PAMÄTNÍCI ÚSPECHOV martinského futbalu teraz iba spomínajú na krásnu éru mužstva, ktoré z trénerskej lavičky kormidloval už nebohý vynikajúci tréner Štefan Jačiansky.
Martin vtedy bojoval o najvyššie priečky v druhej najvyššej českoskoslovenskej futbalovej súťaži a mal dokonca postupové ambície. Trénerovi Štefanovi Jačianskemu bol na sklonku uplynulého roka venovaný halový futbalový turnaj. Na ihrisku sa objavilo viacero osobností. Medzi nimi aj bývalý reprezentant Československa a prednedávnom tréner slovenskej reprezentácie Dušan Galis.
Spomínate si na to, ako sa na začiatku sedemdesiatych rokov „zomlel“ váš prestup z Kubína do Martina?
- Samozrejme, že si na to pamätám. Bol som vtedy dosť zaskočený, keď ma pán Jačiansky po zápase slovenského pohára medzi Dolným Kubínom a Martinom oslovil otázkou, či by som nechcel ísť do Martina. Automaticky som súhlasil, pretože Dolný Kubín vtedy nemal o mňa nejaký veľký záujem. Zaujímavé ale na tom bolo, že v Kubíne som hral v obrane a tréner Jačiansky mi povedal, že ma kúpia ako útočníka. Lenže pol roka som nemohol hrať pre nedohodnutie sa klubov a nedobrovoľne som stál, takže som len s mužstvom trénoval.
Ako si na Štefana Jačianskeho spomínate?
- Vždy s úctou. Mojím šťastím bolo, že som s trénerom a jeho rodinou býval na štadióne. On sa rád porozprával, takže som u neho často sedával a počúval ho. Bol ako môj druhý otec, ktorý mal nado mnou pevnú ruku. Mohol mi povedať hocičo. Dokonca, keď som hral za Košice, dal mi aj facku, ale ja som ju prijal, akoby bola od otca. Bol to dobrý človek, všetci hráči sme ho mali veľmi radi. Mal prirodzenú autoritu a vážili sme si ho.
Pri vašom priezvisku sa počas vášho pôsobenia v Martine často objavovali dve mená – Dušan a Peter...
- Dušan je moje krstné meno a Peter zasa birmovné meno.
Po odchode z Martina ste odohrali fantastické sezóny v Košiciach, potom v Slovane a na sklonku kariéry v španielskej Cadíze. Ako si spomínate na pôsobenie v zahraničnom klube?
- Po totalite nám sľúbili, že nás pustia von, ale už som mal 33 rokov a najlepšie futbalové roky za sebou. Trochu preženiem – mnohí, ktorí sme využili, že sa nám otvoril svet, už sme neboli ani hráči, ale skôr ruiny. Po futbalovej stránke to už nebolo, hoci aj toto obdobie považujem za krásne chvíle môjho športového života. Zostali mi príjemné spomienky a zážitky, najmä na to, že som si zahral aj proti hráčom známych španielskych klubov, ale žiaľ bolo to v čase, keď som už bol futbalovo opotrebovaný. To, že sme sa dostali von, bolo len tak za odmenu.
Nie je veľa slovenských futbalistov, ktorí sa môžu pochváliť, že dali gól anglickej reprezentácii a dokonca hlavou...
- Ten gól určite stál za to, ale na čo si najviac pamätám, tak to bola atmosféra na bratislavskom štadióne. Ľudia nám fandili neskutočne. Bolo tam cítiť vzťah medzi divákmi a hráčmi. My hráči sme nechceli sklamať našich priaznivcov.
V Martine si pamätníci futbalu spomínajú najmä na dve - možno tri krásne éry – tá, ktorú mužstvo odohralo za pôsobenia trénera Jačianskeho, k nej rozhodne patrila. Lenže už roky stojí martinský futbal na hlinených nohách, dokonca zmizol z mapy Slovenska. Čím to podľa vás je?
- Ľuďmi. Dnes vo všetkom vidia vlastný biznis a často nie záujmy mesta, regiónu. Rozhodne si tu v Turci, konkrétne v Martine, šport a najmä futbal zaslúži oveľa väčšiu podporu, aká sa mu teraz dostáva. Nie je to dobrá vizitka.
Pôsobili ste na lavičke trénera klubových mužstiev, ale aj reprezentácie. Čo je jednoduchšie - hrať futbal, alebo trénovať?
- Určite hrať. Na trénera sú vyvíjané veľké tlaky – od funkcionárov, médií, ale aj fanúšikov. Nie je to ľahký chlebík.
Teraz pôsobíte v politike. Je jednoduchšie pôsobiť v tejto úlohe ako vo futbalovej sfére?
- Vôbec nie. Pri futbale to bolo predsa len jednoduchšie.
Akú máte ambíciu ako politik?
- Pomôcť športu, aby sa rozvíjal, aby sa našli peniaze na šport a aby mládež, mala podporu a mala vytvorené podmienky na športovanie.
V tejto súvislosti je zrejme jednou z priorít projekt budovania malých futbalových ihrísk s umelým trávnatým povrchom...
- Určite. Takéto ihriská už sú aj v Martine, Turčianskych Tepliciach, Mošovciach, Košťanoch nad Turcom a ešte pribudnú ďalšie – v Turanoch, vo Vrútkach. Očakávame, že keď budú mať deti vytvorené podmienky na šport, nebudú sa venovať len počítačom, ale na viacúčelových ihriskách budú môcť vyvíjať pohybové aktivity. Doteraz bolo postavených 50 ihrísk a tento rok sa ich postaví ďalších 150. Je to myšlienka pána premiéra. Do konca volebného obdobia chceme, aby ich bolo 450.
Vrátime sa do Martina. Iste nie je bez zaujímavosti fakt, že dnes môžeme spomínať na to, že tu pred rokmi pôsobili viacerí hráči a tréneri, ktorí to dotiahli na reprezentačnú lavičku ako tréneri. Okrem vás to bol Jozef Jankech, teraz je trénerom Ján Kocian a pred rokmi viedli Slovensko Štefan Jačiansky a Milan Moravec. Čo vy na to?
- Je to pre mňa určite veľmi zaujímavé zistenie. Poviem úprimne, nikdy som si na takúto spojitosť nespomenul. To, že v histórii martinského futbalu tu pôsobili takéto osobnosti, je pozoruhodné. O to viac iste môže Martinčanov mrzieť, že dnes tu futbal stagnuje.
Neplánujete sa ešte vrátiť na trénerskú lavičku?
- Platí nikdy nehovor nikdy, ale viem, že by to nebolo také jednoduché. Ale rovnako nevylučujem, že by som sa ešte niekedy venoval trénovaniu.
JAN KŔČ
