď sa to môže niekomu zdať nedemokratické, tak referendum bolo v tom čase už zbytočné. Ten proces nabral taký rýchly spád, že sa nedal zastaviť. Česko-Slovensko sa však rozdelilo ústavným spôsobom, o zániku federácie rozhodlo kvalifikova-nou väčšinou vtedajšie Federálne zhromaždenie,“ zdôrazňuje Ivan Gondáš, ktorý hlasoval za zánik ČSFR.
Definitívne rozhodnutie o konci 74-ročnej spoločnej cesty Česko-Slovenska padlo 17. decembra 1992.
„V ten deň panovala vo Federálnom zhromaždení pokojná atmosféra. Prakticky všetko bolo dohodnuté, čakalo sa len na hlasovanie poslancov. Hneď po tom, ako sa oznámili výsledky hlasovania, sa všetko nieslo v slávnostnom duchu. Osobne som to vtedy považoval aj za veľké víťazstvo SNS, veď z podstatnej časti sa naplnil náš politický program,“ opisuje vtedajšiu atmosféru Ivan Gondáš.
Rozdelenie Česko-Slovenska paradoxne vzťahy medzi bratskými národmi zlepšilo, v súčasnosti ich politici označujú za nadštandardné.
„Vývoj nám dal za pravdu. Obidve krajiny sa veľmi dobre rozvíjajú a úzko spolupracujú. Naše vzťahy sú bezkonfliktné, zdá sa že si veľmi dobre rozumieme. S odstupom času sa väčšina ľudí s rozdelením nielenže zmierila, ale považuje ho za prospešné pre obidve republiky. Nakoniec nás spoločný dom neminul, veď sme sa stretli v Európskej únii,“ dodáva na záver nášho stretnutia Ivan Gondáš.
Pohľad opozičného poslanca
Na udalosti spred 25 rokov si veľmi dobre spomína aj ďalší Martinčan Juraj Kováčik, ktorý bol v júni roku 1992 zvolený za poslanca FZ ČSFR.
„Všetky strany zastúpené vo FZ, s výnimkou SNS, boli za zachovanie spoločného štátu. Bezprostredne po ustanovujúcej schôdzi ani len v kuloároch nikoho nenapadlo, že už o niekoľko mesiacov sa Česko-Slovensko rozdelí. Nikto to vtedy neplánoval. Rýchly vývoj udalostí nás nielenže prekvapil, ale možno aj šokoval.“
Juraj Kováčik bol poslancom za SDĽ, ktorá riešenie štatoprávneho usporiadania Česko-Slovenska videla vo voľnej federácii dvoch rovnoprávnych republík.
„Náš koncept sa ukázal ako nereálny, hoci mal podporu občanov. Nereálny sa stal preto, lebo víťazné politické sily mali o fungovaní spoločného štátu inú predstavu. Ich názory boli tak antagonistické, že vyústili do zániku ČSFR,“ spomína Juraj Kováčik, mimochodom bývalý československý reprezentant v hádzanej.
„Došlo to až tak ďaleko, že štát sa nedal zachrániť. Zlyhali aj pokusy dohodnúť sa na únii. S takouto myšlienkou napríklad prišiel Miloš Zeman, neskorší český premiér, ktorý mal vo FZ neskutočnú autoritu. Spočiatku to vyzeralo nádejne, ale po príchode Klausa do parlamentu sa všetko zmietlo zo stola, jednoducho postavil sa proti. Vtedy bolo každému jasné, že Česko-Slovensko sa Nového roku nedožije. Rozdelenie bolo treba prijať ako fakt a snažiť sa o to, aby prebehlo nielen ústavným, ale aj korektným spôsobom, ktorý by Slovensku nepriniesol ťažké straty. Keď sme zistili, že sa ČSFR nedá zachrániť, prišli sme so šesťbodovým plánom, ako sa má federácia rozdeliť. Zo začiatku sa nám skoro každý smial, že čo vy ako opozičníci chcete, ale nakoniec sa podľa tohto plánu postupovalo. Jedným z bodov bol aj návrh zákona o rozdelení majetku ČSFR. Neviem si predstaviť, aké spory by nastali, keby sa o delení majetku rozhodovalo až po zániku štátu,“ rozhovoril sa Juraj Kováčik, ktorý aj po rokoch oceňuje skutočnosť, že sa Česko-Slovensko ako jediný postsocialistický štát, rozdelilo bez jediného výstrelu.
Na hlasovaní o zániku federácie sa zúčastnil aj Juraj Kováčik. Hlasovania sa zdržal. „Urobil som tak preto, lebo bežní ľudia Česko-Slovensko rozdeliť nechceli,“ vysvetľuje svoj postoj vtedy 36-ročný poslanec.
„Výsledok bol veľmi tesný. Vtedy sa hlasovalo po snemovniach a v jednej z nich zákon prešiel len o jeden hlas, v ďalšej iba o dva hlasy,“ loví v pamäti Juraj Kováčik, ktorý po 15 rokoch od rozdelenia ČSFZ považuje vzťahy Čechov a Slovákov za veľmi dobré.
„Prispeli k tomu najmä občania obidvoch štátov, ktorí donútili politikov k tomu, aby sa správali k sebe slušne. Česi a Slováci mali k sebe vždy blízko a som rád, že sa to ani po rozdelení nezmenilo.“
