Na vernisáži stálej expozície Mikuláša Galandu sa návštevníci veľa dozvedeli aj o nie príliš známych úskaliach života umelca, ktoré ovplyvnili i jeho kariéru a diela.
M. Galanda sa dva razy pokúsil o samovraždu. Prvý raz, keď mal šestnásť rokov a prežil otravu krvi po angíne. Tesne pred 1. svetovou vojnou neexistovali antibiotiká, otrava krvi poškodila Galandovu nohu a lekári ju museli amputovať, aby mu zachránili život. „M. Galanda bol citlivý a vnímavý človek a v šestnástich rokoch si nevedel predstaviť život s takýmto telesným hendikepom, ale časom dozrel a vyrovnal sa s ním. Druhú traumu, ktorá viedla k jeho pokusu o samovraždu, prežil, keď ho nechceli prijať na akadémiu výtvarných umení v Budapešti. Tento neúspech ťažko znášal. Po roku 1918 mal možnosť študovať v Prahe, kde začal s „umprumkou“ a neskôr súbežne navštevoval prednášky na výtvarnej akadémii, tam dokončil pražské štúdiá,“ povedala nám Jarmila Kováčová.
V Bratislave dostal Mikuláš Galanda prácu na škole umeleckých remesiel, kde učil a okrem toho pracoval na objednávkach časopisov a knižných vydavateľstiev ako grafik a ilustrátor.
Bol známy svojimi príkladnými vzťahmi so súrodencami a neobyčajnou láskou k svojej mame. Narodil sa ešte predtým, ako sa jeho rodičia zosobášili. Jeho mama bola Židovka a sobáše ľudí rôznych vierovyznaní neboli koncom 19. storočia spoločensky prijateľné, preto konvertovala na evanjelické náboženstvo, ktoré vyznával otec Mikuláša Galandu.
„Celý život ťažko znášal traumy. Bol senzitívny, vnímavý, vycibrený umelec, aristokrat ducha, jemný, nesmierne pracovitý a usilovný. Veľmi veľa svojich diel prerábal, vôbec netvoril pre predaj. V jednom zo svojich listov napísal, že by rád tvoril zľahka, ale za tým, čo robí, je krv a pot,“ dodala Jarmila Kováčová.⋌(GG)
