Čo je hlavnou témou vašej najnovšej knihy?
- Zmysel, poslanie a odpustenie. Hovorí o tom aj názov, hoci pripúšťam, že sa možno niekomu bude zdať v rozpore s tým, čo bude čítať. Názov románu sme vymysleli spoločne s vydavateľstvom, lebo som s ním mala trošku problém. V knihe som sa snažila dať priestor súčasným problémom, ktoré prežívajú mladí ľudia, ale aj ľudia strednej generácie, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, manželmi. Čitateľ nájde veľa záhad, nedočkavosti. Vyvrcholenie deja je opäť prekvapujúce a bola by som rada, keby to prinútilo ľudí zastaviť sa nad vecami, o ktorých sa oplatí uvažovať. Nikdy neuzatváram dej presným a jasným záverom. Rada nechávam čitateľa možnosť dotvoriť ho. Chcem ho prinútiť rozmýšľať nad tým, ako to asi mohlo pokračovať.
Román ste nazvali trochu netradične - Aj muži vedia odpúšťať. Znamená to, že hlavnou postavou je muž?
- Nie, žena. Dej sa točí okolo mladého manželského páru, rodičov, vzťahov v zamestnaní, situácií, ktoré zvládajú i nezvládajú, a smeruje k tomu, ako si zachovať v živote čistú tvár. Myslím si, že za ktorúkoľvek situáciu môže nielen iba jeden človek, ale všetci, ktorí ju spoluvytvárali. Musia sa nájsť riešenia, a tie sú najťažšie. Hoci v názve spomínam mužov, je to román pre ženy. Podľa mňa by si ho však mali prečítať najmä muži, aby nám lepšie rozumeli.
Kto román vyprevadil k čitateľom?
- Opäť je to riaditeľka Turčianskej knižnice v Martine Katarína Vandlíková, ktorá krstila aj moju druhú knihu, a mám k nej plnú dôveru. Nepáči sa mi oblievanie šampusom. Pokladám to za bohémske, a preto sme knihu privítali do života len slovom.
Pri písaní svojej prvej knihy ste sa nechali inšpirovať príbehom svojej kamarátky. Inšpirovali ste sa aj tentoraz osudom niekoho z vášho okolia?
- Áno, námetom prvej knihy bol príbeh mojej priateľky z detstva. Mám ju vo veľkej úcte, lebo veľmi ťažko bojuje s tým, čo jej osud nadelil. Treťou knihou som sa snažila priblížiť súčasnosť a dej som tentoraz zasadila do môjho rodného kraja. Nemohla som si pomôcť a obísť Liptovský Mikuláš a jeho okolie. Možno v ďalšej knihe sa vrátim do Martina. Nápadov mám dosť, len ich treba ďalej rozvíjať.
Ako sa vám písal tretí román? Ľahšie ako predošlé dve?
- Práveže nie. Písal sa mi veľmi ťažko, lebo som tu musela zvládnuť súčasnosť, ponoriť sa do myslenia mladých ľudí a dokázať predvídať ich konanie. Je to veľmi ťažké, lebo patrím k staršej generácii.
Ako ste si teda pomohli?
- Prirovnala by som to k hereckej profesii. Ak chce spisovateľ dobre zvládnuť tému a napísať to, čomu by aj čitatelia uverili, musí byť presvedčivý ako dobrý herec. Musí sa ponoriť do svojej postavy, uvažovať ako ona. Či sa mi to podarilo, nechám na čitateľoch.
Máte už spätnú väzbu?
- Áno, a preto som uvítala možnosť zorganizovať besedu, aby som mala kontakt s čitateľmi, lebo tí sú pri mojej práci veľmi dôležití. Povedia mi, či som sa príliš od reality neodchýlila, či sú moje postavy plnokrvné, reálne, či žijú. A to mi povedia iba čitatelia, a naozaj nikto iný.⋌MIROSLAVA DÍREROVÁ
HELENA BOKOVÁ
Bývalá zdravotná sestra vlastné zdravotné problémy zahnala do kúta písaním románov pre ženy. Jej prvotina Šťastie, vráť sa k nám vyšla v roku 2006 a jej dej sa odohráva v „socialistickom“ Martine. Druhá kniha Len hory nesklamú pripravila na knižný trh v lete 2007.
