mi, hoci išlo aj o maličkosti.
Situácia sa zhoršovala, nepomáhali rozhovory a pozvania rodičov do školy. Tí nakoniec vyhľadali detského lekára a odišli od neho s odporúčaním, aby navštívili tiež psychológa. Po konzultáciách aj s pedopsychiatrom bola stanovená diagnóza – opozičná vzdorovitá porucha (ODD). S dieťaťom sa pracovalo neuveriteľne dlho, čo rodičov a školu stálo hodne nervov. Pomohla trpezlivosť, no tej bolo treba v prípade Tomáška viac ako neúrekom.
Skúšajú, kam až môžu zájsť
Typickým prejavom je mrzutosť detí, obvykle „strácajú“ náladu a hneď sa dokážu rozhnevať hoci aj pre maličkosť, stále sa hádajú, a to najmä s dospelými, odmietajú konať v zhode s požiadavkami a výchovnými pravidlami. Často provokujú svoje okolie, ale ich správanie inak nemá závažnejší antisociálny charakter. Nejde teda o závažnejšie porušovanie práv ostatných. Ak by boli agresívne, ničili majetok alebo fyzicky ubližovali okoliu, išlo by už o inú poruchu správania. Vzdorovitosť môže mať niekedy aj charakter „testovania hraníc“, kam „môžem zájsť“. Tieto prejavy sa môžu objaviť už v rannom detstve. Najviac sa „zameriavajú“ na najbližších (rodičov, súrodencov, spolužiakov). Odhaduje sa, že výskyt poruchy sa pohybuje približne medzi 6 až 10 percentami. V predpubertálnom období je bežnejšia u chlapcov, naopak v puberte a po nej sú prejavy poruchy takmer rovnaké u chlapcov i dievčat. Súvisí aj s pridruženými problémami, napríklad s ADHD (porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou), poruchami učenia, poruchami nálady, preto diagnostiku treba realizovať komplexne s psychiatrami, neurológmi, psychológmi, špeciálnymi pedagógmi. Treba však povedať, že práve ADHD je často spúšťačom alebo katalyzátorom ODD.
Kedy čakať problém
Namieste je otázka, kedy sa najčastejšie môže objaviť. Odborníci sú presvedčení, že sa sformuje vtedy, keď deti majú nevhodný rodičovský vzor, ak sú citlivejšie, senzitívnejšie alebo keď svoje ideály ženú až do krajnosti, zároveň sú tvrdohlavé a ťažko znášajú kritiku. Porucha je charakteristická zlosťou, podráždenosťou a mrzutosťou, dieťa je negativistické, vzdorovité a neposlušné, má nepriateľský postoj k okoliu, je netrpezlivé a vzťahovačné, za svoje správanie obviňuje druhých, prejavuje sa konfliktne a pomstychtivo. Vplyv na vznik tejto poruchy môže mať aj rodič, ktorý má často „zlú náladu“, dieťa však môže byť zneužívané alebo zanedbávané, drsne, kruto alebo nedôsledne vychovávané a nedostatočne kontrolované. Súvislosti vzniku poruchy sú však mnohoznačnejšie, než by sme predpokladali. Mám na mysli chladné a formálne vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Pristupuje k tomu aj rodinná nestabilita, nezakorenenosť - napríklad časté striedanie školy, sťahovanie, striedanie partnerov osamelej matky alebo otca. Alebo, čo je tiež časté, ukáže sa, že aj rodičia trpeli počas vlastného detstva podobnými problémami. V odbornej literatúre sa objavujú aj správy o tom, že ak matka silno fajčí v priebehu tehotenstva, tak riziko poruchy sa zvyšuje 2- až 3-násobne. Podporuje ju aj alkoholizmus jedného alebo oboch rodičov, prípadne aj permanentné konflikty so zákonom. Toto sa týka až 18 percent detí s touto poruchou. Ak sa zásadným spôsobom nepodarí zmeniť správanie v priebehu detstva a dospievania, sú potom títo ľudia v dospelom veku často osamelí, ale aj neustále konfliktní, majú menej priateľov, problémy v práci, ale i v kruhu svojej najbližšej rodiny. Dráždia svoje okolie mnohokrát až neobyčajnou pomstychtivosťou a prehnanou závistlivosťou. Sú v konflikte stále a za každú cenu. Skrátka ich životný postoj je byť v opozícii...
Je učiteľ bezmocný?
Porucha sa netýka len detí z problematického rodinného zázemia. Môže sa objaviť aj u nadaných detí. Učiteľ sa ľahko dostane do konfliktu s nadaným žiakom, ktorý má prehnane vyhranené názory na svet. Takíto žiaci sa tvrdo bránia, sú presvedčení len o „svojej pravde“, paradoxne sa dožadujú vysvetlenia niečoho, nejakého problému, no ich motívom je skôr vtiahnuť učiteľa do „boja“. Robia to tak aj za cenu sankcií. To ich môže ešte viac motivovať k prehnanej kritike a obviňovaniu okolia, ktoré je podľa ich názoru zodpovedné za ich správanie. Niekedy môže ísť až o veľmi búrlivé prejavy, ktoré majú do určitej miery až hysterický charakter. Platí to však aj u „normálnych“ detí, ktoré nie sú v tzv. triedach pre nadané deti. V zásade je jedno, o aké dieťa ide, rozhodne by sa učiteľ mal vyhnúť týmto „bojom“, lebo ak to neurobí, podporí vlastne problémové správanie žiaka, ktorého to„baví“, zbytočne si narušuje priebeh vyučovacej hodiny, nevenuje pozornosť ostatným žiakom v triede a stráca svojím spôsobom autoritu. Preto je podráždený a nervózny a skôr mu hrozí syndróm vyhorenia. Koniec koncov, môže sa stať, že aj iní žiaci začnú imitovať problémového spolužiaka. To všetko môže vyvolať v učiteľovi permanentné pocity bezmocnosti.
Pedagóg má ale veľa možností, ako dať najavo svoje sympatie k takémuto žiakovi, hoci sa to na prvý pohľad zdá nemožné. Môže oceniť jeho pozitívne
správanie, stavať na jeho kladoch. Pomáha aj prerušenie činnosti na hodine, hoci iba krátkodobo, odpútanie pozornosti, a to obzvlášť vtedy, keď si je učiteľ vedomý, že sa žiak „chystá“ do konfliktu. Podstatné je stanoviť žiakovi pevné výchovné hranice a dodržiavať výchovné dôsledky, ak ich prekročil. Dôležitá je pritom spolupráca s rodičmi, ale aj ostatnými autoritami, ktoré prichádzajú so žiakom do kontaktu (učitelia ZUŠ, tréneri). Platí totiž zásada - čím viac dospelých s rovnakými či podobnými výchovnými postupmi a zásadami, tým väčšia šanca na úspech. Ak sú prejavy poruchy veľmi vážne, treba okamžite hľadať pomoc u odborníkov. Dôležitá je cielená diagnostika, možno aj medikamentózna liečba, pretože táto porucha má podľa psychiatrov veľmi zlú prognózu. JIŘÍ ŠUSTR
(AUTOR JE PSYCHOLÓG)
